Povinné nosenie rúšok bolo zbytočné. Skeptici, ktorí boli zosmiešňovaní ako čudáci a dezinformátori, mali pravdu

Koncom minulého mesiaca bola uverejnená najrigoróznejšia a najkomplexnejšia analýza vedeckých štúdií o účinnosti rúšok na zníženie šírenia respiračných ochorení vrátane Covid-19. Jej závery, ako povedal Tom Jefferson, oxfordský epidemiológ, ktorý je jej hlavným autorom, boli jednoznačné.

"Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by" – rúška – "mali nejaký význam," povedal novinárke Maryanne Demasiovej. "Vôbec žiadne."

Ale počkajte, počkajte. A čo rúška N-95 na rozdiel od menej kvalitných chirurgických alebo látkových rúšok?

"Nerobí to žiadny rozdiel – nič z toho," povedal Jefferson.

A čo štúdie, ktoré pôvodne presvedčili tvorcov politiky, aby zaviedli povinnosť nosiť rúška?

"Presvedčili ich nerandomizované (nenáhodné) štúdie a chybné pozorovacie štúdie."

A čo užitočnosť rúšok v spojení s inými preventívnymi opatreniami, ako je hygiena rúk, fyzická vzdialenosť alebo filtrácia vzduchu?

"Neexistujú dôkazy, že mnohé z týchto vecí majú akýkoľvek význam."

Tieto pozorovania nepochádzajú len tak odniekiaľ. Jefferson a 11 jeho kolegov uskutočnili štúdiu pre britskú neziskovú organizáciu Cochrane, ktorá je všeobecne považovaná za zlatý štandard pre svoje prehľady údajov o zdravotnej starostlivosti. Závery vychádzali zo 78 randomizovaných (náhodných) kontrolovaných štúdií, z toho šiestich počas pandémie Covidu, s celkovým počtom 610 872 účastníkov vo viacerých krajinách. A sledujú to, čo sa všeobecne pozorovalo v Spojených štátoch: Štáty s povinnosťou používať rúška nedosiahli v boji proti Covidu lepšie výsledky ako štáty bez tejto povinnosti.

Žiadna štúdia – alebo štúdia štúdií – nie je nikdy dokonalá. Veda nie je nikdy úplne definitívna. Analýza nedokazuje, že správne rúška, ktoré sa správne nosia, nemajú na individuálnej úrovni žiadny prínos. Ľudia môžu mať dobré osobné dôvody na nosenie rúšok a môžu mať disciplínu na ich dôsledné nosenie. Ich voľba je len na nich.

Ale pokiaľ ide o prínos rúšok na úrovni populácie, verdikt je jednoznačný: Nútenie do nosenia rúšok bolo neúspešné. Skeptici, ktorí boli za svoj nesúhlas s povinnosťou nosenia rúšok zúrivo zosmiešňovaní ako čudáci a občas cenzurovaní ako "dezinformátori", mali pravdu. Hlavný prúd odborníkov a vedátorov, ktorí podporovali tento príkaz, sa mýlil. V lepšom svete by bolo vhodné, aby si táto druhá skupina priznala svoj omyl a jeho značné fyzické, psychologické, pedagogické a politické dôsledky.

Nepočítajte s tým. Rochelle Walenskyová, riaditeľka Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb, tento mesiac vo výpovedi v Kongrese spochybnila analýzu od organizácie Cochrane, keďže sa opiera o malý počet randomizovaných kontrolovaných štúdií zameraných na Covid, a trvala na tom, že usmernenia jej agentúry týkajúce sa nosenia rúšok v školách, sa nezmenia. Ak sa niekedy bude čudovať, prečo rešpekt voči C.D.C. stále klesá, mohla by sa obrátiť na seba, odstúpiť a prenechať reorganizáciu svojho úradu niekomu inému.

Ani to sa však pravdepodobne nestane: Už nežijeme v kultúre, v ktorej sa rezignácia považuje za čestné riešenie pre verejných činiteľov, ktorí zlyhali vo svojej práci.

Dôsledky sú však hlbšie. Keď ľudia hovoria, že "dôverujú vede", pravdepodobne tým myslia, že veda je racionálna, empirická, prísna, otvorená novým informáciám, citlivá na konkurenčné obavy a riziká. Tiež: pokorná, transparentná, otvorená kritike, úprimná v tom, čo nevie, ochotná priznať chybu.

Čoraz bezmyšlienkovitejšie dodržiavanie rúškových usmernení zo strany C.D.C. nie je nič z toho. Nepodkopáva len dôveru, ktorú potrebuje na to, aby mohla fungovať ako efektívna verejná inštitúcia. Keďže tak zle reprezentuje hodnoty a postupy, ktoré má veda reprezentovať,  stáva sa nevedomým komplicom skutočných nepriateľov rozumu a vedy – konšpiračných teoretikov a šíriteľov šarlatánskych liekov.

Okrem toho prezrádza technokratické zmýšľanie, ktoré má nepríjemný zvyk predpokladať, že na dobre pripravených plánoch byrokracie nie je nikdy nič zlé – za predpokladu, že sa jej nikto nepletie do cesty, nikto nemá odlišný názor, všetci robia presne to, čo žiada, a tak dlho, ako si to úradníctvo vyžaduje. Toto je mentalita, ktorá kedysi verila, že Čína poskytuje veľmi úspešný model reakcie na pandémiu.

Nikdy však nebola šanca, že by sa v Spojených štátoch povinné nosenie rúšok dodržiavalo na 100 percent alebo že by ľudia nosili alebo boli schopní nosiť rúška spôsobom, ktorý by významne znížil prenos. Dôvodom sú sčasti americké zvyky a kultúra, sčasti ústavné obmedzenia vládnej moci, sčasti ľudská povaha, sčasti konkurenčné sociálne a ekonomické potreby, sčasti vývoj samotného vírusu.

Ale nech už je dôvod akýkoľvek, príkazy nosiť rúška boli od začiatku hlúposťou. Mohli vytvoriť falošný pocit bezpečia – a tým aj povolenie na obnovenie polonormálneho života. K bezpečnosti ako takej však neprispeli takmer ničím. Správa od organizácie Cochrane by mala byť posledným klincom do tejto konkrétnej rakvy.

Z toho vyplýva posledné ponaučenie.

Posledným odôvodnením rúšok je, že aj keby sa ukázali ako neúčinné, v prvých dňoch pandémie sa zdali relatívne lacným a intuitívne účinným spôsobom, ako niečo urobiť proti vírusu. Ale "urobiť niečo" nie je veda a nemalo by to byť verejnou politikou. A ľudia, ktorí mali odvahu to povedať, si zaslúžili, aby ich niekto vypočul, a nie aby sa nimi pohŕdalo. Možno sa im nikdy nedostane ospravedlnenia, ktoré si zaslúžia, ale obhájenie ich postoja by malo stačiť.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.