Lekcia o riadenej demokracii

Nikto neglosoval české prezidentské voľby presnejšie, ako bývalý predseda českej komunistickej strany Vojtěch Filip:

„Ukazuje se jak prozíravá byla kádrová politika bývalé KSČ. Jeden byl tenkrát a je i dnes obchodník, ten druhý pořád válčí, jen mění za žold nepřítele.“

Je smutným paradoxom doby, že 33 rokov po páde komunizmu to komunista pomenoval lepšie ako tí, ktorí sa komunizmu v roku 1989 aj predtým postavili.

Všetci havlovci (s čestnou výnimkou Michala Kocába) videli rozdiely tam, kde boli veľké podobnosti – v osobnej integrite oboch kandidátov.

Najviac mi ale bolo ľúto malej skupinky tých, ktorí doteraz v Česku nepodľahli idealizovanému obrazu našej pani prezidentky, radšej ju počúvali, aby zistili, že ten obdiv stojí na vode. Pri Pavlovi to už nevideli a ochotne sa stali súčasťou jeho kampane. Škoda, keby boli pomlčali, mohli mať povesť sovy.

Je po voľbách, generál je prezident, niektoré dilemy by mohli skončiť.

Alebo aj nie, pretože podobne ako v prípade Čaputovej a predtým Kisku bude Pavel chráneným tvorom. Nebude mu možné položiť niektoré otázky, nikdy totiž nestretne kritických novinárov, ktorí by mu ich položiť vedeli alebo chceli, nebude musieť reagovať na svoju minulosť v komunistickej strane, ako a a s akými ambíciami sa stal členom vojenskej rozviedky v roku 1988, ani o školení v spravodajskom kurze, na ktorý dlho pred Novembrom nastúpil, ani o tom, kedy odišiel z vojenskej tajnej služby, prečo falšoval vlastný životopis a ako to presne bolo, v čom spočívalo jeho „hrdinstvo“ pri záchrane francúzskych vojakov na Balkáne.

Nie žeby niečo z toho ohrozovalo prezidenta Pavla, má predsa previerku NATO a mandát od voličov, ale odpovedí sa nedočkáme. Médiá totiž budú na jeho strane, „lebo spoločný nepriateľ“...

Stojí to za zmienku, pretože ide o jednu zo základných čŕt novej doby, v ktorej žijeme. Používa dvojaký meter, aktívne pracuje s vonkajším aj vnútorným nepriateľom a jej dôsledky sú skazonosné pre našu politiku.

Vidíme to aj pri prezidentke Čaputovej, videli sme to pri Kiskovi, vidíme to pri celom rade politikov, ktorým sa nemeria rovnakým metrom. Niektoré médiá na to nemajú „kádre“, tam možno byť blahosklonný, ale dôležitejšie sú tie, čo skúsených novinárov majú a túto kampaň si dobrovoľne vybrali.

Rovnakým spôsobom sa nevyťahujú milenky, rovnakým spôsobom sa neriešili zmienky v Threeme, rovnako sa neriešia majetky, biznisy či podivné kamarátstva.

Nielen na Slovensku, samozrejme. V Amerike sa rovnako neriešia nájdené tajné dokumenty, korupcia a kriminalita detí lídrov, nahrávky, odposluchy atď. A keď sa to už nedá udržať, zdôrazňujú sa menej podstatné rozdiely, ktoré majú zakryť podobnosti. Médiá dnes nie sú štvrtou mocou, ako to kedysi nazval Edmund Burke (resp. Thomas Carlyle, ktorý ho citoval), ale slúžkou moci.

A vďaka tomu sa darí kandidátom ako generál Petr Pavel, Zuzana Čaputová, Andrej Kiska a mnohí ďalší.

Všimnite si, že Pavel či Čaputová sa v niečom paradoxne podobajú povedzme na Jaroslawa Kaczynského. Ani on nikdy nedostane nepríjemné otázky, pretože takého novinára nikdy nestretne. A rovnako nebude náhodou, že jediní politici neliberálneho typu, ktorí tomuto tlaku dokážu čeliť, používajú rovnaké zbrane. Viď stav štátnych médií v Maďarsku aj Poľsku. Kaczynski a Orbán ale na rozdiel od Pavla a Čaputovej čelia medzinárodnému tlaku, zvlášť v západných médiách. A to rozdiel je.

Druhý rozdiel sa týka politických strán. Model, kde sa mandát opiera o podporu médií, totiž oslabuje význam politickej strany. Ani to nie je náhoda.

Kedysi sme aj strany, spolu s nezávislými médiami, považovali za inštitucionálny základ slobodnej spoločnosti. Rýchlo sa to mení. Do popredia sa „tlačia“ jednotlivci označované za osobnosti. Alebo predvolebné koalície či kandidátky s „nezávislými kandidátmi“, čo všetko oslabuje riadenie a kontrolu vnútri politickej strany.

Český premiér Petr Fiala nedokáže dať záštitu akcii českej Aliancie za rodinu, keďže to pôsobí kontroverzne pre členov jeho koalície Spolu. Eduard Heger a Igor Matovič držia vo funkcii generála Lengvarského, hoci im údajne prekáža jeho trans agenda. Do tohto vzorca akosi ľahšie zapadá všetko neliberálne.

A priamo to poškodzuje politické strany aj ich autoritu v spoločnosti.

Samostatnou kategóriou sú individuálni kandidáti.

Médiá za nich ochotne odvedú špinavú kampaň, Čaputová ani Pavel sa jej nemuseli vôbec venovať, nečelili ani nepríjemným otázkam, ktorým naopak čelili ich protikandidáti. Kládli im ich - ako inak - médiá.

Problém je, že tento systém prestáva byť férový. Zjavne je funkčný a efektívny, ale už nie férový. Začína to mať prvky niečoho, čo sme kedysi nazývali riadenou demokraciou. Samozrejme, herci, celebrity a domáce zvieratká akosi nevyhnutne patria k tomu. Ľud by mal mať svojich panovníkov rád.

Tretím rysom je, že tento model má medzinárodný rozmer.

Funguje od Washingtonu po Bratislavu. Občas sa objavia trhliny, ako bolo zvolenie Trumpa, brexit či keď Elon Musk kúpil Twitter, ale rýchlo sa objaví snaha „chorobu lokalizovať a vyliečiť“. V prvej línii sú opäť médiá a cielená diskreditácia nepohodlných.

Chuligáni v Kapitole sa považujú za útok na americkú demokraciu, ale násilnejší útok na Biely dom po zabití Georgea Floyda, ako o tom hovoril nedávno profesor Peter Horák, už nie.

Znamená to, že nie je možné očakávať zmenu tohto vývoja zdola, ale iba zhora?

Kloním sa k tomu, že pravdepodobne je tomu tak, ale zároveň treba vnímať výnimky. Tými sú najmä Poľsko a Maďarsko. Náklady aj straty sú síce enormné, najmä na imidži krajiny, ale nateraz ide zjavne o jedinú alternatívu. Cena je ale vysoká: štátne médiá sa museli premeniť na stranícke médiá.

To, či existuje tretia cesta, ani Orbán-ani Heger, mohol ukázať český premiér Petr Fiala.

Nikto vo východnej a možno celej Európe nerozumie fungovaniu EÚ tak dobre ako on, dôkazom sú jeho knihy a texty. A predsa jeho pôsobenie v úrade premiéra ukázalo, akoby nebol žiadny iný model, ako to, čo vidíme: buď je to servilita typu Dzurinda (Heger) alebo vzbura typu Orbán. Hoci je Fiala nepomerne vzdelanejší, dopadol ako Heger s Dzurindom.

A model, ktorý si vybral, ho chráni nielen pred nepríjemnými otázkami doma, ale aj pred tlakom z nadnárodnej úrovne. Tým sa líši od Orbána a Kaczynského.

Tu niekde sa skrýva aj odpoveď na otázku, čo by pre Slovensko znamenalo, ak budúcu vládu povedie Peter Pellegrini. Mimochodom, ani on už nečelí nepríjemným otázkam, pretože rozhovory pre riziká nedáva.

Problém tohto systému je, že poškodzuje demos, demokraciu, ale aj samotné krajiny. Je ale dobré vnímať, komu slúži a kto ho chráni.