Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj minulý týždeň absolvoval ďalšie epické turné na linke Londýn-Paríž-Brusel, aby spojencov okrem iného žiadal, aby ukrajinskej armáde dodali západné stíhačky. Všade sa mu dostalo rovnako dvojtvárneho prijatia: standing ovation, potľapkanie po pleci a napokon prišiel dôvetok: „Stíhačky vám nedáme.“ Podobný odkaz zaznel zo Spojených štátov.
No keď Zelenskyj oslovil slovenského premiéra Eduarda Hegera, ten sa okamžite rozhýbal a na rozdiel od svojich zdržanlivejších západných partnerov sa proaktívne angažoval, aby sme tie štyri funkčné stíhačky na Ukrajinu predsa len poslali.
Nielen slová, ale aj rozhodné iskry v očiach premiéra jasne ukazovali, že tento nápad je ochotný presadiť za každú cenu. Aj keby sa mala meniť ústava.
Lenže jedna vec sú Hegerove plány, druhá vec sú poistky v základnom zákone státu, ktorý je – naprotiveň pre „demokrata“ Hegera a našťastie pre nás ostatných – skonštruovaný tak, aby slovenský politický režim nebol schopný ovládnuť ktorýkoľvek samozvaný poslanec, ktorý nezastupuje nikoho iného než svoj osobný mandát, a to ešte v režime vyčkávania na predčasné voľby.
Premiér odvolanej vlády, ktorý už nezastupuje ani parlamentnú väčšinu, ani stranu, ktorá ho nominovala, asi ťažko dokáže pozbierať ústavnú väčšinu na čokoľvek, nieto ešte na vývoz útočného arzenálu do vojnovej zóny.
Obzvlášť, ak takýto krok nemá podporu samotného západného velenia NATO. Treba dodať, že oprávnene - má na to svoje rozumné dôvody. Opísal ich analytik Justin Bronk v týždenníku Spectator. Bronk pritom nie je žiadnym oponentom americkej línie, dodávky zbraní na Ukrajinu podporuje, len si myslí, že by prostriedky boli efektívnejšie využité inde.
Bronk argumentuje, že protivzdušná obrana Ruska, ktorú má skrze hustú sieť systémov S-400 rozmiestnenú na hraniciach, je taká efektívna, že na jej prerazenie by boli potrebné kompletné vzdušné sily NATO. Okupanti tak dokážu zostrelovať ďaleko za frontovou líniou všetko, čo tam vzlietne.
A keďže východná Ukrajina je rovinaté územie, kde sa nedá maskovať v kopcoch, ukrajinské stíhačky by tak museli operovať vo veľmi nízkych výškach. Na zameranie cieľa, jeho zničenie a následné únikové manévre by kvôli plochému uhlu tak mali len pár sekúnd, čo je podľa Bronka príliš málo. Záver: posielať Ukrajincom bojové lietadlá by bolo vojensky neefektívne.
Výpovedné je, že Hegerov zápal v Bruseli tlmil najväčší stredoeurópsky jastrab, poľský premiér Mateusz Morawiecki. Poľsko síce pôvodne chcelo poslať oblúkom cez Nemecko a v rámci NATO bojové lietadlá na Ukrajinu, ale dnes už zjavne našlo zhodu so Západom a preferuje „spoločné jednomyseľné stanovisko NATO“.
Postoj Západu je jasný: ak už máme takýmto zásadným spôsobom vstupovať do vojny, tak nech tá pomoc aspoň dáva hlavu a pätu. Stíhačky, ktoré budú zostrelené v momente, ako vzlietnu, do tejto kategórie určite nepatria.
Ukrajinci sami priznávajú, že Američania majú o situácii na bojisku a najmä za ruskou stranou frontovej línie podstatne lepšie spravodajské informácie než samotný Zelenského štáb. Napokon, ako sa Američania radi chvália, len vďaka informáciám ich špionážnych sietí dokážu Ukrajinci presne zameriavať ciele.
Faktom je, že Zelenský stíhačky žiada, no je nepravdepodobné, že by mal pred sebou inú mapu bojiska ako USA. Odpoveď môže byť skrytá inde. Ak niekedy Západ váha s vojenskou pomocou Ukrajine, tak spravidla vtedy, keď sa ukrajinský prezident snaží zatiahnuť Západ priamo do vojny.
Prvýkrát to bolo pri jeho požiadavkách o zriadenie bezletovej zóny v réžii NATO, druhýkrát pri jeho dezinformáciách o páde ruských rakiet na Poľsko. Aj vtedy sa aktivovali práve „jastrabie hniezda“, napríklad Juraj Šeliga a spol. ešte v ten večer cez facebook bez znalosti základných faktov žiadali vojenský zásah. Našťastie vtedy niekto zobudil amerického prezidenta Joea Bidena, ktorý situáciu (aj Šeligu) upokojil.
Otázne je, prečo sa práve Heger snaží byť pápežskejší ako pápež. Jedna hypotéza znie, že proaktívni hujeri dostávajú na Západe odznačiky za „dobrú službu“. Ide o podobný model, ako predviedla naša prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá sa nedávno spolu s východoeurópskymi kolegami podpísala pod dokument, aby sa Ukrajina čo najskôr stala členom NATO. Západné štáty aliancie pritom nič také nepodporili.
Slovenskí hujeri sa skrátka pretekajú, kto zájde v bojovom hecovaní ešte ďalej než západní jastrabi. Tí majú pritom dobré dôvody nepozývať Ukrajinu do Aliancie ešte počas vojny, čo by mohlo zatiahnuť svet do ničivého konfliktu.
No Západ sa sám vmanévroval do pasce, v ktorej už ani uvážlivé rozhodnutia nesmie nahlas vysloviť, pokiaľ sú v niečom skeptické voči dodávkam zbraní na Ukrajinu. Mediálna masáž je nastavená tak, že vyslovením aj čiastkového zdržanlivého názoru – hoci aj z rozumných dôvodov - vás médiá okamžite odsúdia ako proruského trolla.
Heger, pravdaže, nechce byť označovaný za proruského trolla a tak kompromisy nerobí. Ako jediný zo západných lídrov vezme na seba túto hrdinskú dejinnú rolu.
Za stíhačky dostaneme zaplatené
Druhá hypotéza je omnoho cynickejšia, takpovediac obchodná.
Heger v piatok pred parlamentným výborom pobúrene reagoval na otázku europoslanca Milana Uhríka o tom, či máme nejako definované limity pre vojenskú pomoc Ukrajine, alebo bude za každých okolností neobmedzená. Heger emotívne zopakoval mantru o tom, že svojim východným spojencom posielame iba „šrot“, ktorý je na Slovensku nepoužiteľný (S-300), zatiaľ čo Ukrajincom vo vojne ešte môže poslúžiť. A ešte za to aj dostaneme zaplatené.
Napríklad systém S-300. „Dostali sme za to ochranu v podobe štyroch systémov Patriot v hodnote minimálne troch miliárd,“ vyrátaval Heger a pokračoval: „dnes hovoríme o tom, že staré tanky, ktoré sú na vyradenie a nevieme ich obnovovať, poskytneme Ukrajine a dostaneme za to výrazne kvalitnejšie tanky Leopard. Niekto by mohol povedať, že vy benefitujete na vojne s Ukrajinou. Vy si modernizujete svoje staré sily a namiesto toho modernizujete.“
Je to pravda, aj naše migy sú vyradené a uzemnené už od leta, keďže sú odkázané na ruský servis, ktorý je pre známe okolnosti už nereálny. Podľa bezpečnostných pravidiel už nemôžu ani lietať, a tak stroje kempujú v hangároch.
Heger však opäť zdôraznil, že stíhačky nám Únia preplatí. Nič proti tomu, že premiér má starosť aj o naše financie. No problém je v inom.
„Posielať deky ľuďom, keď zomierajú, je cynické,“ povedal Heger. A čo potom snaha speňažiť naše stíhačky, ktoré by podľa našich spojencov boli v reálnom boji nepoužiteľné?
Jeden má potom zmätok, či Heger koná z presvedčenia muža stojaceho „na správnej strane dejín“, čím rád zaklína každý svoj pochabý krok, alebo koná jednoducho ako obratný obchodník, ktorý chce predať teplú vodu, kým na to ešte niekto naletí.
Naši vojaci na Ukrajinu? Samozrejme!
Donedávna to bol Morawiecki, kto bol pri dodávkach zbraní na Ukrajinu angažovanejší než Američania. Ak je však Heger dnes ešte aktívnejší než poľský premiér, je to signál, že situácia bude na Slovensku s prichádzajúcimi voľbami už len prituhovať (Heger je zjavne závislý od pochvál z Denníka N).
Svedčí o tom aj Hegerova odpoveď na Uhríkovu otázku, či by sme chceli spolu so spojencami poslať vojakov do vojny na Ukrajine: „Samozrejme, samozrejme!“ skríkol Heger pred parlamentným výborom. V emotívnom prejave použil dokonca geopolitický novotvar „Ukrajina je náš strategický sused“.
Z Hegerových šokujúcich výrokov mrazí, svedčia totiž o tom, že má zrejme aj veľké medzery v chápaní slovenských záväzkov voči NATO. Tie sa totiž vzťahujú len na prípady, keď je napadnutý členský šát aliancie, nie na prípady vojen za hranicami NATO. Heger si však zjavne myslí, že ak nás NATO vyšle do akejkoľvek vojny, aj tej v štáte mimo aliancie, tak z toho automaticky vyplýva, že ako „zodpovedný partner“ musíme zraziť opätok, povolať armádu a salutovať.
Tu už zostáva asi len jediné slovo: „Amen.“