Progresívne médiá vystupujú ako správcovia Jánovho odkazu. Odvolávajú sa na jeho meno, aby vysvetľovali svoju prácu – a aj svoju nadprácu. „Takto by to robil aj Ján Kuciak,” hlása šéfredaktorka SME. A pod Kuciakovou vlajkou odsudzuje Matoviča, Kollára, Orbána…
Denník N chystá diskusiu s Hegerom, Kolíkovou a Šeligom. S tou Kolíkovou, ktorá za Ficovej vlády rozbiehala svoju kariéru na ministerstve spravodlivosti (progresívnu poslankyňu do ďalšej z diskusií pozval aj denník SME). A s tým Šeligom, ktorý po vražde predstieral rolu „nezávislého aktivistu“ a staval pódiá Kiskovi, čo odštartovalo jeho vstup do Kiskovej strany.
Na strážcov pečate sa hrá aj Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Je to organizácia, ktorá nepracuje len na korupčných témach, ale aj na tých geopolitických. Financujú ju americká vláda, britská vláda, holandská vláda a washintonská sieť Journalism Development Network, ktorú roky podporuje George Soros.
Je smutné, že Kuciakovo meno si päť rokov po vražde sprivatizovali progresívne médiá a politické mimovládne organizácie. Je to v ostrom rozpore so skutočným profilom a odkazom Jána Kuciaka.
Ján patril k malej skupine novinárov, ktorým bol cudzí akýkoľvek politický a ideologický aktivizmus v médiách. Bol zdravo kritický ku všetkým stranám. Bez ohľadu na ich farbu. Žurnalistiku vnímal ako službu verejnosti a verejnému záujmu. Nie ako službu vlajkám – politickým, idologickým či bojovým…
Prekrývanie, prekrúcanie a zneužívanie Kuciakovho odkazu však veľmi neprekvapuje.
Dialo sa to predsa od samého začiatku. A nielen v niektorých médiách, ale aj na úrovni najvyššej politiky.
Vražda Jána a Martiny sa hneď od februára 2018 zneužívala na politický boj. Nešlo pritom len o boj proti Ficovej vláde a oligarchii, ktorá kontrolovala vedenie polície.
Jedným z hlavných tribúnov počas masových protestov bol Juraj Šeliga. Tváril sa ako nezávislý aktivista, ktorý vraj nedopustí, aby sa vražda politicky zneužívala a aby protesty ovládli politici.
Čo sľúbil, to dodržal. Organizátori okolo Šeligu nepustili strany a lídrov na tribúny. Až na jednu výnimku…
Tou výnimkou bol Andrej Kiska. Keď sa prezidentovi po vražde konečne uráčilo vrátiť z lyžovačky, vystúpil na protestoch. Ich hlavnou témou boli predčasné voľby.
Demonštrácie postavili začiatkom marca 2018 na nohy viac ako stotisíc ľudí. Predčasné voľby sa považovali za neodvratnú požiadavku protestov, ktoré sa už nedajú zastaviť.
Nakoniec sa však zastavili. Presnejšie: bez bližšieho vysvetlenia ich zastavil aktivista Šeliga. Stalo sa to krátko po tom, čo prezident Kiska pristúpil na dohodu, že vládu Smeru s Ficom nahradí vláda Smeru s Pellegrinim. Ľudia z Kiskovho tímu naliehali na okamžité zrušenie protestov a ustúpenie od požiadaviek na predčasné voľby.
Dôvodom nemuseli byť len drobné ústupky Smeru. Ďalším motívom mohlo byť napríklad to, že progresívci pohoreli v prieskumoch. Plány sa zmenili. V Kiskovom tíme potrebovali čas. Rátali so zakladaním novej strany, do ktorej by posadili ako lídra Kisku.
Šeliga vzorne poslúchol. Protesty sa vypli.
V roku 2019 potom ľudia z tímu prezidenta založili stranu. A prehovorili nie veľmi rozhodného a nie veľmi aktívneho Kisku, aby sedel v pozícii jej lídra. Aspoň do volieb… Strana mala byť proatlantická a nastavená na úzku spoluprácu s ďalšou novou stranou – Progresívnym Slovenskom.
Jedným z tých, ktorí dostali ponuku na vstup do Kiskovej strany, bol aj Juraj Šeliga. Zrejme za zásluhy pri organizovaní protestov – a hlavne pri organizovaní ich vypnutia, keď sa rozhodlo o zmene politických plánov.
Ďalšou figúrou, ktorú tieto udalosti vyniesli do straníckej politiky, bola Mária Kolíková. Aj ona dostala ponuku na vstup do Kiskovej strany.
Lenže – ako to už pri umelých projektoch chodí, plány sa rozpadli. Nestačila ani široká mediálna podpora, ani mohutná vlna, ktorá sa zdvihla po vražde Jána a Martiny. Kiskova strana vo voľbách vyfučala a preliezla len tesne. Exprezident, ktorý mal hrať úlohu lídra, sa vytratil. A Šeliga, ktorý mal byť hlavnou postavou novej politickej generácie, vyhorel. Po dvoch rokoch predstierania verejného aktivizmu a po troch rokoch politickej „kariéry“ v strane Za ľudí čaká na to, kto mu hodí záchranné koleso.
V politike – a vo verejnom živote všeobecne – totiž spravidla uspeje len to, čo je ako-tak autentické. Nie to, čo je falošné.
Príbeh Šeligu a Kiskovej strany treba opakovať pri každom výročí vraždy Jána a Martiny. Pretože práve oni sa postarali o najväčšie politické zneužitie tragédie. Nie Matovič – ako sa to snaží podsúvať šéfredaktorka SME…
Pokusy používať Kuciakovo meno na politické ciele pokračujú aj dnes. S vedomím, že po Šeligovi by k tragédii mali čo povedať Kolíková alebo dokonca Heger. A iné staronové „projekty“, ktorým chýba vlastný pohon.
Je celkom isté, že všetky pokusy prefarbovať Jána Kuciaka a zapájať jeho meno do kampaní nakoniec stroskotajú.
Pretože jeho profil bol príliš čistý a pevný na to, aby ho mohol hocikto len tak ľubovoľne ohýbať.