Balón vletel do amerického vzdušného priestoru niekde nad Aljaškou, preletel Kanadu, potom zvyšok Spojených štátov, než ho Američania zostrelili nad Atlantikom. Prezident Joe Biden chcel nariadiť zničenie balóna už skôr, ale jeho poradcovia ho od toho odradili, báli sa, že trosky by mohli napáchať škodu na zemi.
Ako píše Daniel DePetris v magazíne Spectator, Čína zo svojho vzdušného plavidla, o ktorom tvrdí, že ide o zatúlaný meteorologický balón, pravdepodobne veľa nezistila. Iné špionážne prostriedky sú oveľa účinnejšie a menej nápadné. To, samozrejme, neznamená, že nejde o významné porušenie národnej suverenity a USA nemali právo ho zostreliť.
Žiadali rázne konať
Americkí politici začali okamžite vyžadovať ráznu akciu. Predseda Snemovne reprezentantov a momentálne najvyššie postavený republikán Kevin McCarthy tvítoval: „Nehanebné nerešpektovanie zvrchovanosti USA zo strany Číny je destabilizujúce konanie, ktoré treba riešiť, a prezident Biden nemôže mlčať.“ Republikánsky senátor Tom Cotton vyzval ministra zahraničia Anthonyho Blinkena, aby zrušil svoju cestu do Číny.
Kongresmani Mike Gallagher, republikán, a Raja Krishnamoorthi, demokrat, vydali ostré vyhlásenie. „Komunistická strana Číny by nemala mať prístup do amerického vzdušného priestoru na vyžiadanie. Nielenže ide o porušenie americkej suverenity, ktoré prichádza len niekoľko dní pred cestou ministra Blinkena do ČĽR, ale navyše jasne ukazuje, že nedávne diplomatické vábničky zo strany Komunistickej časti Číny nepredstavujú podstatnú zmenu politiky. V skutočnosti dokazujú, že hrozba čínskych komunistov sa neobmedzuje na vzdialené brehy – je u nás doma a musíme riešiť, ako tejto hrozbe čeliť,“ napísali Gallagher a Krishnamoorthi, ktorí zároveň vedú snemovný výbor pre strategickú súťaž medzi Spojenými štátmi a Komunistickou stranou Číny. Blinken následne pripravovanú cestu do Číny skutočne zrušil.
Peking zostrelenie svojho balóna odsúdil. „Protestujeme proti postupu USA a ponechávame si právo použiť nevyhnutné prostriedky na riešenie podobných situácií,“ uviedlo čínske ministerstvo obrany.
Pre jeden zničený balón vojna nevypukne, napriek tomu dianie okolo dobre ukazuje, prečo mnohí pociťujú pesimizmus generála Minihana a považujú americko-čínsku vojnu v budúcnosti za veľmi pravdepodobnú.
Vojny nerozpútavajú veľmoci na vrchole, ale tie v úpadku
Nie je nezvyčajné, že vojny nerozpútavajú veľmoci na vrchole, ale tie v úpadku. Klasickým príkladom je prvá svetová vojna, za ktorú veľký diel viny nesú hlavne Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Vedenie habsburskej monarchie verilo, že zastaví pomalý úpadok a zjednotí rozličné národy ríše, pokiaľ sa podarí eliminovať Srbsko. To pôsobilo ako rozvratný prvok, pretože bolo dôkazom, že môže existovať juhoslovanský štát mimo Rakúska. Niektoré frakcie srbského vedenia sa aktívne snažili o odtrhnutie balkánskych častí monarchie.
Nemci zase verili, že vojna s Francúzskom a Ruskom je nevyhnutná. Ich plán bol bleskovým útokom vyradiť Francúzsko, a potom koncentrovať všetky sily proti Rusku. Plán vychádzal z predpokladu, že ruská mobilizácia bude pomalá a bude trvať niekoľko týždňov, kým bude ruská armáda pripravená. Začiatkom 20. storočia sa však Rusko rýchlo industrializovalo a hlavne výstavba železníc znamenala, že sa čas potrebný na mobilizáciu neustále skracoval. Berlín tak usúdil, že potrebuje vojnu čo najskôr, pokiaľ ju má vyhrať. Keď srbskí radikáli, čiastočne riadení srbským vojenským spravodajstvom, zabili následníka rakúskeho trónu, pre Viedeň to bola dobrá zámienka na vojnu. Nemci sa nepokúšali svojho spojenca zastaviť, lebo si vojnu priali tiež.
Druhým príkladom je vojna o Falklandy, keď si nepopulárna argentínska vojenská chunta myslela, že získa legitimitu zabratím britského územia.
Problémy majú obaja
Americký politológ Graham Allison v roku 2012 opísal Thukydidovu pascu, keď rastie nebezpečenstvo vojny, pokiaľ hrozí, že nastupujúca mocnosť prekoná súčasného hegemóna. Veľmoc sa tak pokúsi zničiť protivníka, kým sa stane príliš silným. Teóriu pomenoval podľa Thukydida, starovekého historika peloponézskej vojny.
Čo robí čínsko-americké súperenie také nebezpečné, je viera oboch štátov, že sú na zostupe. Američania neustále špekulujú, že 21. storočie bude čínske. Pozorujú všetko od výstavby čínskeho námorníctva cez rast čínskych technologických gigantov až po čínsky vplyv v Hollywoode a basketbalovej lige NBA. Čínske rýchlovlaky, tisíce kilometrov nových diaľnic a výkonný, aj keď dystopický štátny aparát vyzerajú vedľa chaotického riadenia USA, rozdelenej spoločnosti a rozpadajúcej sa infraštruktúre ako hudba budúcnosti.
Čína má však svoje vlastné problémy. Vlani zaznamenala prvý pokles populácie za šesťdesiat rokov. Vtedy bol dôvodom Mao Ce-tungom spôsobený hladomor. Teraz sa jednoducho narodilo málo Číňanov. Peking tak kráča v ústrety demografickej kríze. Navyše čínska ekonomika spomaľuje, vlani vzrástla zhruba o 3 percentá, čo je menej ako cielených 5,5 percenta. A tiež oveľa menej ako nejakých 8 – 15 percent ročného rastu, na ktoré si Čína zvykla od osemdesiatych rokov až niekedy do roku 2012. Trh s realitami je v dlhotrvajúcej kríze a z Ríše stredu odchádzajú investori, ktorých vystrašila politika nulového covidu, posilnenie politických kontrol a lákajú ich lepšie podmienky v krajinách, ako sú Vietnam či Malajzia.
To vedie časť analytikov k vyhláseniam, že „čínske storočie sa skončilo skôr, ako sa začalo“ a Čína Spojené štáty len tak nedostihne, nieto ešte predstihne. V tom však tkvie nebezpečenstvo. Pokiaľ si Peking myslí, že silnejší už nebude, môže ho to presvedčiť o potrebe rozpútať vojnu čo najskôr.
Tvrdé vyhlásenia v spore pre balón sú práve dôkazom strachu oboch strán o svoj budúci status.
Konflikt nie je nevyhnutný. V prvej polovici 20. storočia USA nahradili Spojené kráľovstvo v úlohe svetového hegemóna bez vzájomnej vojny, naopak sa z nich stali spojenci. Súperenie medzi Washingtonom a Moskvou tiež neprerástlo do horúcej vojny. Bude si to však vyžadovať veľa zručnej diplomacie, aby Thukydidova pasca nesklapla.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.