Ukrajinu ochotnejšie podporujú štáty, ktoré v minulosti potlačili svoje menšiny. A čo Slovensko?

Minulotýždňové vyjadrenie Rastislava Káčera na adresu Maďarska oprávnene vyvolalo kritiku. Takto sa nemá vyjadrovať šéf diplomacie voči susednému štátu a spojencovi v mnohých medzinárodných spoločenstvách. To vyjadrenie si však zaslúži pozornosť.

Káčer možno artikuloval hlbší prúd myslenia, ktorý formuje pozíciu jednotlivých štátov voči Ukrajine. Dnes dominantný naratív Rusko verzus Západ zodpovedá geopolitike studenej vojny a menšia ochota niektorých štátov zapojiť sa do konfliktu – myslím predovšetkým na Nemecko a Maďarsko – je prisudzovaná zištným ekonomickým záujmom.

Datovaním počiatku konfliktu do roku 2022 sa však stráca podstatná časť príbehu konfliktu, ktorý trvá od roku 2014. V tomto staršom príbehu snáď viac než geopolitický element zohráva úlohu ten národnostný. A národnostná otázka je v dejinách jednotlivých štátov zapísaná rôzne.

Stredná Európa a dedičstvo prvej svetovej vojny

Nemožno prestať pripomínať, že druhá svetová vojna nie je jediný referenčný bod pre hodnotenie súčasnej situácie v Európe. Stále sa treba vracať aj k tej prvej, lebo práve ona vytvorila mnohé problémy, ktoré vyústili do ďalšieho európskeho konfliktu. Bystrý pozorovateľ John Meynard Keynes druhú svetovú vojnu predpovedal hneď po uzavretí Versailleského mieru a jeho argument nebol založený na nemeckom imperializme.

Jedna z deliacich čiar medzi ochotnými a menej ochotnými podporovateľmi Ukrajiny zodpovedá práve onej deliacej čiare, ktorú nakreslila prvá svetová vojna. Na jednej strane sa ocitlo Nemecko a Maďarsko, na druhej Poľsko a Československo. Nejde ani tak o to, kto bol víťazom a kto porazeným, ale o to, ako štátne hranice nerešpektovali tie národnostné.

Hoci národnostný princíp bol pre povojnové usporiadanie deklarovaný, voči porazeným štátom sa rozhodne neuplatňoval. Československo vzniklo ako štát, kde štátotvorný národ československý netvoril ani dve tretiny obyvateľstva – a ak by onen konštrukt nevznikol, nemecká menšina by početne prevyšovala štátotvorných Slovákov. Poľsko na tom nebolo omnoho lepšie, Poliaci tvorili menej než 70 percent obyvateľstva.

Na druhej strane Nemci a Maďari sa ocitli v pozícii, keď sa ich národné štáty nielen výrazne zmenšili, ale za štátnymi hranicami zostala významná časť ich národa. Z tohto pohľadu sú zrejme oveľa lepšie disponovaní porozumieť ruskému pohľadu na situáciu ruských menšín po rozpade Sovietskeho zväzu.

Vývoj po druhej svetovej vojne si tiež zaslúži pozornosť. Dnes v našom regióne najagilnejšie v prospech Ukrajiny vystupujú Poliaci a Česi. Dva národy, ktoré si po vojne svoje problémy s národnostnými menšinami vyriešili ich násilným vysťahovaním. Z tohto pohľadu sú zrejme Poliaci i Česi lepšie disponovaní porozumieť ukrajinskej snahe o riešenie menšinových problémov.

Menšina sa musí podriadiť, hoci aj násilím

Niekto by mohol namietnuť, že ešte výraznejšie do konfliktu vstupujú anglosaské štáty, ktoré nemajú historickú skúsenosť s národnostnými konfliktmi stredoeurópskeho typu. No Spojené kráľovstvo i Spojené štáty americké majú vlastné historické skúsenosti s násilnými vnútornými konfliktmi.

Spojené kráľovstvo má svoj vlastný „Donbas“ – Severné Írsko. Rozdiel je snáď len v tom, že na druhej strane hranice nikdy nestála veľmoc, ktorá by sa mohla za svoj národ postaviť. Severoírsky príbeh je však v mnohom podobný tomu ukrajinskému. Na počiatku stál nespravodlivý prístup väčšiny (s podporou štátnej moci) voči menšine a nasledoval dlhý a krvavý konflikt.

Boje v Severnom Írsku si od polovice šesťdesiatych rokov vyžiadali viac než 3 500 obetí. K mierovému riešeniu došlo až na konci deväťdesiatych rokov, určite aj kvôli európskej integrácii. Rokovania o brexite však pripomenuli, že severoírsky problém ešte nie je definitívne minulosťou.

Američania síce nezažili národnostný konflikt, ale jednou z určujúcich historických skúseností Spojených štátov je občianska vojna. Dnes si ju pripomíname ako boj za oslobodenie otrokov na Juhu. Podstata vojny však bola o násilnom vnútení postoja väčšiny, hoci malej, celej spoločnosti. Južné štáty federácie boli vojensky donútené zostať súčasťou federácie, hoci z nej chceli odísť, a boli im vnútené pravidlá Severu.

Tieto úvahy, samozrejme, neašpirujú na úplné vysvetlenie správania jednotlivých štátov. Motívy, ktoré ovplyvňujú postoje ľudí a rozhodnutia politikov, sú mnohoraké a vzájomne sa prekrývajú. Národnostný motív a historické skúsenosti jednotlivých národov nemusia byť tými hlavnými, no môžu pôsobiť v pozadí.

A občas v nestráženej chvíli môžu vyplávať až na povrch. Tak, ako sa to stalo pri Káčerových vyjadreniach smerom k Maďarsku.

Zdá sa, že súčasne s naším postojom k Ukrajine by sme mali riešiť aj náš vzťah k Maďarom.