Djokovič vybojoval veľký zápas. Ten s manipulátormi a krivým systémom

Keď Djokovič vo finále Australian Open zdolal súpera, nedokázal potlačiť plač. A nielen ten radostný, ktorý sprevádza športové triumfy.

Bolo to pochopiteľné. V Djokovičovom prípade nešlo len o tenis. Išlo o politiku. O veľmi špinavú politiku, ktorá mala Djokoviča vrhnúť do kliatby…

Pred rokom, v januári 2022, zaradili pandemickí fanatici Djokoviča na čierny zoznam. Stal sa terčom ich nenávisti. A terčom ich novej politiky, zameranej na kontrolu, disciplínu a vynucovanie poslušnosti. Djokoviča najskôr zavreli v areáli letiska. Krátko nato ho deportovali z Austrálie. Napriek tomu, že podľa súdu boli jeho víza v poriadku (Djokovič, rovnako ako väčšina tenistov, ktorí často cestujú, opakovane prekonal covid).

Djokovič sa previnil iba tým, že nebol príkladne, teda trikrát, za rok zaočkovaný. Pandemických aktivistov to pobúrilo. Vtedy, v januári 2022, totiž vrcholili kampane za povinné sezónne očkovanie. A nielen v Austrálii. V celkom západnom svete (aj na Slovensku, kde na povinné očkovanie proti kovidu naliehala prezidentka Čaputová).

Srbský tenista pritom nebol nijaký antivaxer. Tejto spornej téme sa vyhýbal. Chcel sa venovať športu, nie otravným politickým konfliktom. Po otázkach novinárov priznal len to, že prekonal covid, očkovanie odmietol. A postoj tých, ktorí sa rozhodli pre vakcínu, plne rešpektuje.

Nepomohlo. Djokovič bol po politickom rozhodnutí ministerstva deportovaný z Austrálie. Následne ho médiá vyhlásili za nepriateľa verejného zdravia.

O pol roka neskôr sa Djokovič dozvedel, že nesmie štartovať ani na ďalšom grandslamovom turnaji US Open. Dôvod bol ten istý. Nemal očkovací preukaz.

V tom čase Djokovič neriešil len mediálne útoky, kampane a nenávisť veľkej časti zmanipulovanej verejnosti. Na to bol zvyknutý. Riešil veľmi vážnu otázku. Či bude riskovať koniec kariéry. Alebo v rozpore s presvedčením ohne chrbát. Časť hráčov mu odkazovala, nech nerobí problémy a nech sa dá zaočkovať kvôli tenisu (takto sa ohol Tsitsipas potom, čo pôvodne považoval očkovanie mladých športovcov za nezmysel).

Iní mu radili, nech si vybaví papiere o očkovaní aj bez skutočného očkovania. Napokon, takto to urobili mnohé celebrity, mnohí športovci a nakoniec aj mnohí lekári. Doklad o očkovaní mali…

Djokovič masívny medzinárodný nátlak a obchody so svojím presvedčením odmietol. Aj s rizikom, že bude musieť skončiť. Šialenú pandemickú éru vydržal.

A dobre urobil.

Prešiel rok, po ktorom nasledovalo veľké vytriezvenie. Skúsenosti a dáta ukázali, že efektivita nových vakcín je podstatne nižšia, ako sa očakávalo. Naopak, hlásené nežiaduce účinky sú zas širšie (od neurologických porúch cez zápaly srdca a vysoký tlak po mŕtvicu). Infekcia sa dnes šíri prevažne medzi plne očkovanými. Ich podiel takisto rastie pri hospitalizáciách s covidom. Výrobcovia boli nútení znížiť účinnú dávku vo vakcínach na minimum (až tak, že vakcína je použiteľná len ako mierny doplnkový booster pre očkovaných).

Vlády v tichosti vycúvali z plánov na program plošného očkovania. Náborová kampaň na očkovanie sa vypla. Bez vysvetlenia.

Lekári a epidemiológovia priznávajú, že cielenie očkovania na mladších alebo na tých, čo prekonali infekciu, bolo nezmyselné. Kampane pandemických jastrabov stratili medicínsku oporu. Ak by dnes niekto behal medzi ľuďmi a hlásal povinné očkovanie proti covidu, pôsobil by komicky.

Výsledok po roku: Austrália zrušila absurdné pravidlá. Štartovať na turnaji mohli aj neočkovaní. A nielen to. Organizátor rozhodol, že hrať môžu aj infikovaní (tí s pozitívnym výsledkom testu). Biznis je biznis…

Djokovič prišiel, uvidel, zvíťazil.

Treba však dodať, že aj tentokrát narazil na strážcov disciplíny. Akurát na inom fronte.

Médiá opäť spustili krížovú paľbu na rodinu Djokoviča. Dôvod: Novakov otec bol odfotografovaný v prítomnosti fanúšikov s ruskými vlajkami. Z Djokoviča sa opäť vyrábal triedny nepriateľ. A opäť neprávom. Djokovič predsa minulý rok medzi prvými ponúkol finančnú pomoc ukrajinskému tenistovi Stachovskému, ktorý zavesil tenisovú raketu na klinec a išiel brániť Kyjev.

To už ale nikoho nezaujímalo. Fakty a vysvetlenia boli zbytočné. Novakov otec nesledoval finále z tribúny, musel sa stiahnuť. Aby neprovokoval médiá, hejterov a progresívnych rasistov.

Problém je v tom, že strážcovia nového poriadku tu ostali aj po tom, čo sa ich pandemické kampane ukázali ako nehorázne zmanipulované a krivé. Fanatici po vypnutí pandémie nezmizli, len zmenili ihrisko. Boli prevelení na protiruský front.

Autority, ktoré pred rokom fanaticky požadovali povinné očkovanie, a autority, ktoré dnes fanaticky požadujú vyzbrojovanie Ukrajiny a odsudzujú návrhy na mierové rokovania, sú tí istí ľudia. Hovorí sa im „majitelia pravdy“ a „majitelia slušnosti“. Vyznačujú sa tým, že sa radi hrajú na sudcov. Hoci pravda ani morálka ich priveľmi nezaujímajú. Zaujíma ich to, kto vybočuje z bojovej línie.

Djokovič vydržal ich útoky na seba a na svoju rodinu. Vyhral. A napriek zákazu vstupu na dva granslamové turnaje v roku 2022 (a napriek výpadku bodovania vo Wimbledone pre vylúčenie ruských tenistov) sa stal opäť svetovou jednotkou.

Na Australian Open porazil nielen svojich tenisových súperov. Porazil aj zástupy „autorít“ a médií, ktoré z neho chceli urobiť zločinca a vyhnanca. Len za to, že si nemodeloval postoje podľa ich predstáv (preukázateľne mylných).

Jednoducho: Djokovič sa ako jediný z top hráčov opovážil vzoprieť nezmyselnej politike „režimu“. A v tomto nerovnom boji obstál. Na jednotku.

Slzy, ktorým sa neubránil po zápase, boli prejavom veľmi vzácneho a silného sentimentu: satisfakcie.