K videorozhovoru Mareka Vagoviča s Mikulášom Dzurindom na Postoji som sa hodlal vyjadriť hneď, ako bol zverejnený. Zabránila mi v tom choroba. Rozhovor teda už nie je najnovší, ale odznelo v ňom viacero nehoráznych tvrdení, preto reagovať musím, i keď oneskorene.
Netreba komentovať všetko, dotknem sa len dvoch vecí.
Ako to bolo v roku 1998 s návratom do materských strán
Keďže Dzurinda vo vyjadreniach o svojom politickom projekte volebnokoaličného zjednotenia viacerých politických subjektov spomínal i KDH a zatiaľ bol stranou KDH zdvorilo odmietnutý, Marek Vagovič sa ho musel spýtať na udalosti z roku 1998, o ktorých sa čas od času vedie spor až do dnešných dní. Ide o to, či Dzurinda a jeho ľudia dali prísľub, že po voľbách 1998 sa kandidáti, ktorých na kandidačnú listinu nominovalo KDH, vrátia z SDK do KDH.
Trochu dejepisu. V lete roku 1997 vznikla ako protiváha Mečiarovho HZDS Slovenská demokratická koalícia KDH – DÚ – DS – SDSS – SZ. SDK vznikla ako volebná koalícia. Vladimír Mečiar nikdy nemával škrupule, takže jeho väčšina v parlamente jednoducho schválila zmenu volebného zákona, ktorá volebné koalície de facto zakázala.
Päť strán, ktorých značky sú uvedené vyššie, odpovedalo na Mečiarov úskok tak, že založili SDK ako politickú stranu. Na kandidačnej listine tejto SDK kandidovalo jej 150 členov. Boli to ľudia, ktorých nominovali strany KDH, DÚ, DS, SDSS a SZ (ktorým sa príznačne začalo hovoriť materské strany). Títo kandidáti vystúpili z materských strán a vstúpili do SDK. Predovšetkým tam boli v podstate všetci čelní predstavitelia materských strán. Tak ako Dzurinda, aj ja som bol jedným z nich.
Pre materské strany to bola nebezpečná operácia. Dovtedy ony boli SDK, od tej chvíle však SDK stála vedľa nich formálne úplne nezávislá od nich a ony nielenže vo voľbách nekandidovali, ale ešte boli aj zbavené svojho personálneho výkvetu. Preto ani rozhodovanie o tomto kroku nebolo jednoduché. Napríklad v predsedníctve KDH v marci 1998 dopadlo hlasovanie najtesnejším spôsobom v prospech kandidovania na listine SDK. Z jedenástich členov hlasovali za šiesti, štyria boli proti, jeden sa zdržal. Patril som k tým štyrom.
Od začiatku visela vo vzduchu otázka, čo bude po voľbách. Obnovia si všetci kandidáti SDK svoje členstvo v materských stranách alebo nie? O tom sa diskutovalo.
A čo sa KDH týka, ako aktér diania tvrdím, že taký prísľub návratu bol daný. Ale prebiehalo to trochu zložitejšie.
To sú hnusné lži, hovorí Dzurinda
Dzurinda sa tváril veľmi urazene, keď sa ho Vagovič na prísľub návratu pýtal. Žiaden návrat sa nesľuboval, tvrdil Dzurinda. Hovoril to rezolútne a bol priam urazený, že mu niekto nechce veriť. Sú to hrozné lži, je to hnusné, a tak podobne. Asi päťkrát sa v reakcii na Vagovičovu otázku vyjadril pomocou takýchto expresívnych výrazov.
Kto sledoval ten rozhovor, mohol si povšimnúť zvláštnu Dzurindovu metódu. Vagovičove otázky boli jednoducho normálne. Dzurinda sa však často zatváril, ako keby tie otázky boli nemiestne. Vy sa ma pýtate na toto, pán Vagovič, ale prosím vás ... . Vy sa ma takto pýtate, čo si to o mne myslíte? A tak podobne. Vagovič sa Dzurindu len mierne pýtal na jeho neslušné podrazy voči KDH, ale Dzurinda svojou metódou tlačil Vagoviča do polohy toho, kto je neslušný. A on, Dzurinda, je ten, komu sa ubližuje. Zároveň to robil subtílne, nepreháňal to. Dzurinda toto vie robiť.
Ako to teda bolo?
Podrazy a lož na vyššom leveli
Niektoré podrazy sú, takpovediac, hrubozrnné. Niekto niekomu čosi sľúbi jasne a doslovne. A potom mu to odoprie splniť a opäť jasne a doslovne. Je to drsné, ale aspoň tam niet žiadneho slizu. Toto však nie je Dzurindova úroveň.
No a potom je vyšší level podrazov. Na tom veci nejdú priamočiaro. Tam sa hovorí dvojznačne, aby sa v budúcnosti dalo siahnuť po momentálne vyhovujúcej interpretácii.
V politike som mal dobrý zvyk, že keď som zažil nejaký prelomový zápas, tak som o ňom aj napísal a publikoval to. Aby to bolo zaznamenané pre históriu. Urobil som to aj v prípade volieb 1998. V týždenníku Fakty som na jeseň roku 2000 napísal rozsiahly článok KDH 1996 – 2000. Kríza, zmena a nádej. Článok je zahrnutý i v knihe mojich článkov Boj o moc a tajná služba, ktorá vyšla v roku 2004.
Píšem tam aj o tom, ako reagovali hlavní predstavitelia Dzurindovho krídla KDH, teda Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko, na onú otázku, ktorá visela vo vzduch: Čo bude po voľbách? Nepôjdu potom bývalí kádeháci v SDK aj naďalej už svojou cestou mimo KDH?
Vo vyššie uvedenom článku som o tom napísal toto: „Ivan Šimko hovoril o akejsi prísahe vernosti a nikdy nezabudnem na Dzurindov výrok: „To si niekto z vás naozaj myslí, že by som v SDK mohol konať niekedy inak ako podľa rozhodnutia Predsedníctva KDH?“
Šimko aj Dzurinda chápali problém a videli, že v KDH sa čaká ich reakcia. Šimko naznačoval, že by sa to mohlo riešiť aj nejakým oficiálnym prísľubom. No a Dzurinda použil tú istú metódu, akú skúšal o štvrťstoročie neskôr na Vagoviča. Ako to o mne zmýšľate, o mne, vernom kádehákovi? Ja že by som vás mohol niekedy podviesť? ... No asi tak.
Samozrejme sme si mnohí mysleli, že odpoveď na Dzurindovu otázku je jednoznačne áno. Samozrejme sme si vedeli predstaviť, že po voľbách bude ako premiér predsedníctvo KDH ignorovať. Ale kto by to v tej chvíli povedal, pôsobil by ako ten neslušný. Kádeháci chceli mať pokoj.
Ak Dzurindu počúval nejaký čestný kádehák, veriaci aj v Dzurindovu čestnosť, nemohol Dzurindove slová chápať inak, ako prísľub návratu do KDH.
Keď to tak nebolo, tak ako to teda bolo?
Keď Dzurinda pobúrene odmietal, že by dal prísľub návratu do materskej strany, škoda, že sa ho Vagovič nespýtal, ako to teda bolo. Celé vedenie strany odišlo do inej strany, a nikto sa ani nespýtal, či sa vrátia? Alebo ak sa niekto spýtal, akú odpoveď dostal? Alebo vari kádeháci povedali, samozrejme chlapci, choďte do SDK a kandidujte za poslancov, KDH organizačne potiahne kampaň, a po voľbách, keď chcete, vrátite sa, keď nebudete chcieť, no tak pôjdete po svojom? Tak nejako?
Stačilo položiť tieto otázky a absurdnosť Dzurindových tvrdení by sa ukázala.
Ale veď Dzurinda urobil KDH horšie veci
Napokon, Dzurinda urobil KDH horšie veci. Pokúsil sa KDH pohltiť v SDK, aby ako samostatná strana skončilo. Od prvého dňa po voľbách robil všetko pre to, aby to tak dopadlo. Nechýbalo veľa a bolo by sa mu to podarilo. KDH napokon prežilo, ale už navždy stratilo asi tretinu voličov oproti situácii spred roka 1998.
A ešte odchod KDH z Dzurindovej vlády
Vagovič sa Dzurindu opýtal aj na odchod KDH z jeho druhej vlády v roku 2006 preto, že nepredložil na rokovanie vlády a parlamentu zmluvu medzi SR a Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí, čím odmietol plniť programové vyhlásenie vlastnej vlády.
Dzurinda, samozrejme, tvrdil, že on tie zmluvy veľmi chcel, ale čosi tam nesedelo a on to vlastne chcel iba opraviť. Nechcem čitateľa unavovať tým, čo tam Dzurindovi prekážalo, lebo Dzurinda zvykne uvádzať aj tak stále iné argumenty a jeden je nezmyselnejší ako druhý. V roku 2006 sa blysol tvrdením, že na základe zmluvy by železničiar mohol povedať, že v nedeľu nebude vypravovať vlaky. Bol to primitívny nezmysel, lebo katolícka cirkev voči vypravovaniu vlakov v nedeľu nenamieta. Ale to je Dzurinda.
V čase, keď už došlo ku konfliktu medzi KDH a Dzurindom pre zmluvu, bola zmluva už dlhé mesiace pripravená. Ak by bol problém v tom, že v nej treba len čosi poopraviť, Dzurinda mal dosť času, aby nedostatky avizoval. Ale nič také neurobil.
Odchod z vlády vraj organizoval Palko
Dzurinda zahral u Vagoviča ešte drobnú podlôstku, keď označil odchod KDH z vlády za „miskalkuláciu Vladimíra Palka a skupiny okolo neho“. Inými slovami, ako keby iniciátorom odchodu bol autor tohto článku. Dzurinda musí vedieť, že to nesedí. Veď pred naším odchodom z vlády dvakrát rokoval s trojicou zástupcov KDH v zložení Pavol Hrušovský, František Mikloško a Pavol Minárik. To s nimi sa nedohodol. To som ich vari všetkých riadil? Taký vplyv som nemal.
S návrhom na odchod z vlády v prípade, že premiér Dzurinda bude naďalej odmietať splniť programové vyhlásenie, som bez problémov súhlasil. Som hrdý na to, že som bol jedným z troch ministrov KDH, ktorí podali na protest proti premiérovej vierolomnosti demisiu. Ale ja som s tým návrhom neprišiel. Bol som ministrom vnútra a mal som hlavu plnú iných starostí. Ako sme odchádzali z Dzurindovej vlády, o tom som písal v knihe Levy prichádzajú. Kto chce, podrobnosti tam nájde.
Čo vlastne teraz Dzurinda navrhoval KDH
Čo to vlastne nedávno Dzurinda navrhoval KDH, keď ich chcel začleniť do svojho projektu? Toto: Vážení kádeháci, oklamal som vás v roku 1998 a oklamal som vás aj v roku 2006. Chcel som vás pohltiť v mojej strane, aby ste ako samostatná strana skončili, prežili ste to veľmi oslabení. Moja strana SDKÚ zahynula na korupciu. Nechceli by ste si to so mnou ešte raz zopakovať? Som predsa kresťanský demokrat.
V KDH to už nemá kto Dzurindovi pripomenúť.
Podivuhodný príbeh.