V rozhovore pre Nový čas sa Peter Pellegrini vyjadril nezvyčajne jasne k otázke, na ktorú doteraz odpovedal zahmlene a vyhýbavo. Nejde o to, že zopakoval už dávno vyslovené: Neviem si predstaviť, že by som sedel s Ficom v jednej vláde. Veď špekulanti už dávno upozorňovali, že s Ficom by napriek tomu mohol byť v koalícii na spôsob – jeden kohút v úrade, druhý v parlamente.
Tentoraz Pellegrini dodal aj nasledovné: „Moja preferencia je – a hovorím to vlastne od začiatku Hlasu –, pre upokojenie spoločnosti, ktorá je rozdelená na dva znepriatelené tábory, by bolo najlepším riešením, keby vznikla vláda takého zmierenia, to znamená, že by to bol mix strán, napríklad Hlasu a niekoho zo súčasnej koalície, alebo nejaký budúci tvar, ako keď sa to len takto vymení.“ Isteže, ani táto rozvitá veta nie je ešte oficiálnym vylúčením Smeru, je to len predsedova preferencia, ktorý by uprednostnil vládnutie Hlasu s niekým zo súčasnej koalície. A to vylúčením Smeru de facto je. Kto vie čítať, ten prečíta.
Peter Pellegrini sa teda celkom nečakane, možno nechtiac, odkopal. A urobil tým azda prvý naozaj riskantný krok. Poviete si, čo na tom, že Pellegrini si nevie predstaviť spoluprácu so Smerom a že zároveň naznačil, s kým si spoluprácu predstaviť vie. Mnohým aj odľahlo. A v iných aj tak zostane podozrenie, že nakoniec to bude inak.
Podstatné však je, ako si tento posun vyhodnotí veľká časť voličov Hlasu. V tom je pridaná hodnota tohto predsedovho vyjadrenia. Pretože sympatizant Hlasu sa zrazu ocitol v situácii, že ak bude voliť Hlas, zároveň pravdepodobne pošle do vlády niektoré z donedávna koaličných strán (bez OĽaNA), prípadne nových opozičných ako je PS či KDH.
A práve v tom je riskantnosť Pellegriniho vyjadrenia. Pretože pre veľkú časť voličov Hlasu je takzvanou druhou voľbou stále Smer. Z toho môžu plynúť aj dôsledky a logické vývody nielen o tom, akú koalíciu si podporovatelia Hlasu želajú, ale aj o tom, kto ich na politickej scéne vyrušuje.
Kľúčová otázka teda znie: Je pre časť Pellegriniho voličov predstava Hlasu vo vláde s niekým zo súčasnej koalície natoľko odstrašujúca, že by od Hlasu radšej odskočili? Odpoveď na ňu dá vývoj politickej situácie a najmä to, ako sa budú v kampani chovať budúci perspektívni partneri Hlasu. A zoči-voči ich „morálnej“ nadradenosti bude musieť Pellegrini ešte viac pritvrdiť proti Smeru, keď už raz nazval Fica mužom minulosti.
Iste by bolo zaujímavé vedieť, prečo to Pellegrini urobil, ak mu práve doterajšia neurčitosť prinášala preferenčné prvenstvo. Vzhľadom na celkovú premyslenosť danej formulácie v rozhovore by sa dalo usudzovať, že išlo o zámerný posun smerom k spolupráci so stranami dnešnej koalície. Prečo?
Možno, že existujú interné prieskumy, ktoré hovoria o ziskoch plynúcich z takéhoto postoja, napríklad o príleve voličov k Hlasu z košiara nevoličov, či znechutených voličov súčasnej koalície. Lenže prieskumy sú vždy len statickým obrazom dneška a predvolebná situácia bude viac ako dynamická. Okrem toho platí, že základom volebného úspechu akejkoľvek strany je veľkosť jej voličského jadra. A keď sa strana rozhodne pre krok, ktorým zneistí svoje jadro v snahe získať prelietavého holuba na streche, môže jej uletieť aj vrabec z hrsti.
Nie je však vylúčené, že Pellegrinimu takýto ťah vyjde, respektíve, že si ním neuškodí. Okamžité vyjadrenie Smeru o pravicovej a liberálnej ceste Hlasu však upozorňuje, že Ficova strana sa z toho bude snažiť vyrobiť volebný vabank. Bude to rozhodne zaujímavý súboj a určite jedna z dôležitých tém kampane. Možno nie náhodou ideológovia „demokracie“ nedávno vypustili na scénu tému zrušenia „zločineckej“ strany Smer, rozumej jej posunutie do zóny úplnej neprijateľnosti. A Fico, ten už dávnejšie priliepa Hlas k nepopulárnej SaS a Progresívnemu Slovensku. A teraz získal už aj rukolapný argument v podobe Pellegriniho rozhovoru.
V tom istom rozhovore Pellegrini priznáva Ficovi kvalitu skvelého technológa moci. V tom sa nemýli. Fico ho v čisto politických schopnostiach prevyšuje. Pellegrini má zas v ruke dobré karty a k nim treba pripočítať aj silnejúcu priazeň médií. Práve v tejto chvíli však odhodil doterajší tromf svojho širokého koaličného potenciálu, ktorý v očiach mnohých sympatizantov Hlasu tvoril aj Smer. Uvidíme.
Inou kapitolou ešte môže byť, ako by vôbec fungovala široká koalícia Hlasu so stranami, ktoré mu budú so štipcom na nose dávať najavo, akú milosť mu robia, ak s ním vytvoria vládu onoho „upokojenia spoločnosti“. Hádam by nebola horšia ako tá súčasná, už odvolaná vláda. Pokojná kampaň nás však určite nečaká. A bič, ako vždy, zaplieska na konci.