Alžbetu Bavorskú sledujeme odo dňa jej štyridsiatych narodenín. Smutný, až zúfalý pohľad, často skrytý za závojom, naznačuje, že svoje postavenie nenávidí a celý kráľovský dvor neznáša čoraz viac. Stratégií úniku, ktoré si za roky vybudovala, je niekoľko.
Vladárka plná vrtochov
Alžbeta už dávno vie, že nezapadne a aj celému dvoru i rodine je jasné, že je problematická manželka, matka i cisárovná. Svet uchvacovala jej krása, ale aj tá už dostáva prvé trhliny. Hoci Sisi dvorské rituály nenávidí, ochotne sa podrobuje drezúre tela (ako väčšina anorektičiek), ako je fanatický dril na koni či v telocvični A navyše odmieta potravu, čím terorizuje svoje okolie a prejavuje absolútnu neempatiu voči každému.
Túžila po slobode a do veľkej miery si ju vydobyla. Cisár akceptuje jej správanie i neustálu neprítomnosť pri oficiálnych povinnostiach . V dialógu manželov sa spomína rakúsko-maďarské vyrovnanie a tento závažný politický krok pôsobí pri optike tohto filmu ako Alžbetin vrtoch.
Reálne mala možnosť fungovanie sveta okolo seba aspoň v niečom zmeniť, ale to by znamenalo cieľavedomú prácu, postupné kroky a dohovor s ľuďmi. Sisi však zažíva vo svojom neuveriteľne privilegovanom postavení slobodu bez povinností. Privilégiá, na rozdiel od povinností, prijíma bez problémov. Tyranizuje svoje dvorné dámy a nepamätá si mená služobníkov, ktorých vidí denne.
Sloboda tejto postavy spôsobuje chaos vo svete, ktorý drží pokope len s vypätím vôle všetkých zúčastnených. Hrdinka sa správa ako dieťa. Ak plače, tak pre utrateného koňa.
Súčasná optika filmu
Hoci sledujeme historickú postavu a film je plný detailov z jej života, jeho optika je súčasná. Ako by postava videla seba samu z odstupu a vedela, že nie je na správnom mieste a ani v správnej dobe. Občas sa objavia dokonca moderné detaily – dioptrické okuliare či mop.
Keď Sisi hovorí o manželovi a jeho povinnostiach, znie to, akoby komentovala dnešná zanedbaná žena prácu manažéra v oblastnej pobočke banky. Aj jej správanie akoby sa riadilo dnešnými normami – v kontexte rakúskeho dvora to pôsobí ako úplná nevychovanosť.
Scenáristka a režisérka Marie Kreutzerová mala asi inú ambíciu, ale nevytvorila postavu, ktorú by sme ľutovali. Utrpenie bytosti zviazanej konvenciami nevyniká, pretože v jej okolí to predsa má ťažké každý – cisár, ktorý udržuje monarchiu s obrovským nasadením, jej syn – korunný princ i dcérka. Autorka však posadnuto sleduje len vypätie svojej neurotickej hrdinky.
Film je v zobrazovaní opuletnosti cisárskeho dvora striedmy. V obrazoch bez zbytočných detailov sa viac blížime k samotnej podstate postáv. Sisi občas pochopíme vďaka jej predstaviteľke Vicky Kriebsovej a ozajstnému utrpeniu v jej očiach. Vyžaruje z nej aj zvláštna hrdosť i súcit. Otvára sa pred svojím bratrancom (pomäteným Ľudovítom II. Bavorským), či psychiatrickými pacientmi, ktorí nemajú svoj život pod kontrolou. Súcití so zranenými vojakmi s prázdnym výrazom. Samu seba vidí ako obeť vzpierajúcu sa osudu.
Korzet je film o túžbe po slobode bez následkov, o privilégiách bez povinností a o svete, kde je egocentrizmus všetkým. Na významných festivaloch získal niekoľko ocenení.