Hegerove plány s novou stranou sa rozpadli

Hre „čakanie na Hegera“ stále chýba výsledok. Premiérovi totiž popadali jedna za druhou takmer všetky možnosti.

Na zakladanie novej strany už nie je čas. Plánom B bola „kúpa“ nejakej malej zaprášenej strany, ktorú by naplno prevzali Heger s Naďom – a predstavili ju ako novú stranu. Rokovali s Budajovou Zmenou zdola, s Demokratickou stranou (v ktorej bol v minulosti Galko), so Šancou, s telesom Za ľudí… No nikto nebol ochotný odovzdať kľúče od strany Naďovi a vypadnúť, aby neprekážal. Lebo takto primitívne to nefunguje.

Nakoniec prišiel na rad hybridný plán C: Heger s Naďom by vstúpili do funkčnej strany, povedzme Za ľudí alebo podobnej, a následne by sa pokúsili zoširoka spájať s ďalšími menšími stranami a figurínami na trhu. S Budajovou skupinou, Mistríkom, Korčokom, Káčerom, Mackovou ODS – a možno aj s Dzurindovou Modrou koalíciou.

Lenže ani tento plán zatiaľ neviedie k nijakým pevným výsledkom. Dôvod: Heger s Naďom nemajú čo ponúknuť. Nemajú ani stranu, ani voličov. Behajú po meste s prázdnymi vreckami. A predávajú niečo, čo neexistuje.

Heger je dnes tam, kde bol. V OĽaNO. Niektorí poslanci Obyčajných tvrdia, že po krachu pôvodných plánov Heger zvažuje, že by napokon ostal pri Matovičovi.

No ani táto možnosť (plán D) nevyzerá dostatočne reálne. Matovič už na rozhodnutie Hegera nečaká s otvorenými dverami. Privreli sa. Šéf OĽaNO v pondelok naznačil, že by privítal čo najskorší odchod Hegera s Naďom zo strany. „Treba to konečne rozseknúť“, povedal Matovič v rádiu Expres.

Navyše, Heger, zaseknutý v otočných dverách OĽaNO, je stále pod tlakom ministra Naďa, aby to nevzdával. A aby aj napriek chabým výsledkom pokračoval v projekte širšej únie. O Naďa totiž nemajú záujem v iných stranách. Záchranu vidí v Hegerovi a volebnej koalícii.

V tej koalícii, ktorú nevie dať nikto dokopy. Ani Dzurinda, ani Heger.

Jednodocho: vyzerá to tak, že Heger už dnes nevystupuje ako politický hráč, ale ako politický bezdomovec.

Dôvody sú tri.

Ten prvý a hlavný je, že Heger nápadne pripomína Kisku. Veľa sa o ňom hovorí. Roztlieskavanie fungovalo výborne. Má bohatý priestor v médiách. No tým sa to končí. Heger je svojou povahou spolujazdec. Nemá na to, aby sa presadil vlastnou silou a bojovnosťou. Nijakú nemá. A na rozdiel od Kisku nemá ani schopných poradcov, ktorí by mu položili k nohám stranu.

A bez strany to v politike nejde (k tomu sa dostaneme o chvíľu).

Druhým dôvodom boli prehnané očakávania. Koncom minulého roka interné prieskumy hlásili, že tu existuje priestor pre novú stranu. S hrubým volebným potenciálom 15 percent. Ako prvý sa pokúsil rýchlo obsadiť priestor Dzurinda s Modrou koalíciou. Neúspešne. Ďalšie pokusy sa očakávali od Hegera.

V januári jeden z volebných modelov ukazoval zvláštne čísla: Dzurindov potenciál mal byť 14 percent, Hegerov 22 percent.

Realita po mesiaci v štandardných prieskumoch: Dzurinda má 1,3 percenta. Heger nemá nič, pretože sa nedostal ani len po verejné ohlásenie strany.

Hra s volebným potenciálom (a očakávaniami) totiž funguje len vtedy, keď je vyplnená reálnou ponukou. A tá neprišla. Dzurinda ponúka recyklovanú minulosť. Heger sa zasa hrá na záhadného. A akosi pridlho. Publikum sa medzičasom vytratilo domov…

Tretím dôvodom krachu veľkých plánov je gravitačný zákon. Ten funguje aj v politike. Veľké telesá priťahujú menšie. Nie naopak.

Je to celkom jednoduché. Zjednocovanie strán a hráčov na trhu sa robí mečom. Nie doprosovaním. Ak vás majú menší nasledovať, musíte ukázať silu. Teda väčšiu stranu, ktorá k sebe pritiahne tie menšie, ktoré sa chcú zachrániť. Dzurinda to skúsil. No nakoniec ponúka len jedno percento. Čo znamená, že sa s ním nikto nebaví.

Na ceste Hegera s Naďom je zvláštne, že túto fázu celkom preskočili. Nestihli založiť stranu. Nestihli sa – aspoň zatiaľ – k nijakej pripojiť (ako Dzurinda). Formálne sú obaja v predsedníctve OĽaNO. A obiehajú väčšie strany s prosbou, aby sa všetky pospájali. Pod ich velením.

Výsledok: Miroslav Kollár nechce Remišovú, ani Nicholsonová nechce Remišovú, Dzurinda nemusí Budaja, Dobrá voľba nechce Hegera… Je pritom zrejmé, že tieto ich inflantilné spory by sa umlčali v momente, keby im niekto ukázal to, čo nemajú. Percentá. Podporu. Silu. Teda istotu, že ak prestanú odvrávať a zoradia sa, všetci sa dostanú do parlamentu.

Mizériu mikroligy, v ktorej sa chce hrať Heger na „lídra“, dokonale vykresľuje jeden naozaj zvláštny obraz. Najsilnejším hráčom zo všetkých je Veronika Remišová a jej strana Za ľudí. Má krásne dve percentá. Všetci ostatní sú ďaleko za ňou. Dzurindova Modrá koalícia, ODS, Jablko, Dobrá voľba, Šanca… Všetci kandidáti na volebnú úniu majú násobne menej ako zlomená a vyhorená strana Za ľudí.

A ak by sa aj všetci na povel Naďa (Hegera) prácne pospájali, možno – ale neozaj len možno – by atakovali hranicu štyroch percent.

Marketéri totiž zabudli dopovedať jednu podstatnú vec. Ak na Slovensku rastie dopyt po novej strane, tak po takej, ktorá tu chýba. Po konzervatívnej a národnej (slovenskej). Nie po dvanástej verzii pokrokového „nového projektu“, ktorý plachtí v smere atlantického vetra. A bezducho odrieka to isté, čo jedenásť ostatných akože demokratických strán.

Záver: je nepochybné, že na Slovensku už dlhšie rastie priestor na zmenu, respektíve pre normálnu slovenskú stranu. A takisto je nepochybné, že ľudia ako Naď a Heger do tohto priestoru nemôžu trafiť. Ani omylom.