Vojna o Krym a naša pochabosť

K povinnej jazde medzi západnými politikmi patrí zdôrazňovanie, že Krym je a zostane súčasťou Ukrajiny. Že by ho mali dokonca Ukrajinci dobyť späť. Krym bol Rusmi anektovaný a bolo to porušenie medzinárodného práva. Ale ak je súčasná vojna v svojom zárodku vojnou o Krym, mali by sme vedieť, čo Krym znamená pre Rusko a ruské dejiny. Píše Vladimír Palko.

Štandard, odvolávajúc sa na New York Times, priniesol správu, že Washington zmäkčuje svoju doterajšiu politiku súvisiacu s Ukrajinou a polostrovom Krym anektovaným Ruskom. USA hovoria, že Krym, samozrejme, patrí Ukrajine, ale doteraz počas priebehu vojny neposkytovali Ukrajine zbrane, ktoré by mohla použiť na opätovné získanie Krymu. Vraj to má už byť inak.

New York Times píše: „Teraz Bidenova vláda uvažuje, a bol by to jej doteraz najrozhodnejší krok, o tom, že pomôže Ukrajine napadnúť polostrov, ktorý prezident Putin považuje za integrálnu súčasť svojej snahy o obnovu minulej ruskej slávy.“

Rod Dreher v tejto súvislosti poukazuje na článok ukrajinskej političky Tamily Taševovej, poverenkyne prezidenta Zelenského pre Krym, v americkom časopise Time. Jeho názov hovorí za všetko: Oslobodenie Krymu je nevyhnutnosť.

Mnoho štátov Európy vrátane Slovenska je súčasťou Krymskej platformy, ktorá vznikla v roku 2021. Jej cieľom je prinavrátenie Krymu pod správu Ukrajiny. Premiér Eduard Heger sa v roku 2021 zúčastnil na ustanovujúcom zhromaždení platformy. V roku 2022, už počas vojny, bola prezidentka Zuzana Čaputová účastníčkou online stretnutia Krymskej platformy.

New York Times hovorí o ďalšej eskalácii

Noviny New York Times v článku priznávajú, že uvedená zmena prístupu Washingtonu by znamenala eskaláciu doterajšieho beztak vážneho konfliktu.

Áno, eskalácia vojny, to je to jediné, čo sa dá od pokusov o opätovné dobytie Krymu očakávať. Nezvyknem prorokovať výsledok tejto vojny. Nevieme, ako sa skončí. Možno Rusko prehrá, možno nie. V časoch bezhraničnej propagandy na oboch stranách konfliktu záleží i na tom, ako si kto definuje prehru a víťazstvo. Opätovné získanie Krymu Ukrajinou je však krajne nepravdepodobné.

V roku 2014 sa začali odvíjať udalosti, ktoré nás doviedli k súčasnej zástupnej vojne medzi veľmocami USA a Ruskom. V centre týchto udalostí bola aj téma Krymu.

Od tých udalostí sme sa dostali blízko k tretej svetovej vojne, a vlastne možno v nej už aj sme (toto je taká doba, že nikto vám nič nepovie na rovinu). Chodíme okolo možnosti jadrovej vojny a špekulujeme ako ju prežiť, ak by k nej došlo. A vraciame sa ku Krymu a eskalujeme konflikt.

Možno by stálo za rekapituláciu, čože je to ten Krym zač.

Keď spravodlivosť je nezákonná

Politika je plná ťažkých uzlov, ktoré nemožno rozviazať na spokojnosť všetkých. Stane sa, že zákonnou cestou niekomu nespravodlivo ublížite. Smie ten, komu sa takto ublížilo, použiť akýkoľvek prostriedok na nastolenie spravodlivosti?

Nuž, nie, nesmie. Ale niekedy tak urobí, ak na to má silu.

Anexia Krymu Ruskom v roku 2014 bola zrejmým porušením medzinárodného práva a porušením teritoriálnej integrity Ukrajiny, na  ktorej rešpektovanie sa Rusko zaviazalo napríklad podpisom Budapeštianskeho memoranda. Preto som ani nikdy nevyslovil súhlas s týmto aktom.

Zároveň šlo o odstránenie následkov bezprecedentnej svojvôle sovietskych komunistických orgánov, ktoré v roku 1954 zobrali Krym Rusku a dali ho Ukrajine.

Ako sa Krym stal definitívne Európou

Prvé kontakty Krymu s európskou civilizáciou siahajú do čias antického Grécka, ktoré zakladalo osady na krymskom pobreží, do čias Rímskej ríše, potom Byzantskej ríše a jej rôznych nástupníckych štátov. Časť na prelome prvého a druhého tisícročia dobyla Kyjevská Rus. Občas sa severom Krymu preháňali ázijské nomádske kmene. V 13. storočí sa Krym na vyše pol tisícročia stal civilizačne a kultúrne súčasťou Ázie, lebo patril do Mongolskej Zlatej hordy, a potom do tatárskeho Krymského chanátu, ktorý bol vazalským štátom Osmanskej ríše. Krymský chanát sa rozprestieral nielen na Kryme, ale aj na veľkom území na sever od Krymu. Bol to nebezpečný štát, ktorý po stáročia vykonával útočné nájazdy proti Rusku a Poľsko-litovskej únii a prevádzkoval obchod so slovanskými otrokmi.

Krym dobylo Rusko za cárovnej Kataríny Veľkej koncom 18. storočia. Znamenalo to koniec vplyvu Osmanskej ríše a skončenie obchodu so slovanskými otrokmi na dnešnom území južného Ruska a Ukrajiny. Počas niekoľkých storočí pred tým bolo podľa historikov odvlečených do otroctva niekoľko miliónov Slovanov. Jednou z nich bola i Hürrem – Roksolana, s ktorou sa oženil turecký sultán Sulejman Nádherný, a ktorú slovenskí televízni diváci poznajú zo seriálu Sultán. Tie ďalšie milióny však mali menej šťastný osud.

Po dobytí Rusmi sa teda Krym definitívne začlenil do európskej civilizácie. Knieža Grigorij Potemkin založil prístav Sevastopol, v ktorom odvtedy sídli bez prerušenia až do dnešných dní ruská čiernomorská flotila.

Krymská vojna

V 50. rokoch 19. storočia sa strhla Krymská vojna. Briti, Francúzi a Turci podnikli inváziu na Krym. Obliehanie Sevastopola trvalo takmer rok a skončilo sa jeho dobytím. Vojnu ukončila parížska mierová zmluva. Krym ostal ruským, Čierne more sa stalo neutrálnym, Rusi opustili pevnosť Kars na území dnešného Turecka a Budžak v dnešnom Rumunsku.

V Krymskej vojne zahynulo vyše stotisíc Rusov.

Ruská symbolika Krymu

Nikdy netreba podceňovať politickú moc symbolov. V centre Sevastopola sa nachádza Katedrála svätého Vladimíra, Vladimirskij Sobor. Jej stavba sa začala v roku 1848. Dokončená bola až po Krymskej vojne a stala sa fakticky jej pamätníkom.

V chráme je pochovaných trinásť ruských cárskych admirálov. Z nich traja,  Vladimir Kornilov, Vladimir Istomin a Pavel Nachimov, padli pri obrane Sevastopola v Krymskej vojne. Je to skrz-naskrz ruská symbolika. Bez akejkoľvek irónie, ale predstava, že by tam ležal napríklad ukrajinský hajtman, pôsobí absurdne.

Film Admirál Nachimov videl každý Rus. Pamätajú si ho aj starší slovenskí diváci.

Prečo to tu hovoríme?

Opakujem, neospravedlňujem anexiu, lebo tá je hrozbou pre dodržiavanie medzinárodného práva. Hovoríme to tu preto, aby sme vedeli, čo si Rusi myslia. Azda by nás to mohlo zaujímať, keď sa im snažíme účasťou v Krymskej platforme Krym odňať.

Ani skutočná ruská opozícia si zďaleka nemyslí, že Krym je Ukrajina

Všetky politické strany v ruskej Dume, nielen Putinovo Jednotné Rusko, si myslia, že Krym patrí Rusku, Isteže, sú to strany, ktoré nie sú skutočnou opozíciou voči Putinovi. Lenže to isté si myslia aj mnohí ľudia v skutočnej ruskej opozícii, ľudia, ktorí veľa riskujú v politickom zápase o skutočnú pluralitu v ruskej politike.

Krym je téma, na ktorej sa zhodnú Putin aj jeho najznámejší politický väzeň Alexej Navaľnyj. Navaľnyj pritom tvrdo odsúdil ruskú inváziu na Ukrajinu v minulom roku. V otázke Krymu má jasný názor. Krym Rusko nemá vrátiť. Navaľnyj je zo všetkých opozičných politikov jednoznačne ten najvýraznejší.

Známou postavou opozície je liberál Grigorij Javlinskij, zakladateľ strany Jabloko. Ten síce nehovorí priamo, že Krym je ruský, ale nehovorí ani, že je ukrajinský. Hovorí, že Krym by sa mohol stať ruským po referende s medzinárodným dohľadom. Prečo má byť referendum, keď je Krym ukrajinský, však?  

V roku 2010 sa stal známym opozičný novinár denníka Kommersant Oleg Kašin, ktorého brutálne zbili železnou tyčou a utrpel mnohé zlomeniny a otras mozgu. Kašin obvinil z útoku na seba v článku pre New York Times členov proputinovského mládežníckeho hnutia „Naši“. Po jeho napadnutí sa s ním stretol prezident Dmitrij Medvedev. Kašin je aj dnes tvrdým kritikom Putina. Je kritikom invázie na Ukrajinu, v roku 2014 kritizoval nepriznanú podporu Ruska povstalcom na Donbase. Ale v otázke Krymu? V roku 2015 povedal, že áno, zo strany Ruska to bola anexia, ale zároveň to bolo nastolenie historickej spravodlivosti, o ktorej jeho generácia snívala.  Na tento Kašinov výrok som narazil počas písania tohto článku a bol som prekvapený, že sa zhoduje s hodnotením, ktoré som napísal v úvode článku, a síce, že ide o anexiu, teda porušenie medzinárodného práva a zároveň odstránenie nespravodlivosti.

Bývalý väznený ruský podnikateľ Michail Chodorkovskij v otázke Krymu v roku 2014 zahmlieval. Hovoril, že je to otázka, ktorá sa bude riešiť desaťročia a že on ako prezident by Krym nevrátil. Dnes hovorí, že po ruskej invázii by vrátenie Krymu malo byť na programe dňa.

Za vrátenie Krymu bol Boris Nemcov. Nemcova zavraždili čečenskí vrahovia v roku 2015.  Objednávateľa však neodhalili.

Zo známych opozičných politikov sú za vrátenie Krymu Garri Kasparov a historik Andrej Zubov.

Pri vzniku Sovietskeho zväzu Krym bol v Rusku

V čase založenia Sovietskeho zväzu bol Krym súčasťou najväčšej zo zväzových republík, a to Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Zloženie obyvateľstva v roku 1939 hovorí prečo. Rusi vtedy tvorili 49,6 percenta obyvateľov Krymu, Tatári 19,4 percenta, Ukrajinci 13,7 percenta, židia 5,8 percenta a Nemci 4,5 percenta.  Krym bol v RSFSR ako Krymská autonómna sovietska socialistická republika, od roku 1946 ako Krymská autonómna oblasť.

1954: Ako sa komunisti ľudí nepýtali

Krym sa stal súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR) v roku 1954 rozhodnutím sovietskych orgánov. Najprv, ako to bolo v komunistickom štáte zvykom, Prezídium Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu rozhodlo, že sa tak stane a na to Najvyšší Soviet Sovietskeho zväzu schválil zákon o prevedení Krymu z RSFSR do USSR. Uznesenie schválil i Najvyšší Soviet RSFSR.

Proti tomu sa postavil vtedajší šéf krymských komunistov Pavel Titov, ktorého vzápätí odvolali z funkcie a stal sa námestníkom ministra poľnohospodárstva v sovietskej vláde.   

Stále sa kladie otázka, prečo prezídium komunistickej strany previedlo Krym do Ukrajiny. Niektoré vysvetlenia sú zrejme len legendami. Jedna hovorí, že Nikita Chruščov sa tým chcel rehabilitovať v očiach Ukrajincov, ktorí si pamätali, ako spoluorganizoval v 30. rokoch ako prvý tajomník ukrajinských komunistov stalinský teror na Ukrajine. Iná legenda hovorí, že to mal byť darček Ukrajine v roku 300. výročia Perejaslavskej rady, keď sa záporožské kozáctvo pod vedením Bohdana Chmelnického rozhodlo požiadať o začlenenie do ruského cárstva. No a rozmarná legenda hovorí, že politbyro urobilo rozhodnutie v dôsledku opitosti. Kloním sa však k tomu, že ekonomické dôvody, ktoré sa vtedy uvádzali, boli pravdivé. Krym potreboval veľké projekty v infraštruktúre, napríklad stavbu Krymského kanála, čo si vyžadovalo spoluprácu Krymu so susednou Ukrajinou.

Sovietsky zväz mal byť na večné časy. Čo to môže spôsobiť v budúcnosti, zrejme nikomu nenapadlo.  Ale bomba začala tikať.

V tejto súvislosti by bolo treba čosi pripomenúť tým nemálo Rusom, ktorí nostalgicky spomínajú na Sovietsky zväz a zároveň hovoria, že Krym je ruský. To, ako na šesťdesiat rokov prišli o Krym, sú presne sovietske spôsoby. Rozhodovať ponad hlavy ľudí a nikoho sa nepýtať.

Otázka Krymu vyvstala pri rozpade Sovietskeho zväzu okamžite

V čase rozpadu Sovietskeho zväzu koncom roku 1991 sa nálady v Rusku klonili k tomu, že nech má každá republika vytúženú samostatnosť. Napokon, bol to najmä ruský prezident Jeľcin, ktorý Sovietsky zväz rozpustil. Ale okamžite sa ozvali hlasy hovoriace, áno, samozrejme, ZSSR končí, ale veď ten Krym ako súčasť samostatnej Ukrajiny je niečo absurdné.

Už v auguste 1991 avizoval Jeľcinov tlačový hovorca Pavel Boščanov, že Ruská federácia nenamieta proti osamostatneniu republík, ale v niektorých prípadoch by malo dôjsť k revízii hraníc.    

Keď 1. decembra 1991 na Ukrajine úspešne prebehlo referendum o nezávislosti,  Boščanov dva dni na to zopakoval slová o potrebe revízie hraníc, pričom spomenul Krym. Vrátenie Krymu požadovali aj primátor Moskvy Gavriil Popov a ruský viceprezident Alexander Ruckoj.  

Prezident Jeľcin odmietal otázku Krymu otvárať. Vo vyhlásení o zániku Sovietskeho zväzu a vzniku Spoločenstva nezávislých štátov sa hovorilo o rešpektovaní teritoriálnej celistvosti republík. Jeľcin sa však čoraz viac dostával do sporu s viceprezidentom Ruckým a Najvyšším Sovietom RSFSR (neskoršou Štátnou dumou).  

Dňa 21. mája 1992 schválil Najvyšší Soviet Ruskej federácie uznesenie, hovoriace, že rozhodnutie Najvyššieho Sovietu RSFSR z roku 1954  bolo v rozpore s ústavou RSFSR a od samého začiatku nemá žiadnu právnu účinnosť. Uznesenie navrhlo, aby Rusko a Ukrajina rokovali o otázke Krymu za účasti predstaviteľov Krymu a rešpektovania vôle občanov Krymu.

Osobitným problémom bolo krymské mesto Sevastopol, v ktorom sídlila ruská čiernomorská flotila od 18. storočia, potom sovietska čiernomorská flotila počas sovietskej éry a napokon ruská i ukrajinská flotila v ére samostatnosti.

V júli 1993 Najvyšší Soviet RSFSR schválil uznesenie, ktorým potvrdil „ruský federálny štatút mesta Sevastopol v rámci administratívno-územných hraníc mestského obvodu z decembra 1991“. Ťažko to chápať inak, ako tak, že Sevastopol je ruský. Za obe uznesenia hlasovalo zhruba 80 percent poslancov.

Teda spor o Krym prebiehal okamžite od rozpadu Sovietskeho zväzu. Našťastie bez násilia.

A čo si o tom mysleli Krymčania?

…preč z Ukrajiny

V roku 2001 žilo na Kryme 60 percent Rusov, 25 percent Ukrajincov a 10 percent Tatárov. Krymčania sa dali do pohybu hneď, ako Gorbačovova perestrojka uvoľnila pomery.

Krymčania najprv žiadali, aby sa opäť stali autonómnou republikou v rámci Sovietskeho zväzu. V januári 1991 sa za to vyjadrila drvivá väčšina obyvateľov Krymu v referende. Dva mesiace pred rozpadom Sovietskeho zväzu Predsedníctvo Najvyššieho Sovietu Krymu vyhlásilo, že odovzdanie Krymu Ukrajine v roku 1954 nebralo do úvahy názor Krymčanov.

V roku 1992  Najvyšší Soviet Krymu rozhodol o novom názve Krymu, a síce Republika Krym. Bola prijatá ústava Krymu a zriadila sa funkcia prezidenta Krymu. Na Kryme vzniklo silné proruské hnutie, ktoré si kládlo za cieľ zjednotenie s Ruskom.

Za prezidenta Krymu bol v roku 1994 zvolený Jurij Meškov, ktorý získal v druhom kole volieb 73 percent hlasov voličov. Jeho ťah k samostatnosti a následnému zjednoteniu s Ruskom napokon prekazil ukrajinský parlament, ktorý zrušil úrad prezidenta Krymu a Meškov bol vyhostený z ukrajinského územia.

Meškov vo svojich snahách nemal podporu Ruska. Počas ústavnej krízy v roku 1993 prezident Jeľcin vojenskou silou rozhodol svoj konflikt s ruským parlamentom. Meškov Jeľcinovi nikdy jeho nezáujem o Krym nezabudol. Bez podpory Ruska bolo krymské hnutie za nezávislosť neúspešné. Meškov sa na Krym vrátil až v roku 2014, po anexii Ruskom.

Rusko bolo odmietavé voči ašpiráciám Krymčanov do konca zotrvania Borisa Jeľcina v úrade prezidenta a aj celých prvých trinásť rokov Putinovej éry. Rusi uprednostňovali dobré vzťahy s Ukrajinou.

Objavilo sa však NATO.

NATO na scéne

Ukrajinskí politici Viktor Juščenko a Júlia Timošenková po Oranžovej revolúcii 2004 začali rozvíjať myšlienku vstupu Ukrajiny do NATO. Začala sa spolupráca s NATO.

V roku 2006 sa konalo prvé zhromaždenie proti NATO na území Ukrajiny. Čitateľ isto uhádne, kde to bolo. Áno, bolo to na Kryme v meste Feodosia pri príležitosti chystaného spoločného vojenského cvičenia „Sea Breeze“ Ukrajiny a NATO na Kryme. Chýbal súhlas ukrajinského parlamentu s pobytom cudzích vojsk. Protesty trvali niekoľko týždňov. Dav protestujúcich hádzal kamene na autobusy so stovkou amerických vojakov.

Na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 bol odsúhlasený prísľub, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú v budúcnosti členmi NATO.

Jedna z vecí, ktorým sa hlavný mediálny prúd vyhýba ako čert krížu, je informovanie čitateľov o tom, aká úboho nízka bola podpora členstva v NATO medzi ukrajinskými občanmi až do roku 2014. Odporcovia členstva boli spravidla v trojnásobnej prevahe oproti podporovateľom.

Druhá vec, ktorá sa zamlčiava v snahe demonštrovať jednotnosť Ukrajincov, sú obrovské rozdiely medzi regiónmi Ukrajiny v otázke NATO.

Ponúkam prieskum z decembra 2009. V hypotetickom referende by proti členstvu v NATO hlasovalo 60 percent opýtaných, 21 percent bolo za a 19 percent bolo nerozhodnutých. Je to typický výsledok prieskumov toho obdobia. Rozdiely medzi štyrmi regiónmi sú priepastné. V Západnom regióne bolo za členstvo 40,5 percenta, proti 24 percent, v regióne Stred a Severovýchod za 37 percent, proti 50 percent. Na Juhu a Juhovýchode za 14 percent, proti 69 percent. A teraz si všimnite niečo dôležité: V regióne Krym plus Donbas 4 percentá za a 94 percent proti. Predstavte si, 4 percentá! Ale my sme húževnato tvrdili, že NATO to má ovládnuť.

Západ Ukrajiny na strane jednej a Krym plus Donbas na strane druhej – to sú dva svety. Ak niekto presadzuje, aby celá Ukrajina šla na západ, tak ju roztrhne. A to sa naším presadzovaním členstva v NATO stalo. Tak vznikla občianska vojna na Donbase.

Američania na Krym, Rusi z Krymu von

Zároveň sa začala diať v otázke Krymu politická hra s názvom „Američania dnu, Rusi von!“. Čím viac sa Amerika tlačila na Krym, tým viac nacionalistické sily otvárali otázku odchodu ruskej Čiernomorskej flotily zo Sevastopola. Nad Rusmi začala visieť ako Damoklov meč hrozba, že Ukrajina im prenájom sevastopolského prístavu nepredĺži.

Pritom tie sily nemali prevahu. V roku 2010 Viktor Janukovyč po víťazstve v prezidentských voľbách presadil zákon o neutralite Ukrajiny a Ukrajina schválila zmluvu o ďalšom prenájme prístavu. Nacionalisti v opozícii v parlamente hádzali petardy.

Janukovyč padol v roku 2014 po násilnom prevrate podporovanom Amerikou.  

Premietnite si pred očami film

Teraz nech si milý čitateľ skráti politické dianie za tri desaťročia do krátkeho dialógu medzi Ruskom a USA a premietne si ho pred očami. Začíname cca v roku 1986 a končíme v roku 2014:

Rusko Amerike:

My sa vzdávame našej komunistickej ideológie, rozpúšťame Varšavskú zmluvu, sťahujeme domov vojská v okupovaného Československa. Naše bývalé satelitné štáty si môžu zvoliť také politické zriadenie, aké len chcú. Končíme s vami nepriateľstvo, chceme byť s vami priatelia a spolupracovať. Súhlasíme so zjednotením Nemecka. Podporujeme vašu vojnu proti Saddámovi Husajnovi v roku 1991. Prestávame podporovať komunistickú Kubu.  Rozpúšťame Sovietsky zväz. Boli by sme radi, keby vznikla nejaká spoločná bezpečnostná architektúra, ktorej súčasťou by bolo aj Rusko. Prípadne, do NATO nás nezoberiete?

Amerika Rusku:

My NATO nerozpustíme. Keď sme potrebovali váš súhlas so zjednotením Nemecka, sľúbili sme vám, že NATO sa nerozšíri „ani o palec“. Ale rozmysleli sme si to. Prijmeme Poľsko, Maďarsko  a Česko. Vás do NATO nezoberieme. Juhosláviu, vášho jediného spojenca v Európe, zbombardujeme.

Rusko Amerike:

Z prijatia tých troch krajín do NATO nebudeme robiť rozruch. Súcitime s vami, lebo vás napadli teroristi a zrúcali vám v New Yorku Dvojičky. Súhlasíme s vašou inváziou do Afganistanu a môžete zásobovať svojich vojakov v Afganistane cez ruské železnice a letiská.

Amerika Rusku:

Prijímame do NATO ďalších sedem európskych krajín. A radi by sme začali  v stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách budovať svoje vojenské základne.

Rusko Amerike:

Opäť ste nedodržali slovo, ale dobre. Len by ste sa už mali zastaviť.

Amerika Rusku:

Nezastavíme. Prijmeme aj Gruzínsko a najmä Ukrajinu. Členstvo Ukrajiny v NATO medzi obyčajnými Ukrajincami má žalostne malú podporu, ale to sa dá zmeniť. Vieme, že prezident Jeľcin sa spoliehal na to, že sa Ukrajina s Ruskom vždy dohodne na prenájme prístavu, a tak to aj dlho fungovalo. Ale nám to nestačí. Podporujeme na Ukrajine tie politické sily, ktoré vás chcú vyhnať z krymského Sevastopola. Sú medzi nimi aj fašisti, ale je nám to jedno. Pôjdete z Krymu preč. Miesto vás tam prídeme my. My tam budeme kotviť.  Prezidenta Janukovyča, ktorý ako slobodne zvolený prezident presadil neutralitu Ukrajiny, pomôžeme zvrhnúť. Ukrajina bude v NATO.

Rusko Amerike:

My máme odísť zo skrz-naskrz ruského Sevastopola, kde sme skoro 250 rokov? Lebo v roku 1954 sovietske politbyro čosi rozhodlo bez opýtania sa ľudí a všetci vedia, že to bola nespravodlivosť?

A tento dialóg sa odohral, ale nie presne takto a nie za niekoľko sekúnd, počas ktorých si ho čitateľ stihne prečítať. Je skrátením dialógu, ktorý trval celé jedno štvrťstoročie. Preto pre ľudí, ktorí sú denne zaujatí bežnou starostlivosťou o svoje rodiny, nie je jednoduché ho vnímať. Ale ľudia vo vedení Ruska ho vnímali veľmi intenzívne.

Napokon sa to skončilo jediným spôsobom, ktorý sa dal očakávať. Rusi anektovali Krym.  

Medzinárodné právo a veľmoc

Existuje medzinárodné právo, ktoré treba dodržiavať a jeho porušenie nemožno ospravedlňovať. A okrem neho existuje realita veľmocí, v ktorej veľmoci niekedy usúdia, že to právo porušia.

To, neznamená, že je to správne. Ale veľmoci to prosto urobia. Či je to Rusko, či je to Amerika.

Amerika mohla a mala vedieť, že stupňovaním tlaku na Rusko v otázke Ukrajiny dôjde k momentu, keď si Rusko povie, že ideologicky studenú vojnu síce prehralo, ale vojensky je stále neporazená veľmoc a že ak považuje Krym z morálneho hľadiska za svoj, tak medzinárodné právo poruší a Krym si vezme.

A vzalo si ho. Tak konajú veľmoci a toto konštatovanie neznamená, že ich správanie schvaľujeme. Ony sa nás ani nepýtajú.

V politike platí zásada netlačiť protivníka do pozície, keď stratí tvár. Rusko 23 rokov, od roku 1991 do roku 2014, pôsobilo v Sevastopole na základe medzinárodnej dohody s Ukrajinou a nesignalizovalo s tým nespokojnosť. „Krym nie je diskutabilné územie, je súčasťou Ukrajiny“, povedal Putin v roku 2008.

Podporu USA pre nacionalistické ukrajinské kruhy mohli Rusi pociťovať ako hrozbu, že budú vytlačení zo Sevastopola a že teda v súvislosti s udalosťami roku 1954 stratia tvár.

Krym bol zlomový bod. Po anexii sa začalo hovoriť, že celá Európa je vo vojne s Ruskom. Po Kryme prišli protiruské sankcie, mediálne kampane o ruskom zasahovaní do amerických volieb, vyšetrovanie Trumpa FBI, či nie je ruským špiónom, a najmä prišlo vyzbrojovanie Ukrajiny zo strany USA.

O ukrajinskej pasci a hrozba straty tvárí

Václav Klaus spomenul, že sa teraz nachádzame v pasci. Áno, dodajme, že nielen my v Európe, ale aj Rusko a USA. Keď Rusko anektovalo Krym, ani Amerika nechcela stratiť tvár, hoci vtedy bola posledná príležitosť, ako zmeniť kurz. Západ v kurze pokračoval. Vojská NATO boli rozmiestnené v Pobaltí, hoci Rusko celé desaťročia nevysielalo nijaké signály, že by chcelo akýkoľvek štát NATO napadnúť.

Do popredia sa dostal popri rozširovaní NATO aj iný druh americkej zahraničnej politiky, a to politika uzatvárania bilaterálnych dohôd. Začalo sa hovoriť o amerických základniach na Slovensku a príslušnú zmluvu parlament schválil.

Najmä však došlo k udalosti, ktorá bola na Slovensku takmer nepovšimnutá, pričom mala obrovský význam. V auguste 2021 podpísali USA a Ukrajina bilaterálnu zmluvu s názvom Charta strategického partnerstva. V nej podporuje Krymskú platformu a sľubuje pomôcť Ukrajine, aby znovu získala Krym.

Teraz prichádza čas na otázku, ktorú si položil profesor John Mearsheimer: „Po tom všetkom, čo si tak západní politici mysleli, že Rusi asi urobia?“

Zvyšok poznáme. Došlo k invázii hroznej, surovej, brutálnej. Neospravedlniteľnej a založenej na zlom odhade výsledku. Zároveň vyprovokovanej nerealistickou západnou politikou, ktorá bola založená na využití svojvoľného rozhodnutia sovietskeho politbyra v roku 1954.

To, čo sa stalo, sa stať nemuselo.

V predsieni svetovej vojny

Dnes sa nachádzame v predsieni vojny medzi NATO a Ruskom. Zástupná vojna medzi NATO a Ruskom prebieha už dávno. Keď analyzujeme, ako sme sa do tejto situácie dostali, a o to sa v tomto článku snažíme, vidíme, že sa už dávno pohybujeme na trajektórii šialenej nezodpovednosti, kde nie sme schopní predvídať dopady našich krokov.

Problém stojí takto: Áno, Rusko porušilo anexiou Krymu medzinárodné právo. Ale ak sa pozrieme na genézu problému a na dobrodružnú politiku NATO, ktorá porušeniu práva predchádzala, stojí to všetko za svetovú vojnu? Mnohí sa  správajú, ako keby to za vojnu stálo.

V čase, keď dopisujem tento článok, v Európskom parlamente prebieha konferencia na tému, ako rozdeliť Rusko na viacero štátov a štátikov.

Kde sa skončí naša pochabosť?