Teoretik medzinárodných vzťahov Stephen Walt: Putin sa mýlil, ale nie vo všetkom

Podľa Walta, ktorý pôsobí ako profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite, sa Putin dopustil pri invázii na Ukrajinu viacerých chýb. Napríklad zveličoval udatnosť svojej armády, ale podcenil silu ukrajinského nacionalizmu a schopnosť ukrajinských ozbrojených síl brániť svoju domácu pôdu. „Zrejme nesprávne odhadol aj jednotu Západu, rýchlosť, s akou NATO a iní prišli Ukrajine na pomoc, ale aj ochotu a schopnosť krajín dovážajúcich ruské energie uvaliť na Rusko sankcie a odstrihnúť sa od jeho energetického exportu. Možno precenil aj ochotu Číny podporiť ho. Peking síce nakupuje množstvo ruskej ropy a plynu, ale Moskve neposkytuje hlasitú diplomatickú podporu ani cennú vojenskú pomoc,“ konštatuje odborník.

Ak všetky tieto chyby spojíme, píše Walt, „výsledkom je rozhodnutie s negatívnymi dôsledkami pre Rusko, ktoré budú pretrvávať dlho po tom, čo Putin odíde z javiska“. A bez ohľadu na to, ako sa vojna skončí, prognózuje analytik, „Rusko bude slabšie a menej vplyvné, ako by bolo, keby si vybralo inú cestu“.

V čom mal pravdu?

„Ale ak máme byť k sebe úprimní, a byť nemilosrdne úprimný je v čase vojny nevyhnutné, mali by sme uznať, že aj ruský prezident má v niektorých veciach pravdu,“ konštatuje Walt s tým, že napriek tomu nič neospravedlňuje Putinovo rozhodnutie začať vojnu.

To ignore the things Putin got right is to make the same mistakes that he did: that of underestimating one’s opponent and misreading key elements of the situation.https://t.co/JBJUTeZllt

— Foreign Policy (@ForeignPolicy) February 16, 2023

Administratíva amerického prezidenta Joea Bidena podľa Walta dúfala, že hrozba „bezprecedentných sankcií“ odradí Putina od invázie, a potom dúfala, že uvalenie sankcií udusí jeho vojnovú mašinériu, spustí nespokojnosť vo verejnosti a prinúti ho obrátiť kurz.

„Putin išiel do vojny s presvedčením, že Rusko môže prekonať akékoľvek sankcie, ktoré môžeme uvaliť, a doteraz sa mu to potvrdilo. Stále existuje dostatočný apetít po ruských surovinách vrátane energií, aby držali ekonomiku v chode len s miernym poklesom HDP. Dlhodobé následky môžu byť závažnejšie, ale správne predpokladal, že samotné sankcie ešte nejaký čas nerozhodnú o výsledku konfliktu,“ vysvetľuje Walt.

Po druhé, pokračuje, „Putin správne usúdil, že ruský ľud bude tolerovať vysoké náklady a že vojenské neúspechy nepovedú k jeho zvrhnutiu. Možno začal vojnu v nádeji, že to bude rýchle a lacné, ale jeho rozhodnutie pokračovať po počiatočných neúspechoch – a nakoniec zmobilizovať rezervy a bojovať ďalej – odrážalo jeho presvedčenie, že väčšina Rusov bude súhlasiť s jeho rozhodnutím a že dokáže potlačiť akúkoľvek opozíciu, ktorá sa objaví“.

Mobilizácia ďalších jednotiek mohla byť „podľa našich štandardov“ chaotická, píše Walt, ale Rusko podľa neho dokázalo udržať veľké sily na bojisku napriek obrovským stratám a bez toho, aby to ohrozilo Putinovu moc. „To by sa, samozrejme, mohlo zmeniť, ale zatiaľ sa ukázalo, že má pravdu aj v tejto veci,“ doplnil.

A po tretie, dodáva, „Putin pochopil, že ostatné štáty budú sledovať vlastné záujmy a že on nebude za svoje činy univerzálne odsúdený“.

Európa, Spojené štáty a niektoré ďalšie krajiny síce zareagovali ostro a dôrazne, ale kľúčoví členovia globálneho juhu a niektoré ďalšie prominentné krajiny, ako Saudská Arábia a Izrael, nie.

Podľa analytika vojna síce nepomohla globálnemu imidžu Ruska (ako na Valnom zhromaždení OSN ukázali hlasy odsudzujúce vojnu), ale hmatateľnejšia opozícia sa obmedzila len na „podskupinu národov sveta“.

Osud Ukrajiny pre Rusko a Západ

Najdôležitejším faktorom však podľa Walta je, že Putin pochopil, že osud Ukrajiny je pre Rusko dôležitejší ako pre Západ. Hoci „pre Rusko to nie je v žiadnom prípade dôležitejšie ako pre Ukrajincov, ktorí prinášajú obrovské obete pri obrane svojej krajiny“.

Putin má však oproti hlavným podporovateľom Ukrajiny výhodu, pokiaľ ide o ochotu znášať náklady a riskovať, pripomína Walt: „Má výhodu nie preto, že by západní lídri boli slabí, ustráchaní alebo zbabelí, ale preto, že politické usporiadanie veľkej krajiny hneď vedľa Ruska malo vždy väčší význam pre Moskvu než pre ľudí vzdialenejších, najmä pre jednotlivcov žijúcich v bohatej a bezpečnej krajine na druhej strane Atlantického oceánu.“

Táto základná asymetria záujmu a motivácie je podľa Walta dôvodom, prečo Spojené štáty, Nemecko a väčšina zvyšku NATO tak starostlivo kalibrovali svoje odpovede a prečo Joe Biden už na začiatku vylúčil vyslanie amerických vojakov na Ukrajinu.

Táto situácia podľa Walta taktiež vysvetľuje, prečo Ukrajinci – a ich najhlasnejší podporovatelia na Západe – zašli tak ďaleko, aby spojili osud svojej krajiny s množstvom nesúvisiacich problémov.

„Ak ich počúvate, ruská kontrola nad Krymom alebo akoukoľvek časťou Donbasu by bola smrteľnou ranou pre ,medzinárodný poriadok založený na pravidlách‘, pozvaním pre Čínu, aby sa zmocnila Taiwanu, požehnaním pre autokratov všade na svete, katastrofálnym zlyhaním demokracie a znamením, že vydieranie jadrovými zbraňami je jednoduché a Putin by to mohol využiť na pochod svojej armády až k Lamanšskému prielivu,“ približuje profesor.

Podľa jeho názoru zástancovia tvrdej línie na Západe uvádzajú podobné argumenty preto, aby „sa nám osud Ukrajiny zdal rovnako dôležitý ako pre Rusko“.

„Ale takéto zastrašovacie taktiky neobstoja ani pri náhodnej kontrole. Budúci smer 21. storočia nebude určovaný tým, či Kyjev alebo Moskva ukončia kontrolu nad územiami, o ktoré v súčasnosti bojujú, ale skôr tým, ktoré krajiny ovládajú kľúčové technológie, klimatickými zmenami a politickým vývojom na mnohých iných miestach,“ argumentuje Walt.

Viac podpory znamená väčší reputačný záväzok

Walt pripomína, že čím viac pomoci vo forme zbraní, spravodajských informácií a diplomatickej podpory poskytujú Spojené štáty a NATO Ukrajine, tým viac sa ich reputácia spája s výsledkom. To je jeden z dôvodov, prečo prezident Volodymyr Zelenskyj a Ukrajinci neustále požadujú čoraz sofistikovanejšie formy podpory. „Je v ich záujme, aby sa Západ čo najviac spojil s ich osudom. Mimochodom, ani v najmenšom im to nevyčítam. Urobil by som to isté, ak by som bol v ich koži,“ píše Walt.

Hoci Walt vníma reputačné dôsledky ako „často prehnané“, takéto obavy môžu podľa neho udržiavať vojny v chode, aj keď nie sú v stávke životne dôležité materiálne záujmy. Poznamenal, že aj Henry Kissinger, ako poradca pre národnú bezpečnosť, v roku 1969 pochopil, že Vietnam má pre Spojené štáty malú strategickú hodnotu a že neexistuje žiadna hodnoverná cesta k víťazstvu. Ale trval na tom, že po vynaložení obrovskej americkej pomoci musia už USA vo vojne pokračovať.

Rovnaké ponaučenie môže platiť aj pre posielanie tankov Abrams alebo stíhačiek F-16 na Ukrajinu, upozorňuje Walt: „Čím viac zbraní dáme, tým viac sa angažujeme. Bohužiaľ, keď si obe strany začnú myslieť, že ich životne dôležité záujmy si vyžadujú privodenie rozhodujúcej porážky súperovi, ukončenie vojny bude ťažšie a eskalácia pravdepodobnejšia.“

„Putin sa však vo všetkom nemýlil a uznanie toho, v čom mal pravdu, by malo formovať to, ako Ukrajina a jej stúpenci budú postupovať v nasledujúcich mesiacoch,“ uzavrel Walt.