Zákon na vypínanie médií uviazol. Progresívny poslanec Valášek netušil, o čom sa rozhoduje

Zákon o bezpečnostných službách, ktorý presadzuje vláda a minister Jaroslav Naď, narazil po pripomienkach poslancov zo Sme rodina a OĽaNO. Vrátili ho vláde. Žiadajú, aby proti rozhodnutiam „autorít“ o vypínaní médií bolo možné odvolanie.

Ich požiadavka je správna. Mala by to byť samozrejmosť, o ktorej sa nediskutuje.

Zákon má dovoliť bezpečnostným službám (NBÚ), aby mohli vypnúť médiá – z bezpečnostných dôvodov a na podnet tajnej služby alebo vojenského spravodajstva. Rozhodnutie síce musí schváliť sudca, lenže – návrh nerátal s možnosťou odvolania. Čo je problém.

Pri zásahoch silových rezortov a tajných služieb do slobody, respektíve do médií, musí existovať možnosť brániť sa. A žiadať právne preskúmanie rozhodnutia. Dôvod: zúžil by sa tým priestor na politické zneužívanie zákona.

Je dobré, že návrh narazil na parlament a vracia sa vláde.

Na druhej strane: je absurdné, že viacerí poslanci, ktorí zákon podporujú, netušia, o čom rozhodujú. Ukázalo sa to v ankete televízie Markíza, ktorú odvysielali v sobotu.

Poslanec Tomáš Valášek (PS) pohoršenie vysvetľoval, že takýto zákon je potrebný, pretože by sme vraj mali mať nároky a „sadu pravidiel“ nielen pre televízie, ale aj pre online médiá. Tak ako sa pravidlami riadi Markíza, tak by sa nimi mali riadiť aj iní, vysvetľoval Valášek.

Zrejme narážal na to, že televízie musia pri informovaní dodržiavať prísne normy a princípy, na ktoré dohliada rada pre vysielanie. Online médiá (ktoré nie sú licencované) takéto normy a kontrolné úrady nemajú. Fajn, táto téma je určite dôležitá a zaslúži si diskusiu o riešení. Samozrejme, všetky médiá by sa mali riadiť pravidlami a zodpovednosťou za to, čo zverejňujú.

Lenže – spomínaný zákon nič z toho nerieši. Nie je to mediálny zákon, ale zákon o špeciálnej právomoci bezpečnostných služieb.

Návrh vôbec neupravuje univerzálne pravidlá pre kvalitu mediálneho obsahu. Nemá totiž civilnú povahu, ale skôr vojenskú (bezpečnostnú). Umožňuje vypnúť akúkoľvek webstránku, mediálnu či inú, ktorú tajné služby označia za hrozbu pre kybernetickú bezpečnosť. Alebo ktorú vyhodnotia ako škodlivú z pohľadu zahraničnej politiky štátu.

Zákon sa má týkať výlučne online médií a webstránok. Teda: televíziám nijaké vypínanie v réžii tajných služieb nehrozí. Ak Valášek nalieha na rovnaké nároky na televízie aj online médiá, má to silno popletené (asi nechce, aby mohli tajné služby preventívne vypínať televízie ako Markíza). Je zrejmé, že návrh zákona nečítal. A nemá ani len matnú predstavu o tom, čo má vlastne zaviesť do praxe.

Jediné, čo ľudia ako Valášek majú, je pevné odhodlanie regulovať, prikazovať, zakazovať. A posilňovať páky štátnej moci (v tomto prípade páky silových rezortov a tajných služieb) namierené proti slobodnej a otvorenej spoločnosti.

Ak to má takto popletené časť laickej verejnosti, ktorá víta možnosť vypínať médiá, lebo poniektoré sa jej nepáčia, je to pochopiteľné. Žijeme v ére povrchnosti a siláckych póz, pri ktorých mnohým nedochádzajú následky (napríklad tie po zmene vlády).

Pochopiteľné je aj to, že vláda a minister obrany Naď presadzujú čo najtvrdšiu verziu zákona. Aby mali vláda a bezpečnostné služby čo najvoľnejšie ruky pri vypínaní médií, ktoré sú vraj škodlivé pre politiku štátu (vlády). Bol to len vládny návrh, ktorý mohli poslanci upraviť. Tak, aby bol prijateľný, prípadne tak, aby rešpektoval balans medzi nárokmi na bezpečnosť štátu a ochranou slobodnej spoločnosti (alebo ochranu slobodnej polemiky a otvorenej mediálnej ponuky).

No ak to majú popletené progresívni poslanci, ktorí sa považujú za vzory kritického myslenia a práce s faktami, je to varovné. Nemôžu predsa horlivo presadzovať niečo, čo nepoznajú.

A už vôbec sa nemôžu vyhlasovať za bojovníkov proti predsudkom, ak ich sami šíria.

Na tvrdých a jednoduchých riešeniach je vždy zradné to, že sú dvojsečné. Hlavne ak vo „vojnových zákonoch“ chýbajú poistky proti ich zneužívaniu. Vláda, v ktorej sedí Naď s Káčerom a Hirmanom, vypracuje celkom iný zoznam „škodlivých médií“ a „nebezpečných stránok“ (určených na vypnutie) ako vláda, v ktorej by v budúcnosti sedeli Fico s Uhríkom.

Kým je spoločnosť suverénna, slobodná a právne chránená, obsadenie vlády a tajných služieb nie je až také podstatné. Takto to bolo roky na Západe celkom bežné a samozrejmé.

Bolo.

No ak dnes sloboda a suverenita spoločnosti ustupuje politike bezpečnostných jastrabov (pandemických, vojnových, klimatických) a honu na „vnútorného nepriateľa“, paradigma sa zásadne mení. A s ňou aj riziká zneužívania štátnej moci proti veľkej časti domácej spoločnosti.

Varovné je aj to, ak sa na čelo bezpečnostných opatrení a regulácií proti slobode tlačí progresívna strana, ktorá si robí nárok na vedúce postavenie v spoločnosti. A ak sa jej v ofenzíve do veľkej miery darí aj v čase, keď je vo vláde a v parlamente načierno. Bez úspechu v parlamentných voľbách.

Natíska sa otázka, ako ďaleko by v prevýchove spoločnosti a zavádzaní „nového poriadku“ zašla, ak by po voľbách zostavovala vládu.

Alebo ak by sa podarilo vytlačiť do kúta konzervatívnych poslancov, ktorí sa občas opovážia „vojnové kódexy“ zľahka pribrzdiť…

Za posledné roky sa toho veľa zmenilo. Napríklad aj to, kto je dnes ochrancom popperovskej otvorenej (slobodnej) spoločnosti. A kto je jej najväčším nepriateľom.