Pred dvadsiatimi rokmi sa začala éra „fake news“. V réžii tajných služieb

5. februára 2003 podnikol americký minister zahraničných vecí zvláštny ťah. V Bezpečnostnej rade OSN vyhlásil, že Irak disponuje zbraňami hromadného ničenia a ohrozuje svet. „Toto nie sú tvrdenia. Sú to fakty a závery založené na spoľahlivých spravodajských informáciách,“ hlásal Colin Powell.

Jeho slová si bez náznaku kritiky osvojila väčšina médií. Kto mal pochybnosti, ten bol vyhlasovaný za zradcu.

Po týchto krivých obvineniach nasledovala vojna proti Iraku. Bola v rozpore s medzinárodným právom. Nemecko a Francúzsko sa nezapojili. Akciu Spojených štátov a Spojeného kráľovstva však podporila široká „koalícia ochotných“. Medzi nimi aj Slovensko. Áno, aj Slovensko a slovenskí vojaci sa podieľali na protiprávnej vojne proti suverénnemu štátu.

Po dobytí Iraku sa ukázalo, že správy o zbraniach hromadného ničenia boli vymyslené. Nijaké sa nenašli. Tony Blair sa musel po parlamentnom vyšetrovaní ospravedlniť.

Navyše, vojna vôbec neviedla k deklarovaným cieľom, teda k potlačeniu terorizmu na Blízkom východe a k inštalovaniu priateľskej irackej vlády. Naopak, následkom vojny prišli o život stovky tisíc ľudí. Dnes majú v Iraku veľký vplyv sunitskí militanti a hlavne iránske gardy, čo bolo pred rokom 2003 nemysliteľné.

Podobne dopadli vojny Spojených štátov v Afganistane, Líbyi, Sýrii. Pokusy presadiť nový globálny poriadok pod vedením Spojených štátov jeden za druhým stroskotali. S rozvratom napadnutých krajín. A s miliónmi obetí alebo utečencov.

Následky však neboli demolačné len pre Východ, ale aj pre Západ. Február 2003 naplno odštartoval takzvanú postfaktuálnu éru v západných štátoch. Teda éru, v ktorej nie sú podstatné fakty ani medzinárodné právo. Podstatné sú nástroje propagandy a informačnej vojny. A „falošné správy“ (fake news) v réžii tajných služieb, vlád a médií.

V tejto zlomovej dobe zohrali kľúčovú úlohu práve médiá. Bez nich by to nešlo. Tajné služby a vlády predsa produkovali falošné zámienky pre vojny aj v minulosti. Narážali však na tvrdú opozíciu – aspoň v krajinách so slobodnou spoločnosťou. Tá opozícia bola intelektuálna, politická aj mediálna. Západné médiá boli v 20. storočí do veľkej miery nezávislé, zdravo kritické a väčšinou protivojnovo nastavené.

V 21. storočí a špeciálne po februári 2003 sa to otočilo. Médiá už neboli kritické voči vládam a ich vojenskej politike. Naopak, začali slúžiť ako zbraň v infovojne. Zbraň v rukách vojnových jastrabov a globálnej oligarchie…

Americký novinár David Sirota tvrdí, že postfaktuálna éra má korene vo februári 2003. Falošné správy a falošné obvinenia mali podľa neho štátny a mediálny motor.

Kritická žurnalistika založená na dôkazoch a princípoch práva vyšla z módy a presadila sa angažovaná žurnalistika založená na politických heslách.

Podobne ako pri Iraku sa podľa Sirotu zvrhla diskusia aj pri kontroverzných dohodách o voľnom obchode, ktoré presadzovali korporácie a globálna oligarchia. Obchodné dohody spôsobili vývoz pracovných miest zo Spojených štátov do Mexika či do Ázie a pokles životnej úrovne veľkej časti Američanov (výmenou za rast ziskov nadnárodných korporácií, ktoré vyťažovali lacnú a nenáročnú pracovnú silu v zahraničí).

Médiá túto spornú politiku jednohlasne podporovali.

Sirota si všimol, že v médiách, v politike a v mimovládnych organizáciách sa presadil absurdný stav. Tí novinári a aktivisti, ktorí sa opakovane a preukázateľne mýlili, sú povyšovaní ako vizionári. Tí odvážnejší, ktorí boli kritickí a ukázalo sa, že mali pravdu, boli vytlačení na okraj. Ako vyhnanci.

Následky novej, aktivistickej mediálnej politiky sú zhubné aj pre intelektuálne a politické prostredie. Kto sa kriticky ozve proti globálnej oligarchii a jej vojenskej či obchodnej politike, ten je vyhlásený za konšpirátora. Kto je ticho, ten má pokoj. A kto sa zavesí na granty vlád a korporácií a poslušne hlása, že oligarchovia Gates s Bloombergom a Sorosom sú filantropi, ten je v popredí.

David Sirota si myslí, že táto submisívna poloha médií a ich služba establišmentu má jednoduché vysvetlenie: „pravda“ je dnes tam, kde sú peniaze a moc. Platí to aj v prípade, ak si tajné služby vymyslia zbrane hromadného ničenia v krajine, ktorú majú na čiernom zozname.

Výsledok: už tu nemáme reality-based community, spoločenstvo založené na realite. Namiesto toho tu máme spoločenstvo založené na postrealite. Na kampaniach, propagande, politickom aktivizme, pózovaní v rytme módy. A na jednofarebnej „mediálnej realite“, ktorá je čoraz menej pravá a čoraz viac virtuálna. Silne skreslená či rovno sfalšovaná.

Dodajme, že takéto vykorenené spoločenstvo sa potom ľahšie ovláda a manipuluje. Niekedy až tak ľahko, že s nadšením víta zapojenie svojej krajiny do protiprávnej vojny (2003), potom víta nelegálnych migrantov (2015), tretiu dávku novej vakcíny bez štandardného testovania (2021), osekávanie práv a slobôd v mene bezpečnosti (pandemickej či klimatickej).

Ani to by však nebolo to najhoršie, čo priniesla postfaktuálna éra.

Najhoršie je, že vymierajú kritické hlasy a zdravá opozícia. Tým sa zužuje priestor pre slobodnú spoločnosť poháňanú polemikami a otvorenou súťažou.

V časoch mediálnej paľby po všetkom, čo vybočuje z bojovej línie, tu máme zvláštny fenomén. Väčšina mlčí alebo ohne krk. Odvahu nahlas kriticky vystúpiť majú spravidla len radikáli, populisti a sociopati (ktorým mediálny lynč neprekáža). Proti nim potom vo voľbách stoja mediálne a finančne dopovaní zástupcovia „dobra“ a „slušnosti“. Táto čiernobiela mytológia o boji „síl dobra“ so „silami zla“ im funguje…

Aj keď našťastie nie vždy a nie všade.

Dobrou správou je, že táto éra kampaní s oporou mimo reality a rozumu je len dočasná. Tak ako každá úpadková doba. Lebo odporuje prirodzenosti človeka.

Ľudstvo predsa má – aj keď tak dnes nevyzerá – naviac.