Takmer každý politik, ktorý s fanfárami vystúpi na scénu zjednocovať stredopravé sily, napokon dosiahne presný opak.
Pravicoví politici, ktorí po roku 2010 zakladali novú stranu, spravidla čelili povinným novinárskym otázkam, či svojím krokom nerozrieďujú už beztak rozbitú stredopravú scénu. Obvykle reagovali zabehanou floskulou: Nebojte sa, my len ponúkame prepotrebnú kreatívnu deštrukciu, po ktorej príde nová, silnejšia ponuka a svetlejšia realita.
Ide o teóriu, podľa ktorej sa nefungujúca scéna najprv musí rozpadnúť, roztrieštiť, aby na jej troskách mohla povstať nová sila, ktorá všetko opraví a zjednotí.
Odvtedy sme tu mali množstvo obdobných pokusov. Ako dopadli? S trochou irónie sa dá povedať, že teóriu o kreatívnej deštrukcii všetci do istej miery naplnili – len sa akosi zastavili v jej prvej fáze.
Je to čoraz horšie
Teórie o kreatívnom rozklade mali isté ratio po páde Radičovej vlády. Situácia napravo od stredu bola vtedy taká zlá, že sa politickí komentátori zmohli len na fatalistické konštatovanie, že od dna sa predsa dá už len odraziť.
Nikto z nás neveril, že to vtedajšie dno sa dá ešte mnohokrát preraziť. V poslednej dekáde ho niekdajší pravicový sektor prerážal opakovane. Situácia sa zhoršovala priamo úmerne s tým, ako prišiel na scénu ďalší „záchranca“ (Radičová, Procházka, Kiska, Beblavý, Heger, Dzurinda...), ktorý v správny čas zachráni Slovensko a nastolí spravodlivosť.
Američania majú svojho Clinta Eastwooda, my máme Hegera s Dzurindom.
Možno problém nie je v nich, oni by asi aj radi zjednocovali. No aj na to treba ďalších partnerov. Nič nesvedčí o pýche množstva miniatúrnych pravicových lídrov tak veľmi, ako práve ich vycibrená schopnosť dokola odmietať spoluprácu s potenciálnymi partnermi len preto, že sú im v niečom nesympatickí.
Mikuláš Dzurinda prišiel s ponukou na spoluprácu liberálov s konzervatívcami, od progresívcov cez SaS po KDH, „inak je s nami amen“. Liberáli vraj nemôžu poraziť konzervatívcov, konzervatívci nemôžu poraziť liberálov, povedal dvojnásobný expremiér. „Ako strana sa nevenujeme témam, ktoré sa výsostne týkajú svedomia človeka, jeho náboženského presvedčenia alebo svetonázoru.“
Niežeby to nebola pravda, no až také horúce to zrejme nebude. Miroslav Kollár, predseda strany Spolu, na ktorej Dzurinda buduje svoj projekt Modrej koalície, povedal, že do jeho projektu budú mať prístup len strany, ktoré sa zhodnú na LGBTI politickej agende. Kto ju nepodporuje, nie je „Európan 21. storočia“, dozvedeli sme sa od Miroslava Kollára.
Porovnajme si to s Dzurindovou odpoveďou na otázku, čo ponúka pre umiernených konzervatívcov: „Vzájomná tolerancia, úcta jeden proti druhému, hľadanie spoločných prienikov... V kultúrnych temach budú mať (poslanci) voľnú ruku, nikoho nebudeme zaväzovať hlasovať tak alebo tak.“ Kultúrne témy nebudú programovými otázkami, jednotlivec však s nimi môže prichádzať a ostatným ponechá voľnú ruku.
To nás logicky privádza k veľkej záhade: majú vôbec v Modrej koalícii jej lídri navzájom ujasnené základné mantinely?
Kollár pritom zašiel ešte ďalej. Spoluprácu so stranou Za ľudí – ktorá je pre Dzurindov integračný projekt po zlyhaní spolupráce s KDH kľúčovým potenciálnym partnerom – si vie predstaviť iba vtedy, ak sa strana zbaví svojej predsedníčky Veroniky Remišovej. Tá je podľa neho až príliš neschopná, aby s ňou dokázali presvedčiť voličov, že sú novou ponukou kompetentných správcov štátu.
Pripomeňme, že Kollár s Remišovou nedávno prehral súboj o predsednícke kreslo v strane Za ľudí. Ak je Remišová naozaj taká neschopná, čo to potom svedčí o Kollárovi?
Spolu bola pidistrana, ktorá sa potácala na úrovni desatín percenta. Jej predseda však o ministrane Za ľudí – ktorá sa s dvoma percentami nachádzala v úplne inej váhovej kategórii –, vyhlasoval, že jej líderka nemá v spoločnom projekte miesto. Je to len svedectvo o jeho úteku od reality, alebo tu máme dočinenia s bezodnou pýchou a povýšenectvom?
Tento postoj sa javí ešte nepochopiteľnejšie, ak sa naň pozrieme z opačného pohľadu: ak chce Kollár presvedčiť straníkov Za ľudí, aby sa k nim pridali, aký význam by pre nich mala jeho de facto výzva, aby hodili svoju líderku cez palubu, a to len preto, aby získali Kollárov voličský výtlak o sile približne 0,4 percenta?
Baťo ako samozvaný hovorca Modrej koalície
Do vtipnej bizarnosti tento fenomén dotiahol zastupujúci líder Dobrej voľby Rado Baťo. Ten si dal pre zmenu podmienku, že jeho ministrana bude s premiérom Eduardom Hegerom rokovať o spolupráci iba v prípade, ak ten radikálne odmietne akúkoľvek budúcu spoluprácu s OĽaNO.
Heger a Matovič pritom pred vlastnými poslancami avizovali, že ich rozchod bude kontrolovaný a priateľský, aby mohli byť v budúcnosti partnermi.
Baťo rovno predviedol, ako bude prebiehať Hegerov výsluch: „Aby sme Hegera dokázali akceptovať, musel by odpovedať na otázku, či Matoviča naďalej považuje za najbližšieho spolupracovníka a či si vie predstaviť akúkoľvek spoluprácu s ním.“
Zastupujúci líder Dobrej voľby sa dokonca postavil do roly určujúceho lídra Dzurindovej Modrej koalície a rozhodol, že Heger v nej bude iba vtedy, ak vopred odmietne Matoviča. „Heger Dzurindov projekt povedie, len ak sa dištancuje od Matoviča“, znie titulok rozhovoru s Baťom v denníku Sme.
Pripomeňme, že Dobrá voľba v Modrej koalícii zatiaľ nie je, pričom od Matoviča sa nebol ochotný dištancovať ani len samotný Dzurinda.
Asi sa nebudeme čudovať, ak sa Baťova a Druckerova ministrana pre vizionársku genialitu svojho lídra nestane súčasťou žiadneho z integračných projektov.
Nikde ma nechcú, založím stranu
Ďalšou typologickou príčinou, prečo na pravici vznikajú nové straničky, je, paradoxne, to, že daného „lídra“ všade odmietli. Podľa hesla: „Čím viac ľudí sa nepresadí vo vlastnej strane, tým viac máme politických strán.“
Aktuálnym reprezentantom tohto fenoménu je Lucia Ďuriš Nicholsonová, ktorá chodila od dverí k dverám a všade jej povedali „ozveme sa vám“ (z oprávnených dôvodov – má povesť ženy, ktorá všade robí problémy). Po jej odchode zo strany SaS a odmietnutí zo strany progresívcov sa hlasno a s vysoko natiahnutou rukou prihlásila k Dzurindovmu projektu. Ten ju potom ani len neoslovil.
Nicholsonovej zostala posledná núdzová možnosť: založiť vlastnú stranu a dúfať, že v prieskumoch dosiahne výtlak aspoň pol percenta, aby sa tak stala partnerom pre potenciálne spájanie s niektorou silnejšou liberálnou stranou. Pravdaže, aj ona chcela „integrovať".
Bývalá poslankyňa z SaS hneď aj objavila dieru na trhu, ktorej sa doteraz nikto nevenoval: chce sa zamerať na vidieckeho progresívne orientovaného voliča. Nečudo, že tento vzácny objav tu čakal až na ňu – už ste takého voliča niekedy stretli?
„Nechcem byť planktón,“ vyhlásila pyšne Nicholsonová. Je to však celé trochu inak. Planktón je síce zložený z množstva miniatúrnych organizmov, ale spolu je to mohutný fenomén, ktorý dokáže nakŕmiť veľryby. Podobne by to mohlo platiť aj v politike, aspoň v to mnohí veria. Ak sa zjednotí množstvo stredopravých mikroorganizmov, môžu teoreticky aj vyhrať voľby. Nicholsonová teda správne odmieta byť planktónom, na to nemá silu. No rovnako zatiaľ nemá silu ani na to, aby bola aspoň jeho maličkou súčasťou.
Aby sme sa však vrátili k téme z úvodu komentára: áno, slovenská stredopravá scéna potrebuje akúsi kreatívnu deštrukciu. Pokiaľ netúžime po tom, aby aj ďalšia dekáda bola v znamení Matoviča so Sulíkom ako lídrov tohto priestoru. Sú to dvojčatá s rozmarným vzťahom, no prežili Lipšica, Procházku, Kisku aj Rybníčka, ktorí tu svojho času jeden po druhom zatrúbili do budovania „nových väčšín".
A možno prežijú aj Hegera s Dzurindom.
Problém integrátorov nie je v tom, že by nemali pravdu v pomenovaní základnej diagnózy, teda potreby zjednocovania mikroorganizmov a v tom, že v opačnom prípade množstvo hlasov prepadne. Háčik je v tom, že daný zjednocovateľ je presvedčený, že zjednotenie sa musí udiať výlučne pod jeho strechou.
A tak vždy, keď budete nejakého veľkohubého politického „lídra“ počúvať, že stredopravý sektor potrebuje spájanie, môžete mať oprávnené obavy, že hrozí vznik ďalšej ministrany, ktorej voličský potenciál bude pod hranicou štatistickej chyby.