1. Sulík a Matovič na jednej lodi
Prvý bod prehľadu – termín volieb na konci septembra, takmer rok po páde vlády – vybavíme rýchlo. Je jednoduchý a jasný. Následky pochopili už aj Sulík a Matovič. Keď zistili, že balzamovanie vlády kompletne všetkých zúčastnených strápňuje a otvára dvere opozícii, začali hľadať vinníka.
Matovič ho našiel v Sulíkovi, ktorý vraj prvý prišiel s neskorým septembrovým termínom. Sulík sa uhol a obvinenie presmeroval na Budaja.
Nervozita medzi „partnermi“ je pochopiteľná. Nejde len o to, že celkom stratili tvár a zvyšky dôstojnosti. Problém je v tom, že nedomysleli následky v druhom ťahu. Neskorý termín volieb potreboval hlavne Dzurinda a jeho Modrá koalícia. Dostal ho. Jeho projekt bude zameraný na voličov SaS a Obyčajných.
A keďže SaS a Obyčajní sú útleho vzrastu, obom hrozí, že aj pri malých preskupeniach voličov narazia. A spadnú nebezpečne blízko k piatim percentám.
Dnes to už Sulík aj Matovič chápu. Lenže na začiatku, pri rozhodovaní o termíne volieb, až tak ďaleko nedovideli. Ich postup je výbornou lekciou pre pochopenie rozdielov medzi operatívou, taktikou a stratégiou. Prvé dva typy myslenia by sa mali odvíjať od tretieho.
Sulík ani Matovič na to však nemali. V skratke: uprednostnili malé operatívne výhody (krátke predĺženie mandátu) aj za cenu taktických komplikácií. A strategickej nevýhody v koncovke. Ako malé deti, ktoré nikdy nemyslia na ťahy súperov.
Zúfalý útek pred voľbami pritom neodpisuje len SaS a Obyčajných, ale v konečnom dôsledku aj „premiéra“ Hegera. Mimochodom, Heger je ďalší z tých, ktorí s malým meškaním pochopili následky. Aj on sa prekvapene obzerá cez plece a hľadá vinníka. Našiel ho v parlamente.
Samozrejme, to ešte neznamená, že Dzurindova Modrá koalícia vyradí SaS aj Obyčajných a presadí sa – spolu s Hegerom alebo bez neho – ako nový hráč. Výsledok môže byť aj taký, že vzadu, v pásme ohrozenia pri piatich percentách, bude každý z nich. A vpredu nikto.
Takto to môže dopadnúť, keď má primitívne operatívne myslenie vysoký náskok pred tým strategickým.
2. Noví komsomolci
Česko má za sebou pomerne dramatické prezidentské voľby. Scéna bola nastavená podobne ako v iných európskych štátoch. Na jednej strane stál národný populista, ktorému išli po krku všetky progresívne médiá. Bol démonizovaný ako „zlo“ a „nepriateľ ľudstva“. Na druhej strane potom môže stáť hocikto s vysokou šancou vyhrať.
Lenže na druhej strane nikdy nestojí hocikto. Na druhej strane spravidla stojí zástupca „nových komsomolcov“. Dnes sú to atlantisti. Aby sme to povedali priamo: sú to ľudia s pevnými väzbami na politiku Spojených štátov. Ľudia so správnym kádrovým profilom. Ich úlohou nie je presadzovať národné či európske záujmy. Ich úlohou je slúžiť „cudzej moci“.
Pokojne to môžu byť aj bývalí komunisti, ktorí sa po roku 1989 svižne obrátili. A zo školy pre komunistickú vojenskú rozviedku nastúpili na školenia NATO. Ako Petr Pavel.
Ľudia ako on sa potom tešia rozsiahlej podpore médií hlavného prúdu. Píšu o nich celkom nekriticky, oslavným štýlom, aký sme kedysi pozorovali v komunistickej tlači.
Samotné zvolenie Pavla s vysokým náskokom až tak neprekvapuje. Racionálne uvažujúci človek chápe geopolitické mantinely. A chápe „vedúcu úlohu“ Spojených štátov v západnom svete (do ktorého patrí aj stredná Európa). Zarážajúce je niečo celkom iné. To, ako sa tu takýmto chameleónom – v minulosti verným komunistom, dnes verným atlantistom – s dojatím tlieska. Zborovo, s nadšením, s bojovým zápalom. Zarážajúce je, ako hladko z nich novodobá propaganda a novodobá mytológia vyrába „Dobro“, ktoré zápasí so „Zlom“. A ako toto leporelo verejnosť prijíma.
Je to nielen zarážajúce, ale aj smutné.
Pretože práve toto je hlavným znakom nastupujúcej novej komsomolskej éry, ovládanej nie Európou, ale atlantistami. A vojnovými jastrabmi. Opäť tu máme krajinu s vedúcim postavením (Spojené štáty), stranu s vedúcou úlohou (progresívcov). Opäť tu máme figuríny, ktoré plnia domáce úlohy (od vyzbrojovania Ukrajiny cez rozširovanie NATO až po podporu taiwanských lídrov). A opäť tu máme honbu na „vnútorných nepriateľov“, ktorí nezapadajú do predpísanej línie. A nie, nemusia to byť proruské skupiny. Tie sú pomerne malé a okrajové.
Nepriateľom je aj ten, kto akceptuje západný rámec a v rámci neho žiada, aby sa prihliadalo na domáce, národné záujmy. Na suverenitu, na slobodu. Alebo na záujmy Európy. Aj takí sú dnes na čiernych zoznamoch.
Následky tejto novej komsomolskej drezúry sú deformačné. Presadzujú sa spravidla ohybné typy, ktoré vynikajú v odriekaní slov „yes, sir“. Ak sa presadí niečo, čo nie je súčasťou programu (povedzme lokálna oligarchia alebo národná strana), stane sa terčom zúrivých kampaní.
Slovom: darí sa tým, ktorí majú podporu systému a režimu. Kritici sú buď v nemilosti, alebo keď to preženú, tak v izolácii. Mimo spoločnosti.
Systém a režim však dnes nezastupujú národné štáty ani národné vlády. Princípy národnej a štátnej suverenity sú v kríze. Systém a režim – ako to priznáva „kráľ Davosu“ Klaus Schwab – dnes zastupuje globálna oligarchia, jej nadnárodné korporátne zdroje, jej mediálna mašinéria. A jej aktivisti. Progresívne médiá sú často protivládne (a protinárodné). A zároveň sú v službe režimu. Režimu, ktorý má nadnárodnú povahu.
Táto systémová podpora má váhu aj v prezidentských voľbách. Slovenských alebo českých. Na Slovensku sa proti „zlu“ postavili Mistrík a Čaputová. Obaja so správnym, proamerickým kádrovým profilom. A so širokou podporou médií a aktivistov. V Česku proti „zlu“ stáli Nerudová a Pavel. Obaja z toho istého klanu.
Prvá úloha, ktorú Pavel po zvolení vykonal, bola zdravica so Zuzanou Čaputovou. Druhou bolo pestovanie stykov s lídrami Taiwanu. Tretia má byť cesta na Ukrajinu za Zelenským, aby ho ubezpečil o pokračovaní dodávok zbraní a podpore boja.
Klan „našich ľudí“ zjavne funguje aj na medzinárodnej úrovni. Podobne ako oligarchia – tá skutočne nedotknuteľná a mediálne chránená – v ich pozadí.
3. Prezidentka sa poponáhľala. Opäť
Aj tretí bod vybavíme rýchlo. Lebo aj ten je jednoduchý.
Prezidentke Čaputovej sa vyčíta, že sa pri osobnom blahoželaní Pavlovi až príliš ponáhľala. Predbehla diplomatické zvyklosti: počkať na oficiálne vyhlásenie výsledkov a dohodnúť si stretnutie s novým prezidentom po jeho nástupe do úradu. Z výjazdu prezidentky priamo do volebného štábu jedného z kandidátov kričala táborová, politická angažovanosť. A neúcta k miliónom Čechov, ktorí Pavla nevolili.
Treba však dodať, že prezidentka Čaputová sa pri podobných úlohách poponáhľala už viackrát.
Napríklad – poponáhľala sa pri podpise vojenskej dohody so Spojenými štátmi. Poponáhľala sa s výzvou na demisiu predsedu vlády Matoviča, keď sa opovážil na vrchole pandémie rokovať o dodávke ruskej vakcíny. Poponáhľala sa za Pavlom. A onedlho sa obaja spoločne poponáhľajú za Zelenským.
Prezidentka Čaputová vie, kedy sa treba ponáhľať a kedy to potrebné nie je.
Je v tom veľmi konzistentná.
4. Brhel, Kaliňák a „kajúcnik“
NAKA konečne otvorila starý a veľmi dôležitý prípad. Je o tom, ako si mal oligarcha Jozef Brhel kúpiť šéfa Finančnej správy Imreczeho. Organizátorom nákupu mal byť Kaliňák. Imreczeho podľa obvinenia poslal za Brhelom, nech si dohodne „dorovnanie platu“.
Médiá takmer 20 rokov upozorňovali, že Kaliňák v politike zastupuje oligarchu Brhela. Márne. Kaliňák to vždy odbil ako konšpiráciu. Dnes tieto podozrenia priznáva priamy svedok. Imrecze. Brhel si ho údajne po odporúčaní Kaliňáka kúpil za 200-tisíc eur ročne. Dôvod: skutočným pánom Finančnej správy nebol za Fica štát, ale oligarcha. Imrecze pracoval pre Brhela. Za tučnú odmenu.
Za toto by sa mali všetci zodpovedať pred súdom.
Treba však zdôrazniť slovo všetci. Lebo toto by malo platiť nielen o Kaliňákovi a Brhelovi, ale aj o Imreczem.
Imrecze je zločinec, ktorý sa nechal za masívne úplatky kúpiť oligarchiou. Práve v jeho prípade je však otázne, či dostane primeraný trest. Imrecze totiž otočil. Začal spolupracovať s NAKA a špeciálnou prokuratúrou. Výmenou za zníženie trestu. Za normálnych okolností by to bolo v poriadku. Na Slovensku však máme s trestom pre „kajúcnika“ otrasnú skúsenosť.
Imrecze a novinári blízki Lipšicovi si pri opise kauzy vybrali eufemistické slová „dorovnávanie platu“. Nič také pritom v štátnej správe neexistuje. Boli to úplatky. Imrecze dostával úplatky v stovkách tisíc eur. Výmenou za to Finančná správa prehliadala miliónové daňové podvody Bašteránka, Kočnera alebo skupín naviazaných na ministrov (Počiatek, Kaliňák). Tie oberali štát o desiatky, prípadne za roky o stovky miliónov eur. Delili sa s ministrami a oligarchami. A užívali si za to politické krytie.
Teda: Imrecze nie je zodpovedný len za to, že bral úplatky v stovkách tisíc eur. To je ten menší, takmer okrajový problém. Imrecze je zodpovedný za to, že štát a spoločnosť prišli o stovky miliónov na podvodoch s DPH, ktoré sa tolerovali.
NAKA sa pochválila, že začala stíhať Brhela s Kaliňákom za korupciu. Výborne. Treba držať palce spravodlivosti.
A zároveň treba dodať, že spravodlivosť bude naplnená až po tom, čo udrie na všetkých. Aj na ľudí ako „kajúcnik“ Imrecze.
Zatiaľ to tak totiž vôbec nevyzerá. A občas to vyzerá opačne.
NAKA a špeciálna prokuratúra pri zločincoch, ako Imrecze, Makó, Beňa, postupovali mimoriadne tvrdo len na začiatku. Dusili ich vo väzbe, hrozili im doživotnými trestami, prepadnutím majetku… Keď ich zlomili na spoluprácu, rýchlo sa to otočilo. Beňa vyviazol s podmienečným trestom. Makó a Imrecze sú stíhaní na slobode. Užívajú si miliónové majetky. Dostávajú exkluzívny priestor v médiách, kde sa hrajú na „kajúcnikov“. Teda na tých, ktorí sa obrátili od zločinu k spravodlivosti.
Toto je však iba polovica ich obrazu. Tá druhá zámerne chýba. Skúsime ju dopovedať. Makó, Imrecze, Beňa sú zločinci. Po roku 2020 len správne vyhodnotili smer vetra a k starým zločinom pridali udavačstvo. Nie preto, že ľutujú svoje činy. Jednoducho preto, že vo väzbe boli pod tlakom a prijali hru špeciálnej prokuratúry. Výmenou za udania bude sloboda. A návrh na mierne, symbolické tresty (z ktorých časť majú vybavenú väzbou).
Vzorom „kajúcnikov“ je Beňa, v minulosti blízky známy Daniela Lipšica. Beňa to po spolupráci s NAKA uhral z hrozby doživotia na podmienku. Je voľný.
Ak sa takto masívne znížia tresty aj Imreczemu alebo Makóovi, nebudeme sledovať príbeh spravodlivosti, ale len pokračovanie zločinu inými prostriedkami.