Marián Lukáč: Hovorím si operný diletant. Išiel som študovať spev a nikdy predtým som na opere nebol

Na doskách Štátneho divadla Košice sa pohybujete už viac ako dve desaťročia, od roku 1998, sólistom ste sa stali o tri roky neskôr. Lákala vás vždy táto cesta?

K opere som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Študoval som na gymnáziu a keď som rozmýšľal, čo ďalej, konzervatórium bola jedna z možností. Vedel som, že vysoká škola všeobecného zamerania, aby som mohol pokračovať ďalej ako v štúdiu na gymnáziu, neexistuje. U nás v Lipanoch, odkiaľ pochádzam, má základná umelecká škola silnú tradíciu, je tam dobré podhubie na nachádzanie talentov. Ako malý som navštevoval hodiny akordeónu, spieval som aj v zbore miestneho kostola.

Inšpirovala vás na operu práve skúsenosť s kostolným zborom?

Väčšiu rolu v tom zohral môj kamarát Martin Gurbaľ, v súčasnosti basista pôsobiaci v Česku. Práve v období, keď som začal spievať v zbore, v ňom predo mnou spieval aj on. Tiež študoval na gymnáziu a po druhom ročníku sa rozhodol pre konzervatórium. Keď som ho počul spievať, páčilo sa mi to, mal som z toho dobrý pocit, tak som si po skončení gymnázia povedal, že skúsim konzervatórium aj ja. Hudbe som sa venoval aj v rámci kapiel. Spievali sme na svadbách, zábavách. S jednou z kapiel sme v roku 1995 vyhrali hudobnú súťaž Košický zlatý poklad, no potom som cestu populárnej hudby zanechal a začal som sa venovať opernému spevu.

Nie ste teda typ, ktorý sa s operou ,,narodil“.

Je to zvláštne, ale je to pravda. Nie som typ, ktorý v mladosti spoznal operu. Nebolo to ani o tom, že ma to chytilo a začal som ju počúvať. Vysvetľujem si to ako Božie riadenie. Nejakým spôsobom ma vedie po životných cestách. Som aj prekvapený prečo, ale celkom to funguje. Keď som ešte počas štúdia konzervatória išiel po námestí v Košiciach, ani som sa neodvážil pomyslieť si, že budem niekedy spievať v divadle. Mal som pred tým bázeň, ale vyšlo to.

Prezradím však, že pred štúdiom konzervatória ste v divadle na opere nikdy neboli. To je celkom paradox. Prečo ste si aj napriek tomu vybrali práve tento odbor, keď ste k nemu zrejme nemali až taký vzťah?

Niekedy si hovorím, že som taký operný diletant. Áno, išiel som študovať operný spev a nikdy predtým som na opere nebol. Nemal som predstavu, do čoho idem, len sa mi páčilo, ako to znie, ako sa to dotýka človeka a aké emócie to prebúdza.

Ako ste sa cítili, keď ste vlastne ani nevedeli, do čoho idete? Bol pre vás šok vidieť, čo všetko obnáša opera?

Šok to nebol, pretože tak, ako človek začne študovať nástroj na základnej umeleckej škole, ja som začal študovať operný spev na konzervatóriu. Človek si však neskôr začne uvedomovať, že to, čo sa naučí, môže využiť vo svojej praxi a v živote. Nie je to len o tom, že sa dva dni pred skúškou naučí učivo zo skrípt a urobí ju. Čas, ktorý na konzervatóriu nevyužije na svoj rozvoj a cvičenie, je stratený čas. Prvé dva roky boli veľmi náročné, žiak je celkom stratený, nevie, čo má robiť, ako má cvičiť, výsledky snaženia a cvičenia sa nedostavujú hneď. Naučiť sa spievať je systematický proces, v ktorom môže prísť ovocie až po niekoľkých rokoch. Bolo dobré, že som spev študoval až po gymnáziu.

Prečo?

Pretože sa často stáva, že deti, ktoré prídu na konzervatórium študovať hneď po základnej škole, povedzme, v pätnástich rokoch, nemajú až také vôľové vlastnosti.

Keď už spomínate vôľové vlastnosti, ktorá bola tá vaša najväčšia?

Bola to samotná hudba, ktorá ma poháňala vpred. Nemal som vízie, kam to dotiahnem, no každý jeden okamih a každá pieseň v sebe niesli svoje čaro. Je to tak aj s postavami. Niekto sa pýta, ktorá je najkrajšia alebo ktorú mám najradšej, že malé postavy sú len malé, ale nie je to o tom. Aj malé postavy treba na javisku dobre zahrať, aj ony majú svoj charakter a tiež si vyžadujú svoje nasadenie.

Nastúpili ste do divadla hneď po škole?

Áno, bol som zamestnaný hneď po konzervatóriu, ale už v maturitnom ročníku, v roku 1998, som účinkoval v opere Figarova svadba, kde som spieval Figara.

Výzvou, či dokážete zahrať aj postavu, s ktorej charakterom si netykáte, bola pre vás vraj hra Don Giovanni. Hlavná postava, ktorú ste stvárňovali, ukazovala príbeh smilníka. Povedzte nám o tom viac.

Áno, celá hra bola o Donovi Juanovi, milovníkovi žien. Náročné to bolo stvárniť práve preto, lebo ja taký charakter nemám. Hrať niečo, čo je človeku charakterovo a povahovo vlastnejšie, je jednoduchšie. Pri tejto hre som si musel vyslovene povedať – idem to zahrať. Bola to výzva, ktorú som sa rozhodol prijať.

Ako dokážete selektovať prácu a súkromný život?

Práve preto, čo som spomínal vyššie, musíme našu prácu oddeľovať od súkromného života. Aktuálne hrám v opere Tosca, v ktorej som ako postava sadistický policajný šéf, ktorý sa neštíti použiť všetky prostriedky na to, aby dosiahol svoj cieľ. Myslím, že taký v živote tiež nie som, no spieva a hrá sa mi to dobre.

Čo je potom dôvodom, že sa zlé postavy stvárňujú dobre, aj keď musíte vyjsť zo svojej, povedzme, komfortnej zóny?

V živote sa snažím svoju zlú a negatívnu stránku potlačiť, odolať pokušeniam, no na javisku máme dovolené byť zlými.

Takže si vašu zlobu vybíjate v divadle?

Áno, presne tak (smiech). Raz som hral jednu postavu, v ktorej som zadusil milenca svojej manželky. Vtedy boli emócie naozaj vybičované. Giacomo Puccini bol majster vo vyjadrení emócií hudbou. V ten večer sa hrali dve krátke opery. Ja som hral v prvej a počas predstavenia som fajčil fajku. Pocity boli také silné, že keď som milenca svojej manželky na konci opery zabil, musel som si sadnúť do vtedajšej divadelnej fajčiarne a dofajčiť ju tam. Len som sedel a musel som sa upokojiť.

To je dôkazom, že ste sa so svojou postavu stopercentne zžili.

Je to tak, no niekedy je nebezpečné vložiť sa do deja a postáv natoľko, že sa nechám uniesť emóciami. Osobne mám problém s tým, že sa nemôžem veľmi zžiť s textom. Keď to urobím, fyzicky to veľmi neviem ovládať. Zovrie sa mi hrdlo, zle sa mi dýcha, technicky to nie je dobré, trasie sa mi hlas. Keď spievam pieseň, ktorá v sebe nesie príliš veľkú emóciu, musím si povedať, že nesmiem ísť po texte, ale vyslovene iba po technike.

Čo sa môže stať s operným spevákom, ktorému sa emócie vymknú spod kontroly? Nemôžete predsa úplne upustiť od racionality, držania línie, priebehu deja a pamätania textov.

Môže si odbiť kúsok zuba. Stalo sa mi to počas predstavenia Čarovná flauta, keď som chcel ešte viac ako zvyčajne zvýrazniť, ako mi chutí víno. Taký Mozart je napríklad veľmi špeciálny. Pri jeho operách je dobre byť stále koncentrovaný, pretože hudbu napísal tak, že človek môže veľmi ľahko vypadnúť v texte alebo v hudbe, zrazu nevie, kde je.

Čo v takých situáciách? Hovorí sa, že problém na javisku robí herca. To, ako zaimprovizuje a vyhrá sa s nečakanou situáciou.

Záleží na interpretoch, na tom, kto je aká osobnosť. Niekto dá na sebe ,,problém" vidieť hneď. Začne sa pozerať na dirigenta, alebo sa priblíži k šepkárke, šepkárovi, aby mu povedali, ako pokračuje text, no, a niekto improvizuje. Prednedávnom mi počas predstavenia vypadol text, tak som spieval len tak, ale nebolo to ani zďaleka po taliansky. Chvalabohu, že hudba mi ostala. Kolega sa len pozeral, čo sa deje.

Môže aj jedna malá chyba poriadne zmiasť ostatných kolegov na javisku?

Samozrejme, jedno na druhé nadväzuje. Môžem zmiasť toho, kto pokračuje v speve po mne, pretože nevie, čo spievam, kam smerujem a v ktorej časti sa má pridať. Je to rôzne.

Máte naozaj pestré divadelné zážitky.

Za tie roky sa toho nazbieralo. Stalo sa mi ešte, že som si počas jednej z inscenácií zlomil členok. Keď sa nechám príliš uniesť, niekedy prichádza aj fyzický problém.

Ako sa vám to podarilo?

V podstate som skočil z točne, ktorá sa točila, zo schodov dole do portálu. Bola tma, tak som nevidel, kam dopadnem.

Dohrali ste predstavenie do konca? 

Áno, potom som sa vrátil naspäť na javisko, ešte som nevedel, že je môj členok zlomený, no už keď som kráčal späť, cítil som veľkú bolesť na odpadnutie. Adrenalín však funguje fantasticky, je to super hormón. Človeka nechá často vydržať, až dokedy potrebuje.

Ako to dopadlo? Predpokladám, že vaše kroky smerovali hneď po predstavení do ambulantnej pohotovostnej služby.

Nie, musel som sadnúť do auta, pretože som mal večer v Banskej Bystrici ďalšiu skúšku na predstavenie, ktoré som tam mal odohrať na druhý deň. Už keď som docestoval, vedel som, že je zle. Po skúške som preto išiel na pohotovosť. Keď sa ma doktor opýtal, čo sa mi stalo, povedal som mu, že som zle skočil, keď ma naháňal manžel mojej milenky a strieľal po mne.

Na toto ošetrenie spomínaný lekár určite nezabudol. Vrátim sa ešte k stvárňovaniu postáv. Zakazovali ste ako rodič a veriaci človek svojim deťom niečo, čo vás následne videli robiť počas hier? Napríklad už spomínané fajčenie.

Mám dvoch synov, jeden má devätnásť rokov, druhý pätnásť. Obidvaja majú veľmi radi operu. Starší syn dokonca v operách účinkoval od svojich troch rokov. Mladší teraz so mnou chodí skoro na každé predstavenie. Nemal som nikdy potrebu im to vysvetľovať. Vedia, že je to moja práca, išlo to nejako prirodzene. Teraz ste mi dali takú otázku, že sa ich doma spýtam, či im netreba niečo dovysvetľovať (smiech).

Stalo sa, že mala postava tak silno vyhranený charakter, že ste na jej stvárnenie nepristúpili?

Nad jednou som rozmýšľal a jednu som aj odmietol, áno. Nebola to klasická opera, išlo o jeden muzikál, ktorý som nezobral, pretože mi bol hodnotovo proti srsti.

Viete si už teraz predstaviť svoj život bez opery?

Fíha, no neviem, čo iné by som robil, ale viem si to predstaviť.

Takže ide hlavne o existenčnú stránku?

Samozrejme, musím vydržať ešte dvadsať rokov do dôchodku. Moji kolegovia poznajú mnohých spevákov, cestujú do zahraničia, zaujímajú sa o to, ja som naozaj skôr taký diletant. Nechcem povedať, že to beriem len ako svoju prácu, lebo to nie je pravda. V takom prípade by som to robiť nemohol. Beriem to tak, že ma spev živí a, chvalabohu, robím to, čo ma baví. Nezamýšľal som sa nad tým, robiť niečo iné. Možno by som to dokázal, ak by som našiel niečo, čo by ma uživilo a napĺňalo.

Opera by vám asi chýbala alebo nie?

Asi áno, ale momentálne nie som v stave, keď by som povedal, že by to bola pre mňa ,,smrť“, keby som už nemohol spievať alebo keby som už nepočul operu. Mám kolegov, ktorí sa ťažko lúčili, keď išli do dôchodku, stále chceli byť na javisku. Ak by som mal teraz odísť, asi by som nemal až taký problém. Možno ešte príde čas, keď sa mi to dostane pod kožu natoľko, že bude čas ozajstného konca veľmi náročný. Nechcel by som však takto odchádzať.

Potom sa môžeme porozprávať opäť a poviete našim čitateľom, či sa niečo zmenilo.

Môže byť.

Čo sú tie obety profesionálneho operného speváka, ktoré divák v hľadisku nemá možnosť spozorovať?

U mňa je to hlavne asi to, že trávim veľa času mimo rodiny, a to som ešte spevák, ktorý nie je na voľnej nohe, nemusí cestovať a hľadať príležitosti na spievanie. To je tá prvá obeta, že ma rodina vidí málo. Počas divadelnej sezóny od septembra do júna je pre mňa prakticky nemožné naplánovať si dovolenku s rodinou, nehovoriac o nečakaných rodinných udalostiach, akými sú pohreby, svadby či oslavy.

A tie ďalšie?

Z hľadiska životosprávy je pre operného speváka dôležitý spánok. Keď nie sú oddýchnuté hlasivky a človek nie je vyspatý, môže robiť, čo chce. Neoklame to. Prácu v prašnom prostredí si, napríklad, musím nechať na leto, vtedy, keď mám dovolenku. Speváci sú citliví aj na chorobnosť. Keď sa objaví čo i len malý hlien, spieva sa náročnejšie. Ja mám problém s refluxom, na to si musím dávať pozor, pretože je to pri spievaní občas náročné. Nemôžem však povedať, že vôbec nepijem sýtené alebo studené nápoje, to nie. Ide predovšetkým o spánok a relax hlasu. A napokon je pri opernom speve dôležitá technika. Využívame čelo, hlavu, lícne dutiny, nos, ústa, hruď, dychovú oporu, to všetko ako náš nástroj. Gitara má telo, v ktorom sa vytvára zvuk, u nás sú to rezonančné dutiny. Keď spieva spevák technicky správne, vydrží dlhšie a neublíži si. Bude mať aj dlhšiu kariéru a je to príjemnejšie pre ucho poslucháča. Technika je naozaj dôležitá.

Je pravda, že hlasivkám najviac škodí šepkanie? Mnoho ľudí si myslí, že si ich tak počas choroby chránia.

Áno, je to pravda. Vyskúšal som si to aj sám na sebe, že keď šepkám, hlasivky unavím ešte viac.

Ako treba rozprávať, keď nás bolí hrdlo, no zároveň nemáme šepkať?

Keď je nutné rozprávať, tak rozprávať, čo už, ale najlepšie je vtedy nehovoriť. Aj pri chorobe speváka je to tak. Najlepší liek je byť ticho, dodržiavať hlasový pokoj.

Je pre vás jednoduché byť dlho ticho? Niekto to nedokáže.

Keďže nie som nejaký rečnícky talent, nemám s tým problém.

Operný spev nielen sám realizujete, ale aj vyučujete. Už osemnásť rokov sa venujete pedagogickej činnosti na Konzervatóriu v Košiciach. O čo sa u mladých predovšetkým snažíte?

Snažím sa ich učiť technicky, hudobne a interpretačne dobre spievať. Nielen čítanie z nôt, rytmus, intonáciu, ale aj samotné frázovanie. Keďže učím individuálne, mám možnosť vplývať aj na ich výchovu, spoznávam žiakov nie iba po speváckej, ale aj ľudskej stránke. Veľakrát sa mladí ľudia zdôveria. Je dôležité im načúvať a formovať ich, nie iba učiť spievať.

Chcú sa nechať formovať?

Chcú. Ak je človek otvorený, nie zatvorený, s cieľom len naučiť, cítia to. Mám skúsenosť s každým svojím žiakom, že sa vieme porozprávať. Študenti prichádzajú z rôznych rodín, nesú si svoje ťažké bremená zo situácií, ktoré zažívajú doma aj vonku. Dnes u mladých pociťujem väčšie zranenia, to som si všimol.

Pomáhate im v istej miere prekonávať alebo aspoň zmierňovať ich náročné situácie?

Rozhovor je cesta, ktorá síce nezachráni všetko, čo sa deje vnútri mladého človeka, no vnímam ako Božie riadenie, že som na škole ako pedagóg. Možno aj rozhovor a to, že som tam, môže mladých ľudí smerovať k hodnotám. Na tomto svete si máme pomáhať. Snažím sa ich preto pochopiť a porozumieť im, a keď môžem a viem, poradím im. Možno sa im aspoň uľaví.

Má mladá košická generácia záujem o operu? 

Keď sa už pýtate, je to biedne. Záujem je menší, škôl je viac, takže sa počet žiakov rozložil. Prijímame aj takých záujemcov o štúdium, ktorí by sa na konzervatórium pred pár rokmi nedostali. A tak klesá aj umelecká úroveň.

Navštevujú žiaci divadelné predstavenia, napríklad opery, v ktorých účinkujete?

Poviem pravdu, že ich musíme veľakrát prehovárať, no nájdu sa, samozrejme, aj výnimky. O to je to pre nás radostnejšie, keď na predstaveniach vidíme v hľadisku našich žiakov. Musím sa však pochváliť, že so svojimi súčasnými študentmi sa teraz stretávam aj na javisku. Spievajú v divadelnom zbore.

V čom je práve opera vzácna? Čo si odtiaľ môžu odniesť ľudia?

Keď zvládneme inscenáciu urobiť dobre z našej strany, keď sa do toho vložíme so zápalom, tá iskra tam z väčšej miery musí preskočiť aj na hľadisko, na diváka a poslucháča. Opera je o emóciách, ktoré prechádzajú z interpretov na publikum. Ťažko sa to vysvetľuje. Už na základných školách by sa malo viesť a vychovávať k hudbe a špeciálne k opere. Keď prídu deti zo škôl na predstavenia alebo výchovné koncerty, mali by byť pripravení na to, aké predstavenie ich čaká, o čom je, alebo by aspoň mali ovládať dej.Vždy hovorím, že najťažšie je kúpiť si lístok. Keď už ho človek má, je veľká šanca, že príde. Je škoda nechať ho prepadnúť.

V piatok 17. februára sa na dosky Štátneho divadla v Košiciach vrátila celosvetovo najhranejšia opera Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta. Čo je jej nosnou črtou?

Mozart bol hravý skladateľ, v jeho hudbe je hravosť a radosť počuť. Ide o rozprávku, ktorú hráme aj pre deti, nie je to nič tragické a komplikované. Hlavnou myšlienkou je večný boj dobra a zla. Myslím, že Čarovná flauta bude v dnešnom svete príjemným osviežením pre uši aj ducha.

Takže je hra vhodná pre dospelého a zároveň aj pre detského diváka?

Áno.

V spomínanej opere stvárňujete postavu vtáčnika Papagena. O čom vypovedá?

Vtáčnik je jednoduchý a veselý človek, ktorému ku šťastiu stačí spánok, jedlo, pitie, a ak by bolo možné, aj nejaká dievčinka. V inscenácii figurujú dve ríše. Ríša dobra a zla. V dobrej je kráľ Sarastro a v zlej vládne kráľovná noci. Ja pracujem pre kráľovnú noci, pre ktorú zbieram vtáčiky. Dostávam za to jedlo a pitie. Ak urobím niečo zlé, dostanem, naopak, kameň alebo čistú vodu. V opere vtáčnik veľmi rád rozpráva, tak si niekedy vyslúžim aj náhubok na ústa, aby som bol ticho. Je to veselé.

Takže divákov čaká ,,happy end“?

Presne tak. Čarovná flauta sa nesie celým dejom. Je to niečo, čo človek potrebuje na to, aby prekonával a porážal prekážky vo svojom žití.

Vďaka čomu prekonávate prekážky v živote vy?

Vďaka rodine a mojej manželke. Je takým kompasom pre mňa a našich synov.