Rusko je bohatou krajinou na prírodné zdroje a rozsiahle územia. Stále tam však žije veľa chudobných ľudí. A okrem toho tam vždy chýbala sloboda. Niektorí vedci sú presvedčení, že tie dve veci sú prepojené, bez slobody vraj človek nemôže byť ani bohatý.
No v ruských dejinách nájdeme minimálne tri epizódy, keď ľudia získali slobodu a nedokázali ju využiť k zlepšeniu svojho života. Reakciou na to bolo, že sa rýchlo vrátili do svojho obvyklého utláčaného stavu.
Koniec otroctva
Ako prvý z nich uvediem rok 1861, keď bolo konečne zrušené nevoľníctvo roľníkov, ktoré trvalo už od 11. storočia. Išlo o radikálnu reformu, uskutočnenú cárskou vládou. Industrializácia si vtedy vyžadovala neustály prílev pracovnej sily a voľný trh práce, no kým významná časť obyvateľstva bola viazaná na miesto trvalého pobytu, keďže boli „majetkom“ zemepánov, industrializácii sa nedarilo.
Vďaka tomu prišla reforma. Vďaka nej roľníci dostali ľudské práva, ktoré nikdy pred tým nemali: nikto ich už nemohol predať ani kúpiť, bezsúdne trestať a udržovať silou. Nestalo sa to na ich žiadosť, ale podľa úvah, ktoré boli mysleniu riadnych a zvyčajne negramotných ľudí nedostupné.
Sedliaci vnímali slobodu ako katastrofu. Keď počuli o oslobodení, často sa utiekali k svojim dovtedajším pánom a prosili ich, aby ich nenechali napospas osudu. Navyše, problém bol, že síce dostali osobnú slobodu, ale nie pôdu, ktorá by ich uživila. Po novom si museli kupovať alebo prenajímať pozemky od zemepánov a prežívať samostatne, alebo sa vzdať poľnohospodárstva a hľadať si prácu v mestách.
Pre mnohých to znamenalo mizériu, ale cieľ bol dosiahnutý – vznikla armáda dostupných nájomných robotníkov – proletárov. Cenou za to bolo zničenie zaužívaného spôsobu života miliónov sedliakov, ich masové zbedačenie a – prichádza dôležitá poznámka pre úvahu o Rusku a slobode – vznik pretrvávajúcej averzie voči slobode, ktorá sa od toho momentu spájala len s nepríjemnými následkami.
Prvý dúšok slobody sa ukázal byť neúmerne horký.
Nie je prekvapujúce, že cára Alexandra II. „Osloboditeľa“, pod vedením ktorého sa uskutočnila roľnícka reforma, zabili teroristi. A novovytvorení proletári sa v mestách stali výbušninou, ktorá spôsobila ďalšie sociálne otrasy.
Koniec impéria
Druhýkrát sloboda navštívila Rusko v roku 1917. Februárová revolúcia zničila monarchiu. Na pozadí masovej nespokojnosti s neúspešnou vojnou a hladomorom sa Rusko stalo republikou (pričom demokratické inštitúcie neboli vtedy ešte vybudované).
No zmena formy vládnutia vytvorila anarchiu. Autorita moci v Rusku bola po stáročia spojená s cármi, v ktorých ľud videl jediný zdroj legitimity. Žiadny cár – žiadna moc!
Pravoslávna cirkev bola etatizovaná do takej miery, že stratila vplyv, ako aj schopnosť k samostatnému správaniu. Ako to obrazne povedal Vladimír Lenin, moc ležala na zemi a čakala, kto ju prvý zodvihne.
Ako vieme, prví to koncom roku stihli urobiť boľševici. Ale na začiatku svojej vlády boli ešte v zajatí marxistickej idey o „odumieraní“ štátu. Až do občianskej vojny v roku 1918 sa ani nesnažili vytvoriť aspoň nejaký nový poriadok, vývoj ponechali na „samoorganizáciu más“, ktoré toho neboli schopné.
Dôsledkom toho sa ešte zvýšil chaos, ktorý vládol Rusku už predtým. Staré zákony neplatili, nové ešte nevznikli. Starý štátny aparát bol zničený, nový sa ešte neustanovil. V podstate to nebol čas slobody, aspoň nie pre tých, ktorí slobodu spájajú so zákonnosťou. Nebola to ani obmedzená, ani usporiadaná sloboda, ale sloboda bližšia predstavám anarchistov, a teda plná a ničím neohraničená vôľa! Sprevádzal ju masívny hladomor, nezamestnanosť a devastácia všetkého. Nefungovalo nič, ani ekonomický systém, iba právo silnejšieho.
Je jasné, kto trpel najviac. Ako to teda obyčajní ľudia prežili?
Väčšina sa snažila zachovať obvyklé normy spolužitia, riadené zvykmi a morálnymi normami. Ale bolo dosť tých, ktorí zneužili túto situáciu a robili, čo sa im zachcelo. Rozšíril sa banditizmus a iné formy kriminality, ľudský život stratil hodnotu. Absencia verejnej kontroly a obmedzení odhalili tie najhoršie stránky ľudskej povahy. Nikto a nikde sa nemohol cítiť bezpečne.
V takýchto podmienkach vznikol úplne prirodzene dopyt širokej verejnosti po poriadku a vláde pevnej ruky. V boľševickom vydaní to znamenalo diktatúru proletariátu a „červený“ teror.
Druhý dúšok slobody vystrašil obyvateľov natoľko, že v Rusku sa presadili tie najdrakonickejšie opatrenia sovietskej vlády. Po skončení občianskej vojny a presadení novej moci, ale neprišiel len istý „poriadok“, ale spolu s ním aj totalitný režim. Rusko mohlo na vlastnej skúsenosti porovnávať tú najhoršiu voľbu, či je horšia anarchia alebo tyrania.
Koniec totality
„Sloboda prichádza nahá,“ napísal v roku 1917 ruský básnik Velimir Chlebnikov. Je možné, že ho inšpiroval slávny obraz Eugèna Delacroix Sloboda vedie ľud na barikády.
Umelci vedia oceniť nahotu, aj slobodu, ale ich výrok možno chápať aj širšie. Obaja mali pravdu minimálne v jednom zmysle: veľké sociálne otrasy sú schopné značne otriasť a znížiť blahobyt obyvateľstva. Tento trend sa potvrdil aj v rokoch 1989 – 93, keď Rusko zažilo tretí – a dodnes posledný – dúšok slobody.
Po nástupe k moci v roku 1985, Michail Gorbačov začal rozkladať dedičstvo totalitarizmu. Podstatou jeho programu bola demokratizácia spoločenského a politického systému. Sloboda prejavu dosiahla takú úroveň, akú v Rusku nemala nikdy predtým. Konali sa dokonca reálne voľby, založené na súperení ideí a politických strán. Gorbačov rozmýšľal aj nad postupným prechodom z plánovej do trhovej ekonomiky, myslel si, že by to mal byť prechod riadený a veľmi pomalý až opatrný, aby nevyvolal ťažkosti pre obyvateľstvo. Ako už dnes vieme, nedalo sa to.
Po rozpade Sovietskeho zväzu si nové vedenie Ruska vybralo inú cestu – takzvanú „šokovú terapiu“. Štát odmietol podporovať výrobu a vedu, všetko mal vyriešiť trh. V komunistickom prostredí mali rýchlo a spontánne vzniknúť efektívne spôsoby, ktoré by to zabezpečili. Naskytla sa aj možnosť importovať všetko potrebné pre priemysel a bežný život. Šok bol dosiahnutý, terapia sa ale nepodarila. Vypukla rozsiahla ekonomická kríza a Rusko zažilo väčší ekonomický a sociálny prepad ako Weimarská republika.
Domáca produkcia vrátane pôdohospodárskej nezvládla konkurovať importu a domáci výrobcovia skrachovali. Dokonca aj hypertrofovaný obranný priemysel (vtedy technologicky najvyspelejšia časť hospodárstva) bol skoro zlikvidovaný. Milióny kvalifikovaných pracovníkov sa stali nezamestnanými alebo museli zmeniť povolanie: včerajší vedci a technici, aby sa uživili, dovážali z Číny lacné tovary a predávali ich na trhoviskách.
Prudko vzrástla aj kriminalita. Takmer ako v roku 1917. Gangy znova kontrolovali celé regióny a otvorene sa presadzovali alebo bojovali za výhody konkrétnych biznismenov. Korupcia dosiahla nevídané rozmery. Prebehala aj takzvaná „prehliadka suverenít“ – lídri oblastí, krajov a republík Ruskej federácie sa zrazu cítili ako samostatné subjekty politiky vrátane medzinárodnej. Jedna mestská časť Moskvy sa preslávila tým, keď vyhlásila vzdušný priestor nad svojím územím za vlastný majetok...
Je len logické, že chudoba a chaos znovu obyvateľstvo vystrašili. Situáciu využil Boris Jeľcin, ktorý sa ako prezident rozhodol riešiť mocenský spor s parlamentom násilne. Niektorí to považovali až za štátny prevrat, fakt je, že bol prezidentom a streľbou z tankov na parlament svojich mocenských oponentov potlačil. S odstupom by sme mohli povedať, že sa tým začalo zavádzanie „riadenej demokracie“, ktorá potom prerástla do autoritatívneho režimu. Dnes väčšina obyvateľov podporuje pokračovanie takejto politiky v obave, že zmeny by opäť mohli viesť k anarchii a prepadu ich životnej úrovne.
Ani tretí dúšok slobody sa nestal sladším než dva predchádzajúce. Myslím si, že to vysvetľuje niekoľko vecí naraz. Napríklad to, prečo Rusi nie sú nadšencami demokracie, a súčasne prečo nemá demokracia v Rusku veľkú perspektívu. Napokon, istá miera slobôd je zlučiteľná aj s nedemokratickým režimom, ale touto úvahou sa posúvame už k ázijskému svetu. Považujem za pravdepodobné, že ruský národ sa bude ešte dlho prispôsobovať viac ázijským despotickým či autoritárskym tradíciám než európskym demokratickým štandardom.