Ten trend je pozorovateľný už dávnejšie. Viacero signálov naznačuje, že liberálny tábor sa rozhodol pre paradigmatickú zmenu slovenskej politiky: odpískali dlhoročné spojenectvo s konzervatívcami a ako nového spojenca preferujú Pellegriniho.
Výroky jeho poslanca Matúša Šutaja Eštóka o avizovanom zrušení Špeciálnej prokuratúry, respektíve o odvolaní Daniela Lipšica, síce liberálov „vyrušujú“, ako povinne verklíkujú, no po nich nasleduje povinné kolečko o tom, že Hlas bude zrejme hráč, ktorého sa nebude dať obísť.
Iste, vyvinenie sa zo spolupráce s bývalým Ficovým poskokom, ktorého politické akcenty sú dnes možno iné, no zrejme nie jeho charakter a ani pozadie, sa nebude dať ospravedlniť ľahko ani pred liberálnym voličom.
No čo ak nebude iná možnosť? To je jediný spôsob, ako tento manéver bez väčších strát dôveryhodnosti dosiahnuť. Liberáli tak nesmú ísť do spolupráce s Pellegrinim „dobrovoľne“, musia byť k tomu dotlačení.
Zdá sa, že práve nechať sa k tomu dotlačiť je súčasnou stratégiou mnohých hráčov na liberálnej a progresívnej ľavici.
Cesta k Pellegrinimu otvorená
Základný model, ako by to malo fungovať, pomenoval zastupujúci líder strany Dobrá voľba Rado Baťo, ktorý v rámci teológie novej morálky pomenoval dve najväčšie novodobé zlá: Smer a OĽaNO. Všetci demokrati ich vraj musia odmietnuť, inak sa s nimi nemajú o čom rozprávať.
S Hegerom je ochotný spolupracovať iba vtedy, ak ten nebude chcieť po voľbách spolupracovať s OĽaNO.
Baťo dokonca avizoval, ako bude prebiehať Hegerov výsluch, keď príde klopať na dvere Baťovej ministrany: „Musel by odpovedať na otázku, či Matoviča naďalej považuje za najbližšieho spolupracovníka a či si vie predstaviť akúkoľvek spoluprácu s ním.“ Ak odpovie áno, rozhovor sa končí.
Naším cieľom je vláda bez Smeru a bez OĽaNO, tvrdí Baťo. A čo Hlas? Baťo síce krkolomným, ale dosť jasným spôsobom potvrdil, že by ho bral. Pri odpovedi sa krútil, hral formu, dal si „podmienky“, no iba také, o ktorých vie, že Pellegrini ich nebude mať problém naplniť (členstvo v NATO a EÚ, podpora Ukrajiny, zodpovedné hospodárenie štátu...).
Pripomeňme, že Hegerova „dvojka“ Jaroslav Naď považuje spoluprácu s Hlasom za neprijateľnú. Samotný Dzurinda takéto dištancie odmieta vrátane Hlasu, dnes na to vraj „nemá žetóny“, aby si mohol vyberať.
SaS a Kolíková
To, že na takúto taktiku sa spoliehajú aj liberáli mimo planktónu typu Dobrá voľba, potvrdzuje aj Mária Kolíková zo SaS. Hlas je vraj najrelevantnejší hráč, „áno, pravdepodobne bude rozdávať karty“, povedala.
Výpovedné je pritom to, ako diskrétne sa vyhla priamej odpovedi. Kľúčové pre ňu vraj bude, ako bude nová vláda vyzerať, čo sa týka „hodnôt a kto tie hodnoty bude strážiť“. To povedala pár dní po tom, ako Šutaj Eštók z Hlasu avizoval rozklad Špeciálnej prokuratúry. Pre Kolíkovú to bolo, pravdaže, „vyrušujúce“. To je všetko.
To, že politik jasne nevylučuje spoluprácu s kadekým, je v poriadku. Nie je to nič kacírske ani v prípade Hlasu. Problém nastane vtedy, ak sa voči OĽaNO vedia vyhraniť až príliš jasne, čím sa stávka na Pellegriniho ipso factum priznáva.
Kolíková pritom nechtiac pomenovala ten hlavný problém s Hlasom. Ak s ním ľavicovo-progresívno-liberálne sily vytvoria vládu, je zrejmé, že Pellegrini v nej bude dominantný hráč, pravdepodobne premiér, partnerské liberálne strany by mali postavenie slabšie. Hodnoty garantuje ten najsilnejší hráč, to by malo byť pani poslankyni predsa jasné.
Následne sa pozrime na Kolíkovej výroky cez optiku „Baťovej britvy“, podľa ktorej je spolupráca s Hlasom po odmietnutí OĽaNO matematicky nevyhnutná:
Hoci Kolíková tvrdí, že hnutie sa práve „vyvíja, uvidíme, ako bude“ (odkaz na Hegera), napokon ho rázne odmietla: „Neviem si predstaviť byť s Igorom Matovičom vo vláde.“
Ak dilema stojí tak, že si vyberáme medzi Hlasom a OĽaNO ako dvoma zlami, medzi ktorými je nevyhnutné sa rozhodnúť, ide vlastne o Sofiinu voľbu: správne rozhodnutie nejestvuje, na rozdiel od Sofie sa rozhodnúť musíte (nejde o morálnu voľbu, ale politickú) a obe alternatívy budú mať závažné dôsledky.
Uznajme, že je to dilema naozaj relevantná, hodná toho, aby sa nepodcenila. No neznesiteľná ľahkosť, s akou ju Kolíková s Baťom vyriešili, naznačuje, že to pre nich veľká dilema vlastne ani nebola.
A čo Progresívne Slovensko? Ich mlčanie na túto tému je ešte výrečnejšie, ako Kolíkovej pokusy na „správnej“ odpovedi rafinovane preplachtiť.
A čo na to vlastne Pellegrini?
Liberáli, ktorým je Pellegrini bližší ako Matovič, pritom narúšajú aj ďalší princíp. Ak sú dve zlá rovnocenné, a tretia cesta neexistuje, politická logika hovorí, že si musíte vybrať to zlo, ktoré bude mať v novej vláde menší vplyv. Kým Pellegrini by bol v prípade progresívnej koalície premiérom, OĽaNO by v novej vláde bolo zrejme len menšou stranou do počtu.
Paradoxom je, že od tejto ťažkej dilemy liberálov možno ušetrí sám Pellegrini. Predseda SaS Richard Sulík o svojej neschopnosti spolupracovať „presvedčil“ nielen svojich partnerov napravo. Pellegriniho podrazil, keď mu Hlas dodal podpisy na odvolávanie vlády, aby po jej povalení Sulík následne začal vyjednávať o jej znovuobnovení a pokračovaní.
Sulík z tejto pozície síce rýchlo vycúval, no bezprostredne po páde vlády ju zjavne bral vážne. Pellegrinimu to zjavne stačilo na to, aby pochopil, že Sulík je podraznoha, ktorá ich „chce odžubať“, a s ktorým sa bratať neslobodno, pokiaľ netreba. Faktom je, že Pellegrini naozaj nemusí. Na rozdiel od Sulíka má Hlas lepšie vychodenú „druhú voľbu“.
Ak Pellegrini odchádzajúcu vládu označuje za „permanentný chaos“, pričom sám na vlastnej koži poznal, že Sulík je tohto chaosu nie obeťou, ale významnou súčasťou, ťažko predpokladať, že mu pobeží do náručia, ak pre neho existuje alternatíva v podobe Smeru. Obzvlášť, ak ho do toho nakopne oligarchia, ktorá má v Hlase rozhodujúce slovo.
Liberáli tak v súčasnosti tvoria ilúziu spolupráce s Pellegrinim, ktorá sa napokon môže veľmi ľahko ukázať ako fiktívna.
A čo s tým toxickým odpadom?
V liberálnom prostredí sa pritom dobre vie, že Pellegrini sa síce s rozišiel s Ficom, no nerozišla sa s ním (ex)Ficova oligarchia. Naopak, tá má dnes viac silnejších žetónov práve v Hlase. Bez toho, aby sa zbavila časti vplyvu aj v samotnom Smere (prečo by to robila, ak nemusí). Môžeme sa domnievať, že svoje existenčné ciele opätovne uchopiť moc stále nestratila.
Svoj zápas o záchranu, skrátka, má rozohraný na dve strany. Buď ich bude zachraňovať Fico vo vláde s Pellegrinim a Borisom Kollárom, alebo Pellegrini vo vláde s liberálmi. Skrátka, rozkročená je naširoko, jej šance sú tak maximalizované a pochopiteľné.
Otázne je, prečo by sa na tom mali chcieť podieľať práve liberáli a prečo je pre nich dominancia oligarchie vo vláde prednejšia než riziko, že v nej budú sedieť s menšinovým Matovičom.
Jedna hypotéza sa ponúka sama: progresívne ciele, na ktoré Pellegrini kývne, sú pre nich prednejšie, než boj s mafiou a korupciou – ako ho sami nazývajú.
Pellegrini síce usilovne pracuje na imidži priateľa salónov, a mnohých liberálov levitujúcich v režime „niet inej cesty“ dokáže hypnotizovať. No existuje aj niekoľko dôvodov, prečo môže byť Pellegrini z hľadiska likvidácie právneho štátu minimálne rovnako rizikový ako Fico.
Ten bol reálnym lídrom Smeru a mocné figúry z radov oligarchie mali pred ním veľký rešpekt. Mali v Smere síce nemalý vplyv, Fico však nikdy nebol len ich figúrka. To o Pellegrinim zrejme neplatí. Jeho politický charakter je typický vysokou prispôsobivosťou. Schopnosť svojej vlastnej oligarchii vzdorovať alebo jej ambície korigovať nebude ktovieaká.
Na rozdiel od Smeru má na neho oligarchia podstatne priamočiarejší rozhodovací vplyv. Pellegrini ako premiér by teda znamenal stav, že oligarchia už bude mať moc v rukách podstatne priamočiarejšie, ako pri starom harcovníkovi Ficovi.