Takmer ako Jára Cimrman, až na to, že Žambyl Žabajev z Kazachstanu naozaj žil

Z dejín svetovej literatúry poznáme príklady spisovateľov a básnikov, ktorí v skutočnosti ani neexistovali ako osobnosti. Napríklad Ossian – „staroveký keltský bard“, ktorý bol vymyslený talentovaným mystifikátorom. Alebo Kozma Prutkov – postava, vytvorená ruskými umelcami v 19. storočí pre zosmiešňovanie svojich kolegov. V našich zemepisných šírkach je asi najznámejší Jára Cimrman.

V ruskojazyčnom svete (a zvlášť v Kazachstane) sa v minulom storočí zrodil podobný fenomén: za vynikajúceho básnika bol uznaný človek, ktorý údajne ani netvoril poéziu. Volal sa Žambyl Žabajev. Preslávil sa do takej miery, že jeho portréty boli umiestnené na minciach, poštových obálkach a známkach a jeho príbehu bol venovaný celovečerný film. Po smrti mu postavili pomníky nielen v rodnej obci, ale aj v Almaty, Kyjeve a v Petrohrade. Nie je úplne jasná len jedna „drobnosť“ – čo vlastne tento básnik vytvoril?

V polovici 30. rokov 20. storočia si štátni činitelia sovietskej republiky Kazachstan uvedomili, že nemajú k dispozícii ani jedného ľudového básnika (v kazaštine akyn, čo zhruba zodpovedá európskemu bardovi), hoci u susedov ich bolo viac než dosť. Rozhodli sa to riešiť svojsky: Zadali úlohu miestnym úradom, aby urýchlene našli vhodnú osobu. Predseda jedného kolchozu do tejto roly odporučil chudobného starca, ktorý, povrávalo sa, vedel hrať na dombru (strunový brnkací nástroj) a zároveň si niečo mrmlal popod nos.

Ako sa zistilo, mal už 90 rokov a svoj hudobný nástroj dávno nebral do rúk (údajne pre artrózu). Okrem toho nevedel čítať ani písať, nehovoril ani po rusky. Ale jeho dôveryhodný vzhľad a správny triedny pôvod tieto nedostatky prevážili.

Tak sa začal fantastický vzostup dovtedy nikomu neznámeho akyna. Do dvoch rokov mu udelili najvyšší titul v Sovietskom zväze, Leninov rád, stal sa členom Vyššej rady svojej republiky, trochu neskôr dostal aj Stalinovu cenu v literatúre. Vláda mu poskytla 12-izbový dom a osobné ​​auto so šoférom. Okrem toho, ešte počas jeho života (!) bolo po ňom pomenované mesto, neďaleko ktorého sa narodil. Toto krajské centrum sa volalo Žambyl až do roku 1997 a celý kraj až dodnes zostal Žambylský.

To všetko získal z vážneho dôvodu: z pier negramotného starca, ako v rohu hojnosti, sa zrazu začali sypať verše. Tie oslavovali sovietsku vládu a zvlášť velebili Stalina a ďalších komunistických pohlavárov. „Všetko veľké a krásne v našej ére sa odhaľuje cez obraz Stalina,“ – povedal vraj Žambyl. Uveďme jeden typický príklad jeho tvorby:

„Spievajte, akyny, nech sa piesne nezastavia,
Spievajte o Stalinskej ústave!…
Zahrial starostlivosťou milióny sŕdc –
Stalin – najmúdrejší, milovaný otec!“ atď.

Literárne prednosti tejto „poézie“ sa ani nepokúšajme komentovať. Jej extrémna politická angažovanosť neumožňuje zaradiť ju medzi folklór ani primitivizmus. Bola to propaganda vo svojej najčistejšej podobe, nezakalená žiadnymi umeleckými ozdobami.

Prejavujúc nečakanú obratnosť a erudíciu, akyn reagoval na každý slávnostný dátum a každú udalosť v krajine a na celom svete. Nezabúdal hanobiť vnútorných a vonkajších nepriateľov, nešetril farbistými prívlastkami presne podľa očakávaní režimu. Noviny, najmä hlavný komunistický denník Pravda, okamžite zverejňovali jeho aktuálne „básne“.

Lenže, ako sa rodili tieto epické diela?

K dispozícii máme dve verzie. Prvá z nich je oficiálna, podporená kazašskými orgánmi. Podľa nej Žambyl improvizoval, sprevádzajúc svoje texty hrou na dombre. Pri ňom bol stále asistent, ktorý zapisoval jeho improvizácie. Potom zápisky v doslovnom preklade do ruštiny odovzdávali literárnym prekladateľom, aby im dali poetickú podobu.

Tento postup – ak by to tak bolo – by nebol nijako zvlášť neobyčajný. Kazašský akyn (ako aj iní európski bardi) totiž vôbec nemusel svoje básne zapisovať – stačí, ak by ich skladal a spieval, ako mu duša hovorí. V tom je predsa ľudovosť celej tvorby.

Niektorí ľudia však, pochopiteľne, neveria, že Žambyl by bol naozaj toho schopný. Tým sa dostávame k druhej verzii, ktorá sa snaží vysvetliť sovietskeho Járu Cimrmana a má pôvod v moskovských literárnych kruhoch.

Tamojšie zdroje tvrdia, že skutočnými autormi všetkých žambylovských diel boli práve tí istí „prekladatelia“. Zväz sovietskych spisovateľov údajne vytvoril skupinu básnikov, ktorí sa stali „kolektívnym akynom“. Boli medzi nimi aj známe osobnosti sovietskej literatúry. Počul som, že táto práca ich veľmi zabávala. Nikdy sa síce nestretli so skutočným Žambylom ani nedostávali žiadne medziriadkové preklady jeho textov. Dostávali len objednávky orgánov a redakcií a oni produkovali „verše“ dodávajúc im ľudový zvuk, orientálnu príchuť a meno „autora“.  

Podporovatelia tejto verzie sú presvedčení, že Žambylove básne v kazaštine sú len prekladmi z ruštiny. Načo to bolo celé dobré? Tak trochu to súviselo s komunistickými predstavami o nacionálnej politike (komunistická verzia multikulturalizmu): každý národ, každá republika by mali mať vlastného veľkého básnika. Ak žiadny nebol, vytvorili ho umelo.

Zlé jazyky hovoria, že jediné, čo Žambyl napísal sám, boli podpisy vo výpisoch za prijaté honoráre. Aj to musel nacvičiť, pretože až do veku 90 rokov nikdy nič nepodpisoval. Hovorí sa, ako si poľahky navykol, že po každom podpise dostane peniaze. Keď ho raz deti poprosili o autogram, vraj ich potom prenasledoval a vyžadoval svoj honorár…

Možno je to iba anekdota. Zdá sa však, že ani jedna z dvoch uvedených verzií nie je dostatočne preukázaná. Oddeliť v nich pravdu od fikcie už nie je ľahké. Postavy tejto tragikomédie už nie sú medzi živými.

Žambyl zomrel v roku 1945, len niekoľko mesiacov pred tým, ako by bol dovŕšil sto rokov. Jeho sláva ho však prežila. V učebniciach literatúry ho dlho spomínali ako vynikajúceho ľudového umelca. Koncom 50. rokov síce básne o Stalinovi a jeho komplicoch zmizli z publikácií, ale niektoré ukážky jeho „poézie“ sa naďalej uvádzali ako príklady tvorby národov ZSSR.

Kritický pohľad na jeho tvorbu a dedičstvo bol možný až po rozpade Sovietskeho zväzu, aj to iba do určitej miery. Nezávislý Kazachstan bol dosť dlho lojálnym spojencom Ruska. Žambyl je pre starších Kazachov ešte stále zdrojom istej národnej pýchy, preto Moskva nemala záujem rozčuľovať susedov prílišnou dekonštrukciou tejto legendy.

Keď sa neskôr Kazachstan začal politicky vzďaľovať od Ruska, začali sa už inak pozerať aj na „svojho národného poetu“. Nové generácie ho považujú skôr za symbol komunistickej minulosti než za vrchol ľudovej kultúry.

V roku 1997 úrady vrátili mestu pomenovanému po ňom historický názov Taraz, hoci niekoľko menších osád si jeho meno zachovalo. To znamená, že „šedovlasý Žambyl, akyn zo stepí“, ako sa sám (alebo nie tak úplne sám) volal, už nie je nedotknuteľný aj v domovine, aj v Rusku.

Samozrejme, hodnotenie tohto „básnika“ nie je zásadnou otázkou medzinárodných vzťahov a geopolitiky. Téma autorstva jeho básní v zásade stratila aktuálnosť, o nejaký čas bude úplne zabudnutý.

Len v dejinách literatúry zostane po ňom zmienka, že kedysi žil slávny básnik, ktorý asi nič nevytvoril. Tak trochu ako brat Járu Cimrmana.