Ikona sionizmu a symbol Izraela. V čom je hlbší politický význam príbehu Masady

Kapacita každej z cisterien pokryla potreby pitnej vody asi tisícky ľudí po dobu jedného roka. Boli tu aj záhrady, kde sa pestovali poľnohospodárske plodiny. Prístup do pevnosti pôvodne umožňovali tri kľukaté cesty vedúce zdola nahor až k samotnému opevneniu.

Masada je dnes chránená ako izraelský Národný park a v roku 2001 bola zapísaná aj na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Ide o druhú najnavštevovanejšiu archeologickú lokalitu v Izraeli. Ročne ju navštívi takmer 800-tisíc turistov.

Pevnosť je dnes prístupná z dvoch strán – z východu a zo západu. Z východu zaberie peší výstup okolo 45 minút (hadia cestička) alebo 3 minúty jazdy lanovkou. Zo západu to pešo trvá približne 15 minút a trasa vedie popri umelo vybudovanej rímskej dobyvačnej rampe.

Sikariovia a rímske obliehanie Masady

Masada dnes láka turistov najmä príbehom jej posledných obrancov. Jeho autorom je židovský učenec a historik Jozef Flavius, ktorý ho zaznamenal na pozadí opisu rímskeho potlačenia židovskej vzbury. V roku 70 po Kristovi (po zničení druhého jeruzalemského chrámu) sa pevnosti zmocnili povstalci nazývaní sikariovia. Ich typickou zbraňou bola totiž zakrivená dýka (sica). Masada bola poslednou pevnosťou v moci vzbúrencov.

Rimania boli odhodlaní zlomiť akýkoľvek odpor voči svojej moci, a preto v roku 73 alebo 74 po Kristovi začala rímska légia na čele s guvernérom Judey Luciom Flaviom Silvom Masadu obliehať. Pre jej výhodnú pozíciu na ňu Rimania nemohli zaútočiť priamo. Odrezali ju preto od prístupových ciest, aby vyhladovali obrancov pevnosti.

Pevnosť v údolí úplne obkolesili asi 3 metre vysokým kamenným múrom o dĺžke zhruba 4,5 kilometra, čím ju odrezali od okolia, aby z nej nikto nemohol utiecť, ani sa pripojiť k jej obrancom. Okrem toho postavili na možných únikových trasách osem obliehacích táborov, kde sa usídlili.

Obliehanie bolo pre Rimanov veľkou zásobovacou výzvou, najmä pre nedostatok vody a jedla v okolí pevnosti. Každý deň potrebovali potraviny pre zhruba 8-tisíc vojakov, ťažné zvieratá, pomocné jednotky a otrokov. Tie dopravovali z veľkých vzdialeností po súši či na lodiach po Mŕtvom mori.

Obliehanie však neviedlo k zlomeniu odporu, keďže vzbúrenci mali dostatok zásob vody a jedla na niekoľko rokov. Čas hral proti Rímanom, a tak zmenili taktiku, lebo potrebovali rýchle víťazstvo. Rozhodli sa vybudovať obrovskú útočnú rampu.

V priebehu 2 až 3 mesiacov vybudovali 114 metrov vysokú útočnú rampu, po ktorej dopravili obliehacie stroje na dostrel hradieb pevnosti a tie nakoniec prerazili baranidlom. Rimania však na to museli zapojiť celú légiu spomínaných 8-tisíc mužov a množstvo pomocných jednotiek a židovských zajatcov. Spolu to bolo okolo 15-tisíc mužov.

Dráma sikariov

Víťazstvo dobyvateľov však bolo odlišné od ich očakávaní. Vodca sikariov Eleazar Ben Jair sa prihovoril obrancom Masady, keď sa už vytrácala nádej na udržanie pevnosti. Jeho posledný príhovor je pôsobivý aj s odstupom temer dvoch tisícročí. Spolubojovníkom povedal:

Nebudeme slúžiť nikomu, iba Bohu!

Keďže sme sa, moji statoční priatelia, už dávno rozhodli, že nikdy nebudeme sluhami Rimanom, ani nikomu inému, než samotnému Bohu, ktorý jediný je pravý a spravodlivý Pán ľudstva, teraz nadišiel ten čas, ktorý nás zaväzuje preukázať toto rozhodnutie našimi skutkami. V tejto kritickej chvíli nekonajme hanebne. My, kto sme predtým odmietli podstúpiť otroctvo, hoci vtedy to bolo bez nebezpečenstva, nevoľme si dobrovoľne spolu s otroctvom aj také tresty, ktoré sú neúnosné. Za predpokladu, že Rimania nás ihneď podrobia svojej moci, kým sme nažive.

Boli sme totiž úplne prví, ktorí sa im vzbúrili, a sme poslední, ktorí proti nim bojovali; a nemôžem inak, len si to vážiť ako priazeň, ktorú nám Boh udelil, že je stále v našej moci zomrieť statočne a v stave slobody, výsada, ktorá nebola dopriata tým, ktorí boli nečakane porazení. Je úplne jasné, že sa nás zmocnia v priebehu jedného dňa, je však napriek tomu potešujúce môcť zomrieť vznešeným spôsobom spolu s našimi najdrahšími...

Radšej zomrime ako slobodní, ako máme žiť v otroctve!

Nech naše manželky zomrú skôr, ako budú zneuctené, a naše deti skôr, než okúsia otroctvo. A keď sa pominú, udeľme si navzájom to slávne dobrodenie a uchovajme si slobodu ako náš úctyhodný pohrebný rubáš.

Ale najprv ohňom zničme naše peniaze a pevnosť, lebo som si istý, že to bude pre Rimanov trpká rana, že sa nebudú môcť zmocniť našich tiel a stratia aj naše bohatstvo. A neušetrime nič okrem našich zásob; lebo ony budú svedectvom, keď budeme mŕtvi, že nás nepokoril nedostatok obživy; ale že podľa nášho pôvodného predsavzatia sme uprednostnili smrť, aby sme neboli pokorení z dôvodu našich potrieb, ale že sme podľa svojho pôvodného rozhodnutia uprednostnili smrť pred otroctvom.

Jozefov opis udalostí znamená, že rímske dobytie Masady malo pre jej dobyvateľov trpkú príchuť. Po vstupe do pevnosti totiž zistili, že jej obrancovia podpálili okrem skladov potravín takmer všetky budovy a spolu so svojimi ženami a deťmi dobrovoľne uprednostnili smrť pred rímskym otroctvom.

Eleazar presvedčil mužov, aby usmrtili svoje manželky a potom i svoje deti. Následne si spomedzi seba vylosovali desiatich, ktorí usmrtili ostatných bojovníkov. Poslední desiati si vyžrebovali jedného, ktorý zabil deviatich a nakoniec i seba. Samovraždu tak spáchal iba on.

Zabitých bolo 960 mužov, žien a detí. Nažive ostali len dve ženy a päť detí, ktoré sa ukryli v nádržiach na vodu na vrchole hory a neskôr Rimanom rozpovedali, čo sa v pevnosti poslednú noc udialo. Pád Masady znamenal koniec židovskej revolty a úplnú nadvládu Rimanov nad Judeou.

História či mýtus?

Masada bola takmer dvetisíc rokov stratená v čase a jej presná lokalita nebola známa. Zmenili to až západní cestovatelia v 19. a 20. storočí, ktorí sa snažili potvrdiť pravdivosť biblických príbehov ich spojením s konkrétnymi miestami. Jej znovuobjavenie podnietil aj vznik a rozmach sionistického hnutia, ako aj tragédia holokaustu.

Jozefov popis masovej samovraždy na Masade bol natoľko presvedčivý, že po založení štátu Izrael v roku 1948 sa slogan „Masada už znova nepadne“ stal symbolom štátu. Odborníci si však opakovane kládli otázku: Do akej miery ide o verný opis historickej udalosti a do akej miery skôr o mýtus?

Jediným historickým zdrojom opisu dramatických udalostí spojených s dobitím Masady je dielo Jozefa Flavia. V 20. storočí je však „Príbeh Masady“ tiež neoddeliteľne spätý so životom a prácou najvýznamnejšieho izraelského archeológa Jigaela Jadina (1917 až 1984). Jadin viedol archeologické vykopávky na Masade v rokoch 1963 až 1965 a interpretoval svoje nálezy.

Jadin bol úzko spätý so vznikom a budovaním štátu Izrael a bol celkom oddaný sionistickému projektu. Zastával vysoký post v sionistickej polovojenskej organizácii Hagane, ktorá bola v Palestíne aktívna počas Britskej mandátnej správy. Po vzniku štátu Izrael určitý čas pôsobil aj ako druhý náčelník štábu Izraelskej armády.

Jadinove vykopávky na Masade boli veľmi úspešné. Pri výklade nálezov sa však ako presvedčený sionista vždy opieral o Jozefov popis udalostí a prípadné nezrovnalosti sa snažil zosúladiť s jeho popisom. Jozefov výklad však bol spochybňovaný z literárnych aj archeologických dôvodov.

Keďže Jozefov popis udalostí je jediným historickým záznamom toho, čo sa stalo na Masade, nemožno ho nezávisle overiť. Masovú samovraždu si mohol vymyslieť ako literárny nástroj na zvýšenie pútavosti príbehu. Masové samovraždy a pôsobivé prejavy protagonistov boli typické pre staroveké historické diela.

Je tiež možné, že Jozefov opis mal byť zámernou výstrahou pre Rímom podrobené národy. Tá ich mala odradiť od akýchkoľvek myšlienok na vzburu proti Rímu. Mal to byť odkaz, že každý odpor moci Rímskej ríše je márny, rovnako ako bola márna snaha obrancov Masady.

Archeológia nedokáže overiť pravdivosť popisu Jozefa Flavia. Nálezy na Masade totiž možno interpretovať na podporu aj v protiklade s jeho zápisom. Dôveryhodnosť masovej samovraždy bude preto závisieť od toho, ako kto hodnotí spoľahlivosť Jozefa ako historika.

Symbol moderného Izraela

V pozadí mýtu Masady sú viaceré vzájomne prepojené udalosti 20. storočia, ktoré z pevnosti urobili symbol moderného štátu Izrael.

Masada dokázala uspokojiť potreby európskych židov, ktorí sa v prvej polovici minulého storočia prisťahovali do Palestíny a usilovali sa vytvoriť si fyzické spojenie k sionistickej domovine. Pevnosť často navštevovali, a tak si utvárali puto so staronovou vlasťou.

Iným dôvodom bolo, že archeológia sa stala užitočným nástrojom na podporu sionistických nárokov na územie, ktoré nebolo pod židovskou vládou po dobu dvetisíc rokov. Aj tu bola archeológia zapojená do služieb politických a nacionalistických cieľov. Archeologická interpretácia bola pod vplyvom Jadinovej sionistickej perspektívy.

Navyše, ideu hrdinských židovských bojovníkov za slobodu vzdorujúcich mocnej Rímskej ríši bolo možné postaviť do protikladu k smutnému príbehu európskych židov. Príbehu miliónov z nich usmrtených hladom či v plynových komorách nacistických koncentračných táborov.

Masada sa tiež stala metaforou štátu Izrael. Rovnako ako pevnosť bol aj mladý štát izolovaný, obliehaný a zo všetkých strán obkľúčený nepriateľmi. Vyjadruje to slogan „Masada už znova nepadne“ inšpirovaný básňou Masada: historický epos (1927) od Jitzhaka Lamdana (1899 – 1954).

Lamdanova báseň urobila z Masady symbol židovského zápasu o prežitie, Izraela a sionistického projektu. Mnoho rokov bola izraelským povinným čítaním, čím silne ovplyvnila predstavivosť mladých Izraelčanov.

Do širšieho medzinárodného povedomia sa príbeh Masady dostal aj vďaka tomu, že sa mu dostalo veľkolepého filmového spracovania.

Je paradoxom, že symbolom Izraela sa vďaka Jozefovi Flaviovi stal práve príbeh sikariov. Títo mestskí atentátnici sa stali hrdinami židovského boja za slobodu a nezávislosť. A to aj napriek tomu, že vo svojej dobe neboli medzi krajanmi obľúbení pre ich násilie voči židom, ktorí spolupracovali s Rimanmi.

Sikariovia židov unášali či priamo vraždili na verejných priestranstvách a za bieleho dňa tak, aby to malo maximálny psychologický účinok. Spáchali však aj napríklad masaker nevinných vidiečanov v neďalekej oáze Ein Gedi. Dejiny a historická pamäť sa však vždy nezhodujú, ako to môže byť aj v príbehu Masady.

Východ slnka na Masade a hlbší politický význam jej príbehu

Masada je úchvatné miesto. Osobitne za úsvitu, keď sa slnko v rannom tichu postupne dvíha na obzor a slnečné lúče z východu plynule sfarbia ruiny pevnosti i okolité kopce svojou magickou žiarou. Vtedy možno navôkol obdivovať pôsobivú hru svetiel a farieb.

Neviem, či je príbeh Masady historicky pravdivý alebo ide o mýtus. Pri východe slnka v jej ruinách mi však prišlo dôležitejšie uvažovať o niečom inom. Vtedy som premýšľal nad etickou a politickou podstatou drámy, ktorá sa tu pred dvoma tisícročiami mohla odohrať.

Príbeh Masady nás neobyčajne radikálnym spôsobom stavia pred zásadné otázky zmyslu ľudského života a smrti, slobody a dôstojnosti. Naše etické a politické odpovede na tieto otázky totiž rozhodujú o tom, či spoločnosť, v ktorej žijeme, je a ostane slobodnou, alebo bude vo svojej podstate skôr tyraniou.