Michal Čop

Potom, čo v polovici decembra parlament vyslovil nedôveru Hegerovej vláde, sa riešili primárne tri otázky: rozpočet, Matovičova budúcnosť a termín volieb. Keďže ostatní aktéri sa zahrali na mŕtvych chrobákov, hlavnými postavami sa stali odvolaný premiér Eduard Heger a Richard Sulík, ktorý síce zariadil jeho odvolanie, no stále sa tváril, že ho potom môže zachrániť.

Heger Sulíkovi znova uveril, rozhodol sa konečne vyhovieť požiadavke liberálov a poslal Matoviča k vode. Výmenou za to mal dostať rozpočet 2023 a väčšinu v parlamente. S rozpočtom to vyšlo, s politickou väčšinou napokon nie.

A tak prišiel plán B, ktorým bol akýsi kompromis Sulíka voči Hegerovi. Spočíval v tom, že Sulík síce Hegera ťahal za nos pri skladaní novej 76-tky, ale za to mu aspoň pomôže udržať sa pri moci čo najdlhšie. Síce to bolo na hrane ústavnosti a za hranou politickej kultúry, ale z mocenského hľadiska sa to vtedy Hegerovi, ktorý zjavne uveril vo vlastné mesiášstvo, zdalo ako dobrý obchod.

Z dnešného pohľadu to však vyzerá skôr ako séria pascí, do ktorých sa Heger nechal nachytať a vďaka ktorým sa z neho stala len bezmocná politická figúrka, do ktorej si pri vhodnej príležitosti môže každý kopnúť a ktorá musí vysvetľovať nezmyselné nápady koaličných strán.