Spísal dejiny uhorskej koruny. Venoval sa aj výnimočnosti starobylých Slovanov. Turčiansky župan Peter Révai

Od roku 1598 bol Peter Révai dedičným županom Turčianskej stolice a od roku 1601 postupne získal viacero významných funkcií v kráľovskej rade. Bol kráľovským komisárom, kráľovským dvormajstrom, hlavným dverníkom či stolníkom. Hoci boli niektoré jeho funkcie skôr titulárne, jednoznačne patril k najvyššej elite dobovej uhorskej spoločnosti. Od roku 1608 bol navyše jedným z dvoch strážcov uhorskej kráľovskej koruny, ktorá bola uložená v korunnej veži Bratislavského hradu. 

Práve svätej korune zasvätil veľkú časť svojej intelektuálnej práce. Venoval jej dve diela: De sacra corona regni Hungariae ortu, virtuti, victoria, fortuna bola vydaná v roku 1613 a De monarchia et sacra corona regni hungariae centuriae septem v roku 1659. Na základe týchto prác je Peter Révai považovaný za prvého autora, ktorý spísal dejiny uhorskej kráľovskej koruny a prisúdil jej skutočnú moc nad Uhorským kráľovstvom. 

V druhom spomenutom diele Révai pripisuje korune neobvykle silnú moc. Koruna nie je iba symbolom moci, je aj samotným aktérom politického smerovania krajiny. Panovník si ju iba prepožičiava a je to práve koruna, nie panovník, kto je nositeľom moci v Uhorsku. Inými slovami, aj Habsburgovcom koruna moc nad krajinou iba prepožičala a môže si ju vziať späť.

Práve v časoch zápasov medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami bolo dôležité nahradiť úctu ku kráľovi úctou ku korune. Preto nie je náhoda, že práca vyšla pričinením Františka II. Nádašdiho, ktorý bol jedným z organizátorov Vešeléniho sprisahania smerujúceho k odstráneniu Habsburgovcov z uhorského trónu. Nádašdi za to napokon zaplatil životom. 

Kult, ktorý sa postupne vyvinul okolo uhorskej kráľovskej koruny, bol v porovnaní s inými kráľovskými korunami mimoriadny. Pravdepodobne nikde inde nebola koruna do takej miery sakralizovaná, ako práve v Uhorsku. A nikde inde sa tak nekoncentrovala moc nad krajinou do jedného predmetu, ako u nás. Slovné spojenie „u nás“ je naozaj namieste. Veď v období Petra Révaia z Uhorska zostalo najmä územie Slovenska. Práve tu šľachta zvádzala boje s Habsburgovcami, tu sa odohrával zápas medzi protestantmi a katolíkmi a tu boli mocenské, ako aj intelektuálne centrá Uhorského kráľovstva.

Neprekvapuje ani to, že Révai viedol korešpondenciu so svojimi úradníkmi v slovenčine. Azda už netreba vyvracať zažitý mýtus o tom, že Slováci nemali šľachticov a v slovenčine sa nepísalo. Mali a písalo sa. Listy v dobovej slovenčine (resp. slovakizovanej češtine) posielali na Slovensko už v 15. storočí aj z kráľovskej kancelárie. O maďarčine takéto doklady nemáme. Nemalo by preto prekvapovať, keď uhorský šľachtic komunikoval na svojom panstve v slovenčine.

Révaiova práca De monarchia et sacra corona regni hungariae je však zaujímavá aj z hľadiska jeho opisu Slovanov. Révai opísal slovanský jazyk ako zo všetkých najrozšírenejší a ako jazyk, ktorým sa hovorí od Jadranského mora po „Severný oceán.“ Slávou mala byť slovanská reč porovnateľná iba s latinčinou.

Ako argument o význame Slovanov citoval Privilégium Alexandra Veľkého, podľa ktorého dostali Slovania svoje územie (ba dokonca územie až po juh Itálie) do daru od samotného Alexandra Macedónskeho za svoju vernosť a udatnosť.

Privilégium nebolo pravé. Jeho autorom bol pravdepodobne český kronikár Václav Hájek z Libočan. Ten síce písal pútavo, poznal presné dátumy udalostí, no mnohé bolo len dielom jeho fantázie. Nič to však nemení na tom, že Alexandrovo privilégium bolo témou viacerých autorov, ktorí v ňom nachádzali argument o výnimočnom postavení Slovanov. O Révaiovo dielo sa zase opierali generácie autorov vo svojich opisoch o postavení Slovákov v Uhorsku.