Veľa podivných hraníc, ktoré dodnes mapu Afriky zdobia, má pôvod práve v onej dobe – napríklad ten podivný výbežok Namíbie smerom na východ, pretože Nemci svojho času požadovali prístup k dôležitej rieke Zambezi a týmto spôsobom ho od Britov tiež dostali.
V Berlíne pritom zanedbali aj základy zemepisu, pretože celý dôvod, prečo Nemecko stálo o prístup k Zambezi, bola možnosť prevádzkovať vodnú dopravu po tejto prirodzenej tepne juhovýchodnej Afriky až k moru. Briti im však ľstivo "pridelili" pruh pobrežia nad Viktóriinými vodopádmi, ktoré až dodnes tvoria pre akúkoľvek plavbu neprekonateľnú bariéru.
Európa ťahá za kratší koniec povrazu
Africké obyvateľstvo sa od tých čias zhruba zdesaťnásobilo, do roku 2050 sa ešte raz zdvojnásobí a do roku 2100 možno ešte znova – podľa stredných projekcií má na konci storočia žiť v Afrike zhruba polovica ľudstva. Takto sa kolonizačné toky úplne zmenili a čierna mládež dnes na pašeráckych člnoch, hoci nenásilne, kolonizuje Európu.
Na politickej úrovni sa však pomaly opakuje stav zo začiatku storočia: súťaž o to, kto získa v rôznych afrických štátoch rozhodujúci vplyv. Hráčov je veľa: okrem Európy aj Rusko, Čína, rôzne arabské emiráty a Turecko. A Európa v tejto hre, v ktorej kedysi mala prirodzenú výhodu znalostí, blízkosti a tesného kontaktu, v poslednej dobe ťahá za kratší koniec povrazu.
Dokonca aj Francúzsko, ktoré na svoje záujmy v bývalých kolóniách celkom dbá, už muselo vypratať Stredoafrickú republiku a Mali a teraz sťahuje svoje jednotky aj z Burkina Fasa, ďalšieho štátu postihnutého chronickou politickou nestabilitou. V Mali nahradili Francúzov ruskí žoldnieri z Vagnerovej skupiny a dá sa očakávať, že o to isté sa pokúsia aj v Burkina Fase.
V novom súboji o Afriku hrajú, samozrejme, prím prírodné suroviny, ktorými je kontinent obdarený (alebo azda prekliaty?) veľmi hojne. Severoafrické zdroje plynu by mohli Európe viac ako nahradiť ten ruský. V rovníkovej Afrike sa zase ťaží množstvo prvkov užitočných na výrobu batérií, solárnych panelov a ďalšieho vybavenia, bez ktorého sa horúce západoeurópske sny o novom Green Deale nezaobídu.
Migrácia mladých Afričanov cez Saharu
Ale nejde iba o suroviny. Jeden z vonkajších vplyvov, s ktorými si Európa stále ešte nechce vedieť poradiť, je divoká migrácia mladých Afričanov cez Saharu. A čím nestabilnejšie budú pomery v stredoafrických štátoch, tým väčšie zástupy to budú aspoň skúšať. Alebo ich niekto ako Lukašenko môže dokonca „ústretovo“ dovážať až na hranice Únie, keď je tak zjavne zrejmé, že je to naše kolektívne slabé miesto.
Na riešenie tohto problému by síce teoreticky stačilo upraviť v celej Európe azylové zákony do podoby platnej v Dánsku, ale skôr sa sliepka naučí kvákať, než sa na niečo také pristúpi v pokrokovom Nemecku. A tak jediné, o čo sa Európa môže snažiť, je pôsobiť vo svojom okolí aspoň trochu stabilizujúcim dojmom – a možno veľmi opatrne vyrokovať nejaké kompromisy s Marokom či Alžírskom, štátmi, ktoré v južnom smere fakticky zohrávajú úlohu vonkajšej hranice EÚ, ale pritom nie sú viazané jej ušľachtilými humanitárnymi ambíciami. Lenže k tomu musia aj ony byť vnútorne stabilné a nesmú skĺznuť do pomerov panujúcich dnes v neďalekej Líbyi, na vzniku ktorých sa bohužiaľ Európania na čele s vtedajším francúzskym prezidentom Sarkozym významne podieľali.
Ako túto stabilitu zaistiť zvonku bez toho, aby išlo len o preteky medzi Bruselom, Pekingom, Ankarou, Rijádom a Moskvou v tom, kto rozdá vo vládnom paláci najviac úplatkov? Pomerne čistým prostriedkom by mohol byť medzinárodný obchod, na ktorom by Afričania so svojou lacnou pracovnou silou a nadbytkom slnka a surovín mohli legitímne zbohatnúť a ktorý by viac odmeňoval schopných podnikateľov ako pokrvných príbuzných rôznych diktátorov.
Aj na banánoch a lacných košeliach sa dá založiť určitá prosperita a skúsenosť hovorí, že ak sa podarí v nejakom štáte vybudovať funkčný textilný priemysel, ďalšia vlna industrializácie obvykle rýchlo nasleduje. Lenže skôr sa žaba naučí kotkodákať, než aby na nejaké oslabenie dovozného papierovania pristúpili v protekcionistickom Francúzsku. Všetka tá malicherná byrokracia, ktorú musí aj bežný európsky konzument absolvovať na pošte pri dovoze obyčajného balíčka s knihami alebo potravinami zo sveta mimo EÚ, je ničím proti tomu, aké bariéry by museli prekonať africkí výrobcovia a poľnohospodári pri prístupe na európsky trh.
Takto prichádza v novom zápase o Afriku Európa o svoju najväčšiu natívnu výhodu, ktorou by bol prístup na jeden z najbohatších trhov sveta, a zostáva jej len ten súboj v rozdávaní úplatkov, v ktorom sú všetci jej protihráči zbehlejší a skúsenejší. Veľmi dobré výsledky sa od toho nedajú očakávať, ale čo s tým narobíme.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.