Schytal to od nich predovšetkým diabol Fico, pretože ten cynicky nechce chrániť nevinné obete na Ukrajine a namiesto toho zvoláva nezmyselnú schôdzu parlamentu. Ale jemné zaucho schytal aj Pellegrini za to, že sa prechádza so psom po lese v čase, keď treba bojovať. Našťastie, oni dvaja konajú a Slovensko pošle svoje stíhačky na Ukrajinu, keďže prezident Zelenskyj ich od nás žiada a Edo mu to sľúbil. Bodka. Hurá!
Cez víkend prišlo k miernemu schladeniu tohto zápalu. Jednak sa ukázalo, že páni nemajú vec ústavne preskúmanú z hľadiska zákazu odvolanej vlády prijímať opatrenia v zásadných otázkach zahraničnej politiky. Hoci minister Naď s presvedčivosťou jemu vlastnou vyhlasuje, že dodať bojové stíhačky do vojnového konfliktu nie je zásadná otázka, ale opatrenie asi na úrovni výmeny známok vo filatelistickom krúžku. Veď mu to potvrdili právnici jeho ministerstva (ako inak). Škoda, že tí ústavní právnici, ktorých požiadali o vyjadrenie médiá, takýto ministrov optimizmus nepociťujú.
Ale na pováženie je aj to, že našich hrdinov nepodržala ani pani prezidentka, keď im odkázala, že rozhodovanie vlády v tejto veci nepatrí medzi rozhodnutia, ktoré podliehajú jej súhlasu. Vďaka za názor, pani prezidentka.
A zatiaľ váha aj predseda parlamentu Kollár, životne dôležitá spojka vlády v parlamente a to svojím typickým alternatívnym a obchodníckym spôsobom, že si dodávku stíhačiek síce dokáže predstaviť, ale musíme vedieť, čo za to Slovensko dostane.
Zradnú opozíciu príliš spomínať nebudem, hoci Pellegrini, verný zásade nestratiť koaličný potenciál, zaujal pružné stanovisko, že si vie predstaviť dodanie stíhačiek, ak by k tomu pristúpili aj iné krajiny NATO. Nepochybne pritom v Hlase vychádzajú z toho, že spojenci sa zatiaľ k zasielaniu stíhačiek na Ukrajinu stavajú veľmi zdržanlivo, ak nie rovno odmietavo. Zaslúžili by si tiež nejakú tlačovku, ktorú by im venoval náš minister Naď. Ibaže by si to musel zároveň vyjasniť s premiérom Hegerom, ktorý sa v nedeľu vyjadril, že koordinované rozhodnutie v otázke dodania stíhačiek Ukrajine členskými štátmi NATO by bolo vtiahnutím Aliancie do konfliktu s Ruskou federáciou (sic!).
Božechráň, aby sme NATO vťahovali do vojny. Vstúpime do nej radšej sami, autonómne, a budeme veriť, že nás ochráni bájny článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Tak si ho odcitujme: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti.“ Dôležitý je záver zmluvného článku a pre nepozorných zopakujme – môžeme počítať s tým, že každá zmluvná strana bezodkladne podnikne takú akciu, akú bude považovať za potrebnú. Iste, môžeme dúfať, že na našu ochranu by bola použitá aj ozbrojená sila. Ale akou formou a akým spôsobom, ak vôbec... Nuž.
Vráťme sa však na domácu, stíhačkami vzrušenú scénu. V mediálnych debatách držali Hegerovu a Naďovu líniu iba hlavní slovenskí jastrabi, predovšetkým za audítorskú trafiku vďačiaci Klus a Alianciou odkojení Krúpa a Valášek. Aj tí však vajatali medzi tým, či ide hlavne o to, že sa zbavíme nefunkčného šrotu alebo o to, že významne vojensky pomôžeme Ukrajine a ešte na tom aj čosi zarobíme, lebo veď EÚ nám to preplatí. Iste, ak je cynické dodávať Ukrajine deky a čaj, ako spomenul Heger, tak argument, že na stíhačkách zarobíme, je čisto hodnotový.
A tak momentálne po horúcom víkende minister Naď požiadal, aby sa schôdza parlamentu o stíhačkách odložila, lebo vraj nie je až taká akútna, ako sa to snaží niekto komunikovať (asi už zabudol na svoju piatkovú emotívnu tlačovku). A dôvod odkladu? Mal plánované rokovanie v sídle NATO v Bruseli. Zrejme si išiel po noty, čo s tým naším šrotom.