Rizikové pásmo s ohrozenými stranami je v tejto volebnej sezóne mimoriadne bohaté. Je tam tlačenica. Neistý postup do parlamentu má hlavne Sulíkova SaS, ktorej pôjde po krku Dzurindova koalícia. Potom Matovič, ktorého bude ohrýzať „Hegerov projekt“. Ďalej tam už tradične patrí spoločenstvo mlčanlivých s logom KDH. A čiastočne aj Kollárova Sme rodina.
Všetkým menovaným – vrátane Dzurindu a Hegera – hrozí, že nemusia prekonať päpercentnú hranicu. A o všetkých menovaných platí, že majú ambície vládnuť. Aspoň v pozícii „kľúčového partnera“...
Je trochu paradoxné, že práve tento zadný voj sa intenzívne rozcvičuje do novej vlády. A do pozície veľkej témy volieb. No zároveň to má istú mieru logiky. Pomery síl na chvoste môžu byť rozhodujúce pre novú vládnu väčšinu.
Favoriti volieb – Fico a Pellegrini – zrejme nebudú mať v súčte väčšinu. A keby aj, Pellegrini bude pod tlakom, aby sa pridal k druhej strane, ktorá chce izolovať Smer.
Progresívci sa pravdepodobne do parlamentu dostanú (asi ako menšia až stredne veľká strana), no budú odkázaní na zástup partnerov. To, či po voľbách vznikne šanca na širokú vládnu koalíciu, sa bude lámať práve v rizikovom pásme strán z konca rebríčka. Podľa toho, kto prelezie, kto ostane vymknutý za dverami a koľko voličských hlasov prepadne.
Otvorené otázky – či Heger skonštruuje vlastný projekt a ako bude vyzerať Dzurindova koalícia – môžeme dať nabok. Dnes je v každom prípade zrejmé, že Dzurindove zámery postaviť širokú volebnú úniu sa nekonajú. Progresívci, SaS aj kresťanskí demokrati chcú ísť samostatne. Aj keby išiel Heger s KDH a Dzurinda by zas integroval všetky ostatné mikroorganizmy (Spolu, Za ľudí, Dobrá voľba, Jablko, ODS), stále platí to isté. Pri päťpercentej hranici bude bujný pretlak ponuky. A uspejú len tie, ktorým sa podarí požierať a zahnať pod čiaru konkurenciu. Inak to nepôjde. Buď – alebo. V štýle politického kanibalizmu „kto z koho“.
Ak chce Dzurinda narásť nad päť percent, musí zhltnúť veľkú časť voličov Sulíkovej SaS. Alebo časť progresívcov. Alebo voličov Hegera… Ak chce vyrásť Heger (či už s KDH alebo povedľa), bude nútený loviť v plytkých vodách Obyčajných. Ak uspeje, Obyčajní padnú blízko k čiare päť percent alebo pod ňu. Ak zas uspeje Matovič, nalomený krk bude mať Heger. Analogicky to platí o všetkých menších hráčoch v skupine.
Jednoducho, také sú pravidlá v mušej váhovej kategórii. Jeden môže uspieť len na úkor druhého, ktorý však nemá rezervy na to, aby to prežil. Ak by tie rezervy mal, bol by vo váhovej kategórii o stupeň vyššie.
Na predpovede, ako to tam vzadu dopadne s darwinistickým bojom a prirodzeným výberom, je priskoro.
Odhadnúť sa dá len to, že silne nalomené to má Sulík. „Novú SaS“ chcel preformátovať na jadro modrých a liberálnych síl. Urobil však sériu chýb – s povalením tretej vlády, s následným útekom pred predčasnými voľbami v skorom termíne, s pokusmi resuscitovať vládu, ktorú prizabil… V politike SaS sa už takmer nikto nevyzná. A dovolíme si tvrdiť, že to platí aj o zakladateľovi strany.
Ďalej: Sulík s Kolíkovou sa natlačili do progresívneho a úslužného proatlantického (konformného) priestoru. A v ňom sú určite pre veľkú časť liberálnych voličov presvedčivejší skôr progresívci alebo Dzurinda. Sulíkovi celkom reálne hrozí, že stratí tretinu voličov. A vypadne z hry.
Veľmi neisté, miestami až zúfalé vyhliadky má aj ten, kto sa tu hrá na záchranára a vychovávateľa nového premiéra – Mikuláš Dzurinda.
Pôvodne mal veľké plány. Plánom A bolo postaviť veľkú koalíciu po vzore SDK alebo českého premiéra Fialu. Nevyšlo. Plán B rátal s alianciou pre silný stred – s progresívcami alebo KDH, prípadne s Hegerom. Ani to nevychádza. Nakoniec sa musí Dzurinda uspokojiť s plánom C. S mikrokresbou na rolke recyklovaného papiera – aby neprepadli hlasy drobných strán s tým predpísaným, proatlantickým nastavením. Je to nevďačná práca. A nehodná dvojnásobného premiéra.
Dzurinda môže prehovoriť Korčoka a môže získať tri-štyri percentá, možno aj okolo päť, teda dosť na to, aby utopil niekoho vedľa seba (povedzme SaS). No zároveň to asi bude málo na to, aby postavil atraktívnu alternatívu, ktorá sa po voľbách presadí ako „kľúčový partner“ v novej koalícii. Dzurinda sa vlastne môže postarať o opak toho, čo avizoval. Po jeho nie veľmi vydarenom vstupe do hry nemusí s mikrostranami okolo Spolu prepadnúť 0,4 percenta hlasov voličov, ale 4 percentá.
A nakoniec: v tejto chvíli má na účte nula bodov aj premiér a autor „novej vízie pre Slovensko“ Eduard Heger. Stále nevieme, či sa prikloní ku KDH, k Dzuridnovej koalícii alebo predtým zamieša niečo vlastné. Keďže má v jednej ruke dúhovú vlajku (ako káže doba) a v druhej kríž, môže to brať alternatívne… Alebo môže tlačiť KDH do „širšej modrej aliancie“ (Heger, Dzurinda, KDH). No aj potom, keď sa rozhodne, bude mať k presvedčivému politickému úspechu ďaleko.
Lebo nutnou podmienkou riešenia a prekonania krízy je odchod tých, ktorí stratili dôveru a opakovane zlyhávali. Až potom sa môžeme posunúť o malý krok ďalej.
Záver: „záchranári“ ako Dzurinda či Heger neprinášajú do slovenskej politiky nijakú očistu, posily či riešenia. Ani zjednotené únie strán. Naopak, prinášajú ďalšie riedenie ponuky, premnožovanie malých hráčov a problém.
Sú ako malí a mierne anemickí kanibali, ktorí vo voľbách neohrozujú Fica ani Pellegriniho, ale svojich vlastných – malých a mierne anemických – politických partnerov.
Povedané slovami klasika: mysleli to so sebou dobre a dopadlo to ako vždy.