Protiruské sankcie idú proti európskej zelenej politike
Európska únia zakázala od 5. decembra dovážať väčšinu ropy z Ruska. Od 5. februára sa na zoznam zakázaných komodít pripojili aj ďalšie ropné produkty s pôvodom v Rusku. Okrem toho skupina ekonomicky najvyspelejších štátov skonštruovala mechanizmus cenového stropu, ktorý má limitovať cenu ruskej ropy a produktov pri obchodovaní ruských subjektov s tretími krajinami.
Celý sankčný mechanizmus sa snaží čo najviac obmedziť príjmy Kremľa z exportu komodít do zahraničia, no zároveň zabrániť ponukovému šoku na trhu s ropou a ropnými produktami, najmä naftou.
Sankcie už od začiatku spôsobovali, že Moskva musela ponúkať svoju ropu s veľkými zľavami. Po decembrovom a februárovom odstrihnutí starého kontinentu od jej dodávok to bude musieť pri hľadaní nových odberateľov robiť aj naďalej. To jej už teraz významne poznačilo decembrové a januárové príjmy do štátnej pokladnice, ktorá sa zrazu ocitla v červených číslach. Je pravdepodobné, že pomerne nízke príjmy popri zvyšujúcich sa výdavkoch na vojnu bude Kremeľ zaznamenávať aj v ďalších mesiacoch.
Na druhej strane Európa aj veľká časť sveta bojuje s vysokými cenami komodít, ktoré následne vplývajú na pohyb cien ďalších tovarov a služieb. Narušenie obchodného reťazca a diverzifikácia dodávateľov je drahou záležitosťou. Navyše, na konci dňa je možné, že budeme v autách tankovať produkty z tej istej ropy. Rozdiel je len v tom, že ich spracovali niekde inde.
Rusko presmerovalo veľkú časť svojho exportu do krajín, ako je napríklad India. V tamojších rafinériách sa ropa spracuje a môže už pod indickou hlavičkou putovať do Európy. Samozrejme, zložitejšia logistika a dlhšie trasy, ktoré musia komodity prekonať, sa musia nakoniec odzrkadliť na vyššej cene. To však nie je jediné mínus pre vyspelý západný svet.
Ropné tankery sú totiž významnými znečisťovateľmi. Nejde pritom iba o ekologické nehody, po ktorých vznikajú v moriach a oceánoch ropné škvrny. Ide aj o samotný pohon lodí a spaľovanie palív, keď sa do ovzdušia následne dostáva množstvo oxidu uhličitého.
Podľa štatistík Medzinárodnej námornej organizácie (IMO) vyprodukovala v roku 2018 námorná doprava celkovo takmer tri percentá globálnych emisií uhlíka (vyše miliardy ton CO2), pričom iba transport samotnej ropy tvoril takmer 0,4 percenta svetových emisií. K tomu treba prirátať minimálne námornú prepravu ropných produktov a skvapalneného plynu. Podľa odhadov sa navyše očakáva, že do roku 2050 môžu emisie z námornej prepravy tvoriť až 17 percent globálnych emisií.
Na porovnanie, námorná doprava vyprodukovala v roku 2018 zhruba tretinu toho, čo všetky autá v danom roku. Tie do ovzdušia vypustili približne tri miliardy ton oxidu uhličitého.
To, že k nám ruská ropa, plyn a ďalšie produkty netečú potrubiami, ale putujú do tretích krajín na dlhšie vzdialenosti (prípadne dorazia okľukou aj do Európy), ale aj to, že starý kontinent odoberá LNG z USA, je bez ohľadu na morálne a bezpečnostné hľadisko neefektívne. Nielen z finančného pohľadu, ale aj z toho environmentálneho.
Aj keď je náročné odhadnúť, o koľko kilometrov viac budú musieť plavidlá s energonosičmi prejsť, isté je, že sa toto číslo ešte zvýši. A zrejme výrazne. Už iba tým, že medzi Ruskom a Indiou (kam prúdi veľká časť presmerovaných dodávok ropy) nie je žiaden ropovod a všetko ide cez more. Azda na to pri formulovaní sankcií naši zelení lídri v Bruseli mysleli, a nebudú ako protiváhu vymýšľať ďalšie nezmyselné návrhy, ktoré vrstvám európskeho obyvateľstva s nižšími príjmami do veľkej miery sťažujú život.