Potom, čo v polovici decembra parlament vyslovil nedôveru Hegerovej vláde, sa riešili primárne tri otázky: rozpočet, Matovičova budúcnosť a termín volieb. Keďže ostatní aktéri sa zahrali na mŕtvych chrobákov, hlavnými postavami sa stali odvolaný premiér Eduard Heger a Richard Sulík, ktorý síce zariadil jeho odvolanie, no stále sa tváril, že ho potom môže zachrániť.
Heger Sulíkovi znova uveril, rozhodol sa konečne vyhovieť požiadavke liberálov a poslal Matoviča k vode. Výmenou za to mal dostať rozpočet 2023 a väčšinu v parlamente. S rozpočtom to vyšlo, s politickou väčšinou napokon nie.
A tak prišiel plán B, ktorým bol akýsi kompromis Sulíka voči Hegerovi. Spočíval v tom, že Sulík síce Hegera ťahal za nos pri skladaní novej 76-tky, ale za to mu aspoň pomôže udržať sa pri moci čo najdlhšie. Síce to bolo na hrane ústavnosti a za hranou politickej kultúry, ale z mocenského hľadiska sa to vtedy Hegerovi, ktorý zjavne uveril vo vlastné mesiášstvo, zdalo ako dobrý obchod.
Z dnešného pohľadu to však vyzerá skôr ako séria pascí, do ktorých sa Heger nechal nachytať a vďaka ktorým sa z neho stala len bezmocná politická figúrka, do ktorej si pri vhodnej príležitosti môže každý kopnúť a ktorá musí vysvetľovať nezmyselné nápady koaličných strán.
Prvou jeho chybou bolo, že sa odpútal od Matoviča a následne ho posunul do parlamentu. Potom, čo Sulík povalil vládu, sa Heger zlomil – pripojil sa k médiám, opozícii a Sulíkovi, ktorí na Matoviča a vládu celý čas poľovali.
Ak by ho Heger podržal a Matovič by ostal na ministerstve financií, odvolaný premiér by si mohol byť istý, že jeho stranícky šéf bude pod pozorným dohľadom prezidentky, ktorej ľudia by si určite užívali, že ho môžu obmedzovať. On by si svoje ego vybíjal v súbojoch s nimi a Hegerovi, ako svojmu poslednému spojencovi, by dal pokoj. A ak by sa aj Heger napokon rozhodol ísť cestou vlastnej strany, Matoviča by mal viazaného pekne pod dohľadom.
V parlamente má však Matovič plné pole pôsobnosti a my si môžeme byť istí, že sa ho nebude báť využiť. Obzvlášť potom, čo ho už neobmedzuje ani poslanecký klub, z ktorého odišli všetci, ktorí by mu mohli robiť vnútornú opozíciu.
To, ako asi môžu vyzerať najbližšie mesiace v Matovičovej réžii, sme videli v pondelok, keď vyhlásil, že chce dať 500 eur každému, kto príde voliť. Alebo v stredu, keď zas prišiel s nápadom, aby poslanci zarábali len priemernú mzdu. Aj to svedčí o tom, že v najbližších ôsmich mesiacoch, ktoré ešte ostávajú do volieb, si bude užívať politiku rebela.
Druhou Hegerovou chybou bolo, že pohrdol politickými obyčajmi a rozhodol sa predĺžiť si ako odstupujúci premiér mandát najdlhšie, ako sa len dalo. Podľa jeho posledných krokov sa zdá, že si vtedy vôbec neuvedomoval dôsledok svojho ťahu a až dnes zisťuje, že zo seba spravil na dlhých osem mesiacov len štatistu. Nebude môcť nič ovplyvniť, no za všetko ponesie politickú zodpovednosť.
Najjasnejšie sa to prejavilo uplynulý víkend pri téme stíhačiek. Tie by Heger zaiste rád poslal na Ukrajinu, no nemôže, lebo na to nemá mandát, keďže podľa ústavy už jeho vláda nemôže robiť žiadne zásadné rozhodnutia. A to tak v zahraničnej, ako aj vnútornej politike.
Heger tak uplynulý víkend zistil, že síce môže ďalej chodiť na zahraničné samity a stretávať sa s kolegami z iných krajín, no maximum, čo môže, je si ich vypočuť a potupne im oznámiť, že na žiadne zásadné rozhodnutia nemá mandát.
Samozrejme, Hegerovi sa takáto situácia nepáči, a preto sa vyjadril, že ak bude treba, tak zmení ústavu. Avšak túto tému by mal pre vlastné dobro čo najskôr opustiť. A to preto, že na tento cieľ nemá silu, čo znamená, že sa mu ho s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí dosiahnuť. Navyše, verejnú debatu o tom, že odvolaný premiér by mal mať silnejšie právomoci, jednoducho nemôže vyhrať. Jediné, čo by takouto iniciatívou dosiahol, by bolo poskytnutie munície politickým súperom, a nie Ukrajincom.
Rovnaké to má aj v domácej politike, kde to pocítil minulý týždeň pri téme obedov zadarmo. V parlamente vtedy vznikla ad hoc koalícia Hlasu, Smeru, Sme rodina a OĽaNO, ktorá dohodu pretlačila, a jemu neostalo nič iné, len sa vyjadriť, že s tým nesúhlasí. A nevie, kde má na to ako poverený minister financií vziať peniaze.
Pritom Heger môže očakávať, že podobných ad hoc parlamentných koalícií, ktoré mu budú ako premiérovi a poverenému ministrovi financií spôsobovať vrásky na tvári, bude pribúdať. A on na ne nebude mať žiaden dosah. Parlament si robí, čo chce, a Hegera, ako premiéra, to zosmiešňuje.
A najhoršie na celej situácii je, že aj keď už prakticky nemá nič v rukách, v očiach verejnosti a aj zahraničných partnerov to bude on, kto bude za všetko niesť politickú zodpovednosť. Možné prechmaty sa totiž udejú v období, keď bude sedieť na premiérskej stoličke práve on. A jemu na obhajobu neostane nič iné, len potupne priznať, že na celú situáciu vlastne nemá nijaký vplyv, keďže nedisponuje žiadnou politickou stranou, o ktorú by sa mohol oprieť.
Tu však treba pripomenúť, že odvolaný premiér si za to môže sám. Bol to on, kto sa pokúšal hrať privysoké hry o pokračovaní zosadenej vlády alebo o neskorom termíne volieb. Ich výsledkom je to, že predseda vlády dnes stráca kontrolu nad koalíciou aj parlamentom a pôsobí komicky.
Keby po vyslovení nedôvery svojej vláde hľadal najpoctivejšie, a nie najpohodlnejšie riešenie, mohol sa tejto trápnej situácii vyhnúť.