Ako vyzerala situácia v Turecku po vašom príchode?
Prileteli sme do mesta Adana, kde bolo jediné funkčné letisko. Odtiaľ nás skoro celú skupinu okrem dvoch príslušníkov a materiálu, ktorý ostal na letisku, presunuli vrtuľníkom do oblasti Hatay, v ktorej sme potom pôsobili. Nikto z nás si nevedel predstaviť rozsah poškodenia budov, celého zemetrasenia a toho, ako to tam celé reálne vyzeralo. Dovolím si tvrdiť, že každá z budov, ktorá tam stojí, je poškodená a ani v jednej z nich sa reálne nedá bývať. Lokalita Hatay má 1,75 milióna obyvateľov, čo je naozaj veľa. Tí ľudia prišli v priebehu pár minút o svoje príbytky.
Smerovali vaše kroky hneď po prílete do terénu alebo ste mali čas na prípravu?
Bolo to celé veľmi rýchle a keďže sme boli takzvaná ľahká skupina, kde bolo našou úlohou primárne vyhľadať živé osoby, nebol priestor na riešenie našich vlastných potrieb. Snažili sme sa čo najrýchlejšie dostať do oblasti, ktorá nám bola pridelená. Je dôležité povedať, že na takúto katastrofu sa nevie pripraviť ani žiaden veľký štát, pretože jej rozsah je taký obrovský, že nefungujú bežné operačné postupy. Po prílete sme boli jeden z prvých štátov, ktorý tam bol a jedna z prvých skupín v tejto oblasti. Zahlásili sme sa miestnej organizácii, ktorá nás po vyhodnotení poslala do Hataya. Presunuli nás tam vojenským vrtuľníkom. Nevedeli sme, kam letíme, kde nás vyložia, aké to tam bude. Jednoducho, nič z bežného operačného postupu. Nič z toho, ako sa tímy pripravujú na záchranné akcie, v tom momente nefungovalo.
Skladala sa teda väčšinová časť záchranárov a pomocníkov z miestnych obyvateľov a dobrovoľníkov?
Áno, po našom príchode sme nespolupracovali so žiadnou profesionálnou záchranárskou skupinou, ale komunikovali sme s armádou. Neskôr sa nám podarilo skontaktovať s naším priateľom, Slovincom pôsobiacim v maďarskom tíme, ktorý nám poslal ďalšie informácie. Rozsah katastrofy bol ohromný a záchranárskych tímov žalostne málo. Keď by sme si predstavili, že sa v nejakej oblasti, dajme tomu v Bratislave, stane takéto nešťastie a zasiahne, povedzme, Dúbravku, ľudia vedia, že sa majú sústrediť na toto miesto. Keď to však zasiahne skoro polovicu Slovenska, kde je dom na dome, aj keby tam bolo naraz naozaj množstvo tímov, nedá sa to koordinovať.
Takže tam nebol zriadený žiadny medzinárodný koordinačný tím, ktorý by prideľoval jednotlivé pracoviská a sektory.
Nie, prvé dni to vôbec nefungovalo. Spustilo sa to až tie nasledujúce, v priebehu minulého štvrtka a piatka.
Aký to bol pocit? Čiastočne ste vedeli, do čoho idete, ale predpokladám, že realita bola omnoho desivejšia a náročnejšia ako akékoľvek očakávania.
Keďže sme záchranári a profesionáli, pozeráme sa na niektoré veci trochu inak. Našou úlohou bolo zachrániť ľudský život a nepozerať sa na náš komfort. Mali sme informácie o tom, aký rozsah poškodenia nás asi čaká, no myslím si, že nikto, kto to neprežil, si nedokáže predstaviť, ako to tam vyzeralo. Jeden z novinárov, ktorý tam bol a zažil cunami, uviedol, že oproti tomu to bola malá kvapka v mori. Ten rozsah bol jednoducho nepredstaviteľný. Neviem to vyjadriť v žiadnej kvóte.
Ako vyzerala záchrana obyvateľov spod trosiek? Veliteľ tímu sa vyjadril, že bolo všetko veľmi intuitívne a nedalo sa spoliehať na nacvičené metodické postupy.
Presne tak, myslím, že to vystihuje úplne všetko. Nefungovali žiadne postupy, bolo to naozaj o profesionálnej improvizácii. Dovolím si tvrdiť, že absolvovaním rôznych školení a praxou v rozličných akciách, aj keď ani jedna z nich nebola takého charakteru, sme vedeli postupovať profesionálne. Išli sme od budovy k budove. Ľudia nás prosili, aby sme išli prehľadať ešte toto a tamto, pretože tam počuli hlasy. Počas prvého dňa sme boli rozdelení do tímov [jednotku tvorilo desať príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a päť z Horskej záchrannej služby, pozn. red.], lebo sme ešte nemali zvyšok materiálu, ani ten na vyslobodzovanie zranených, pretože s ním cestoval zvyšok nášho tímu po ceste. Naša práca spočívala predovšetkým vo vyhľadaní živých osôb. Ľudí, ktorým už, bohužiaľ, nebolo možné pomôcť, tam boli veľmi veľké množstvá.
Do akých tímov ste sa prvý deň delili?
Boli to tri tímy. Jeden z tímu bol vždy kynológ horskej záchrannej služby so služobným psom, a potom dvaja príslušníci hasičského a záchranného zboru. Primárnou úlohou hasičov, keďže majú väčšie skúsenosti so stabilitou, bolo vyhodnotiť riziko. Nesnažili sme sa hrnúť do všetkého, pretože prvoradá bola naša bezpečnosť. Ak sa zraní záchranár, nedokáže pomôcť nikomu. Snažili sme sa s pomocou služobných psov vyhľadať živé osoby a poslať psov do priestorov, ktoré mohli byť pre nás teoreticky nebezpečné, ale aj v tomto prípade bolo riziko vždy veľké. Na Slovensku alebo pri bežnej záchrannej akcii, ktorá by išla podľa postupov, by sme sa takému riziku nevystavovali. Tam sa to nedalo, bolo pri každej budove. Ak by sme sa nevystavili objektívnemu riziku, v podstate by sme nemohli robiť nič. Situáciu sme sa však snažili zhodnotiť z určitého pohľadu vždy ako ,,bezpečnú“.
Na základe čoho ste situácie označovali ako objektívne riziko?
Na základe toho, ako bola budova spadnutá, nám kolegovia hasičského a záchranného zboru povedali, aká je situácia. Naozaj sme sa snažili selektovať priestory, v ktorých sme hľadali. Keď zo štrnásťposchodovej budovy ostali nad zemou len tri jej poschodia, okruh alebo priestor na to, aby tam niekto prežil, sa zmenšoval. Všetko vyplývalo z toho, že sme chceli nájsť živé osoby. Vždy sme sa snažili nájsť miestneho domorodca, ktorý nám vedel pretlmočiť to, čo nám hovorili ľudia okolo. Dôležité bolo v horizonte počuť hlasy. Aby sme vedeli, aký počet ľudí sa v ruinách ešte môže nachádzať. Chodiť náhodne po budovách, ktorých tam bolo niekoľko desiatok tisíc, by nemalo žiaden efekt. Ľudia sa nás ako záchranné zložky snažili ťahať do každej budovy, čo bolo úplne prirodzené, keďže tam mali svojich rodinných príslušníkov a známych. Každý povedal, že tam počul nejaký hlas. Bolo veľmi potrebné vedieť vyselektovať moment toho – áno, tu naozaj niekoho živého počuli, je tu možnosť záchrany.
Dokázali ste v tom momente oddeliť ľudské od profesionálneho, keď na vás kričali miestni obyvatelia, no vedeli ste, že ich túžba po prehľadaní je pravdepodobne už len zúfalý pocit, že tam ešte niekto je?
Snažili sme sa byť profesionálni. Takéto veci sa nám síce nedejú pravidelne, no vieme, že každý človek sa snaží pomôcť. Veľakrát, keď zachraňujeme ľudí a vieme, že je pacient možno už bez známok života, má jeho rodinný príslušník stále potrebu snažiť sa o jeho záchranu. Verí, že ho ešte dokážeme zachrániť. Na začiatku sme sa s tým chvíľočku borili, snažili sme sa vyhovieť všetkým, ale veľmi rýchlo sme pochopili, že takto to fungovať nemôže. Veľmi nám pomáhali miestni obyvatelia a prekladatelia, ktorých sme si odchytili na ulici, ktorí vedeli aspoň niečo po anglicky a mohli sme sa nejakým spôsobom dohovoriť. Tiež sa ľudom snažili vysvetliť, že vieme o tom, že tam majú blízkych, no potrebujeme hľadať živých. Nebol priestor na dohľadávanie tiel.
Fungovali minúty ticha alebo niečo podobné, čo vám umožnilo zreteľnejšie počuť ľudí volajúcich o pomoc?
Samozrejme, používali sme aj štrbinové kamery a echolokátory, to fungovalo bez problémov. Ľudia mali taktiež snahu nájsť osoby. Čiže keď videli, že pracujeme a požiadali sme ich, aby bolo v danom momente úplne ticho, dokázali umlčať aj niekoľko desiatok ľudí, vypnúť stroje, ktoré tam pracovali, aby bol absolútny pokoj. Echolokátory sú veľmi citlivé a vyhodnocovať okrem toho aj ďalšie zvuky by bolo veľmi náročné.
Keď sa nemýlim, ako slovenskému tímu záchranárov sa vám podarilo vypátrať dvanásť živých osôb. Aký je to pocit zaslúžiť sa o záchranu toľkých životov?
To číslo nie je úplne presné. My sme ako slovenský tím vyhľadali jedenásť osôb. V stredu na tlačovej konferencii sme sa dozvedeli novú výbornú informáciu, keďže posledná hovorila o piatich dospelých osobách a jednom dieťati, o ktorých sme vedeli, že sme ich spod trosiek vyslobodili a že sú v poriadku. Teraz už môžeme s určitosťou povedať, že z jedenástich osôb je zachránených sedem dospelých a tri deti. Jeden človek, žiaľ, neprežil čas vyslobodzovania. Dvanástu maloletú osobu našiel maďarský tím, my sme s nimi pracovali na vyslobodzovaní. Celá akcia trvala viac ako tridsať hodín, ale, bohužiaľ, nepodarilo sa ju zachrániť.
Vďaka akým postupom ste nachádzali zranených?
Osoby sa nám podarilo vyhľadať s pomocou služobných psov a echolokátorov.
Museli ste vo veľmi náročných situáciách prijímať naozaj dôležité rozhodnutia. Ktoré pod ne spadali?
Áno, rozhodnutia boli dôležité. Napríklad, kde postavíme náš ,,base of operation“, čiže miesto, kde bude naše zázemie. Zároveň sme hneď po prvej noci museli prijať rozhodnutie, že celé miesto presunieme, pretože pre nás nastávalo riziko. Vystavali tam niečo ako veľký utečenecký tábor. Čitatelia si ho môžu predstaviť vo veľkosti veľkého futbalového štadióna. Rozložených tam bolo niekoľko stoviek stanov, kde umiestňovali ľudí, ktorí nemali kde bývať, čo jesť, piť, potrebovali veci na vyhrabávanie, a to všetko chceli od nás. My sme ten však materiál v tom momente potrebovali na to, aby sme s ním mohli pracovať. Počas akcií boli tiež veľmi dôležité tie rozhodnutia, keď sme si museli povedať ,,dosť“. Keď sme odišli z miesta, pretože bezpečnostné riziko bolo už neúnosné. Náročné bolo tiež rozhodnúť sa, že sa celá misia končí a pripravujeme demobilizáciu. To nie je nikdy jednoduché povedať. Dôležité je byť objektívny a vyhodnotiť, že naša pomoc už nie je namieste. Boli sme naozaj malý a ľahký tím, pre ktorý bolo dôležité nájsť predovšetkým živé osoby. Postupne tam naozaj nastávala humanitárna kríza.
Ktoré situácie ste pre vás ako záchranárov radili medzi najviac život ohrozujúce?
Je to ťažké takto špecifikovať. Náročné boli momenty, keď nás domorodci chytili za ruky a nechceli nás pustiť z domu, ktorý bol zrútený, pretože mali pocit, že v ňom stále niekto je. Keď som im povedal, že sme tam už, bohužiaľ, nikoho živého nenašli, stále chceli, aby sme tam ostali a hľadali. Hovorí sa to jednoducho, no situácie boli naozaj vyhrotené. V niektorých momentoch nás zo zovretia vyslobodila armáda, ktorá bola na mieste. Keď sme riešili demobilizáciu, strieľalo sa do vzduchu, bolo potrebné rozohnať davy. A keď už máte na svojom pracovisku rozmiestnených policajtov a vojakov, ktorí majú samopaly, viete, že to asi nie je celkom v poriadku.
Koľkým ľudom ste už, bohužiaľ, nevedeli pomôcť? Dá sa to vôbec spočítať?
Nedá sa to spočítať. Ľudí, ktorých sme reálne videli alebo sme o nich vedeli, boli stovky. Nevedel by som vám to vyčísliť.
V akom zdravotnom stave ste nachádzali zranených?
Pri každom jednom sa môžeme čudovať, že prežil. Nedalo sa tomu predísť, tí ľudia nevedeli, že niečo také príde, takže sa nešli schovať do krytov ako pri jadrovom útoku. Každý jeden človek, ktorý prežil, môže hovoriť o šťastí. Muži z hasičského zboru mali za úlohu vytiahnuť dané osoby, my sme pri vyslobodzovaní naozaj extrémneho charakteru pomáhali len pri maďarskom tíme. Išlo o záchranu spomínaného maloletého chlapca. Aby si to vedeli čitatelia predstaviť, pracovali sme v približne tri a pol metrovej horizontálnej hĺbke cez mnoho panelov, v zúžených priestoroch. Ostatné záchrany fungovali tak, že sme primárne vyhľadali osoby a následne to prenechali väčším tímom, ktoré mali prostriedky na vytiahnutie ľudí z týchto obrovských ruín. Aj preto sme sa až v utorok, po príchode na Slovensko, dozvedeli informáciu o tom, ako dopadol jeden z našich úspešných nálezov.
Chcem sa však dotknúť aj vašich emócií, ktoré musia pri takýchto momentoch s človekom poriadne otriasť. Aký pocit ste zažívali vo svojom vnútri pri ,,úspešných nálezoch“, ako ste to pomenovali?
Počas misie sa k nám pridal jeden miestny chalan, ktorý nám pomáhal niesť ruksaky, prekladať veci a podobne. Ja som mal na ruksaku napísané svoje meno a telefónne číslo. Vyhľadal si ma na sociálnej sieti a napísal mi. Poslal mi poďakovanie, že sme im pomohli a pracovali. Komunikoval som s ním, spýtal som sa ho, ako dopadli ľudia, ktorých sme zachraňovali v deň, keď tam bol s nami. Bol to otec, dve deti a ešte jedna dospelá osoba. Odpovedal mi, že sú živí a v poriadku. Vtedy som plakal. Mysleli sme, že sa o ich osude už možno nikdy nedozvieme a kládli sme si túto otázku. O ostatných, ktorých sme našli, nás informovala miestna organizácia. Na to, aký malý tím sme boli, išlo o kus dobrej systematickej práce, že sa nám podarilo zachrániť toľko ľudských životov.
Čo bolo pre vás, naopak, počas záchrannej misie najťažšie?
Najťažšia bola asi priamo záchrana. Tých momentov tam bolo viac, ale určite mi ostane v pamäti záchrana spomínaného chlapca s maďarským tímom. Na jeho vyslobodení pracovali tímy naozaj vyše tridsať hodín. Ste pri ňom, komunikujete s ním, a potom to príde do štádia a rozhodnutia, že mu nedokážete pomôcť. Zvažovali sa tam rôzne aspekty, pretože mal privalenú spodnú časť tela. Vyhrabávať suť po suti si vyžaduje množstvo času a energie, s tým človekom sa za ten čas istým spôsobom zžijete. Do úvahy spadala aj jedna z posledných možností, a to amputácia, pretože už nebolo ako dostať ho spod ruín. Vyskúšali sme všetko možné, bola to vypätá situácia. Prišiel holandský tím, lekári, ktorí mali amputačný set, hodnotili situáciu a dlho sa radili, no povedali, že je to nemožné. Bol totiž veľmi hlboko a pokiaľ by sme ho vytiahli na povrch, mohol by vykrvácať. Nebola tam šanca ani tejto možnosti, bolo to strašné. Snažiť sa do poslednej chvíle niekomu pomôcť a nedokázať to. Nevyčítame si to, urobili sme všetko, čo sme v tej chvíli mohli, máme absolútne čisté svedomie. Myslím, že každý člen jednotlivých tímov tam odviedol obrovský, naozaj obrovský kus roboty. Dovolím si tvrdiť, že aj nám bude trvať nejaký čas, kým to celé spracujeme.
Čo vám to dalo do praxe, ale aj do života? Ide zrejme o momenty, na ktoré ako človek, ale ani ako záchranár nikdy nezabudnete.
Určite, myslím, že nikto z nás na niečo také nezabudne. Ani ja sám by som si nevedel predstaviť to, čo som tam videl. Je to obrovská skúsenosť či už z osobného alebo profesionálneho hľadiska. Tie postupy, ktoré bežne používate v praxi alebo ktoré sú nacvičené, sa nedali aplikovať. Povedal by som, že to bola apokalypsa. Niektoré situácie berieme v živote ako samozrejmosť. Myslím si, že veľa z nás prehodnotí alebo prehodnotilo priority a to, čo je v živote naozaj dôležité. Často sa zapodievame maličkosťami alebo aj veľkými vecami, ktoré však vo finále vôbec nie sú podstatné.
Dali by ste takejto alebo podobnej záchrannej misii po skúsenosti v Turecku opäť vaše áno?
Túto otázku dostal každý jeden z nás. Určite by sme do toho išli znova, hlavne s tímom, ktorý tam bol. Je dôležité, aby si ľudia rozumeli navzájom po ľudskej a profesionálnej stránke. S týmito chlapmi by som išiel kedykoľvek na akúkoľvek takúto misiu, ak vôbec vie byť ešte nejaká náročnejšia. Uvedomujeme si riziká, máme doma rodiny, takže vzadu v hlave sa snažíme mať, že sa chceme vrátiť. Nepracujeme hlava-nehlava ako začiatočníci, ktorí sa vopchajú do každej diery. Chcem preto poďakovať všetkým chalanom z tímu, ktorí pracovali, ako aj chalanom z hasičského záchranného zboru, ministerstvu vnútra, sekcii krízového riadenia, letke ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré naozaj veľmi promptne a profesionálne zareagovalo či už odletom, alebo demobilizáciou. A množstvu ďalších. Každému, kto akoukoľvek formou prispel k tejto misii. Z tohto hľadiska musím vyzdvihnúť všetky tieto zložky.