Čím bol ich pohľad iný?
Napríklad aj tým, že oni pristupujú k veciam akoby bez bázne. Preto sú odvážnejší aj v kladených otázkach, všímali si detaily a dokázali sa o nich zanietene baviť. Napríklad ich fascinovalo, že sme do filmu vybrali Viedeň. Pre nás to nie je nič extra. Áno, je to metropola, ale je tu za rohom, nikoho to nejako príliš nevzruší. Dokázali oceniť to, čo je pre nás už niečím obyčajným, samozrejmým.
Viedeň ale bola dlhé roky métou. Pre Slovákov to bol vysnívaný, slobodný a bohatý svet, kým Česi boli po rozpade monarchie radi, že sa Viedne zbavili. Nemôže ten ich pohľad byť ovplyvnený aj týmito súvislosťami?
Niečo na tom bude. Jeden pán mal vtipnú poznámku v zmysle, že výborne, Viedeň, stále naše hlavné mesto. Treba povedať, že Česi majú Slovákov radi. Oni nás vnímajú inými očami. Napríklad to, čo sa nám môže zdať ako presladené a sentimentálne, to od nás prijímajú a vôbec to neironizujú. Najlepšie je to vidieť na popmusic. Milujú No name, Mira Žbirku. Oceňujú taký náš cit, vnímajú nás ako tých, čo majú citlivejšiu dušu, čo veci viac prežívajú.
Tak sa im páčil aj náš film. My sme k sebe viac kritickí, lebo sme presýtení takýchto tém. Oni to ocenili, lebo nevedia urobiť takýto film. Nevedia pracovať s takou poetikou.
Vaše filmy a takmer všetko, čo publikujete a robíte, má v sebe jednotiacu líniu, ktorú možno popísať ako zápas o hľadanie zmyslu života, ako pokus o zadefinovanie skutočnej hodnoty vecí. K tomuto poznaniu kráčate viacerými cestami. Ešte ako študent ste boli úspešný vo svete reklamného biznisu, no kariére producenta reklamných spotov ste dali zbohom. To urobí málokto. Kto vás spozná bližšie, vie, že nie ste človekom sabazapierania, ale človekom, ktorý sa dokáže mnohého zrieknuť. My sme teraz v pôstnom období, je to inšpiratívny čas. Ako vnímate pôst?
Celý život som vnímal pôst ako čas, keď máte niečo obetovať Pánu Bohu. Napríklad, že si odopriete niečo, čo máte rád. Nedáte si čokoládu alebo budete menej na internete. No a že toto tak nejako poteší Boha. Tento model mi však nedával zmysel. Určite je aj takáto forma pôstu osožná, no mne sa to málilo.
Vtedy ste začali s radikálnym pôstom bez jedla?
Ten okamih premeny si nepamätám, no viem, že to súvisí s knihou Pokojní v nepokoji, na ktorej som vtedy pracoval. Sú to portréty politických väzňov komunizmu. Tí ľudia si veľa vytrpeli, prežili dlhý čas v ťažkých podmienkach, no zvládli to. Postili sa, aj keď nie dobrovoľne, a ten pôst im dal silu. Jedli málo, ťažko pracovali, ich podmienky vo väzení boli žalostné, no pritom boli zdraví a odhodlaní. Zvládali náročnú fyzickú prácu a znášali tvrdé tresty. My máme v spoločnosti presvedčenie, že človek, aby bol zdravý a vitálny, musí jesť minimálne trikrát denne vyváženú stravu, že máme mať vždy niečo teplé v žalúdku, lebo inak dostaneme žalúdočné vredy. Tak som zo zvedavosti skúsil na čas nejesť.
Ako vyzeral ten pôst?
Nejedol som vôbec nič. Pil som iba vodu.
Ani kávu? Ani čaj? Aký dlhý čas?
Nie, nič. Takýto veľký pôst trval vždy niekoľko dní. Nechcem však hovoriť o detailoch, aby to nevyzeralo ako chvastanie, že aha, pozrite sa, vydržal som toľko a toľko dní nejesť. Jednoducho som nejedol. Čísla nie sú podstatné.
Aké na to boli reakcie vášho okolia?
Manželka z toho bola trochu vyvedená z miery. Keď sme išli na nejakú oslavu a ja som tam nič nejedol, tak to vyzeralo ako niečo fenomenálne a podivínske, keď nič nejete dlhší čas. Niekto mi povedal, že som ohromne silný človek. Ale nie je to pravda.
Zvonku to vyzerá, že musíte byť naozaj človek silnej vôle.
Práveže to je úplne opačne. Keď sa človek takto postí, jeho duša rastie a kvitne. Tak získavate za svoje „nejedenie“ oveľa viac, ako si dokážete predstaviť. Otvára sa vám krajina vašej duše. Z takéhoto pôstu sa naspäť do života vraciate premenený.
Človek je zmenený po každom pôste, nie? Nielen pri tom radikálnom.
Práveže nie. Je rozdiel byť v radikálnom pôste, o ktorom sa bavíme, alebo si odoprieť na štyridsať dní napríklad mäso, no pritom sa deň čo deň neviete dočkať, kedy sa už skončí pôšt, a vy sa napcháte klobásami. Bežným pôstom trénujeme svoju vôľu, vynechaním jedla dostávame nové oči, nové uši. Podstatou pôstu má byť zmena, nie to, že Ježišovo zmŕtvychvstanie oslávite návratom do starých koľají.
No a čo taká jednoduchá vec ako pocit hladu? S tým ste sa ako vyrovnali?
Hlad som nepociťoval. Počas prvého dňa sa žalúdok párkrát ozval. Ja som ho presvedčil, že to myslím vážne, a tak stíchol a pocit hladu skoro úplne zmizol. Telo mi už nedávalo avízo, že by som mal niečo jesť.
Čo sa dialo potom?
Zrazu som začal byť citlivejší na mnohé veci, na ktoré som citlivý nebol. Zlepšili sa mi zmysly. Zrak, sluch, čuch. Všetko sa mi akoby prečistilo. Kráčal som po meste a vône či pachy mesta som vnímal oveľa intenzívnejšie. Napríklad pach z výfukov áut som vnímal tak intenzívne, že som sa ani nemohol nadýchnuť. Aj plynutie času bolo zrazu iné.
Neboli ste z toho unavený? Knut Hamsun v knihe Hlad opisuje, čo všetko s človekom môže urobiť hlad, ako človeka ničí, ako mu deformuje pohľad na svet, na ľudí, na život.
Práve naopak. Veľmi som si oddýchol. Za dva dni pôstu som si oddýchol viac, ako keby som dva týždne nič nerobil. Bol som plný síl. K pôstu som pridal modlitbu, vyčistil som si myšlienky a prestúpil ma hlboký pokoj. Pôst slúži aj ako zosilovač modlitby. Toto bol veľký objav. Postupne som hľadal mieru toho, ako sa mám postiť, ako sa ponárať do modlitby a pokoja. Ideálna je kombinácia pôstu, modlitby a samoty. Vtedy sa človek dokážete dostať do veľkej hĺbky, a tak sa priblížiť k Bohu. Pomôže to človeku doslova počuť Boží hlas.
No a potom je tu ešte praktický rozmer pôstu. Napríklad to, že deň prestanete rozdeľovať podľa jedla. Raňajky, obed, večera, nič z toho zrazu neurčuje váš deň. Zrazu máte k dispozícii dvadsaťštyri hodín, ktoré nie sú ničím rozbité.
Asketickí mnísi prirovnávajú pôst k lodi, ktorá pláva na vode. V normálnom živote je plná vecí, ponára sa do vĺn, občas sa do nej naberá voda. To sú naše starosti a problémy. Počas pôstu však človek tie veci z lode vyhodí a ona sa pozdvihne, s ľahkosťou sa vynorí na hladinu a pláva ďalej. Môžeme si to predstaviť aj takto?
To je veľmi presné. No nielenže sa tá loď pozdvihne, ale aj hladina vody sa akoby upokojí a do plachiet dostaneš nový vietor.
Sympatický je pôstny koncept svätého Františka z Asissi, ktorý bol veľkým pôstnikom. Vraví sa, že celý pôst takmer nič nejedol, no pred koncom pôstu „zlyhal“, najedol sa, aby nebol pyšný na to, že sa vie tak postiť, aby sa nepovyšoval nad bratov. Ty to máš ako?
Áno, keď si niečo odopierate silou vôle, môžete byť hrdí na to, čo ste dosiahli, ako ste sa zapreli, ako ste nad sebou zvíťazili. To dáva priestor pýche či kritike druhých. Ale pri plnom pôste, o ktorom sa rozprávame, svojimi silami nedosiahnete nič. Iba ak jeden deň zvládnete hlad, ale potom sa deje niečo, čo vás presahuje. Dostávate inú silu, čerpáte ju z iného zdroja. Keďže všetko dostávate, nemáte sa čím chváliť. Môžete iba ďakovať.
Občas sa pôst prirovnáva k diéte a naša konzumná spoločnosť si nahovára, že je to jedno a to isté. V diéte nie je nič duchovné. Naopak, pôsty boli a sú súčasťou mnohých kultúr. Je to akoby čas pred iniciáciou, čas, ktorý máme pred naplnením svojho poslania.
Napokon aj v evanjeliách čítame o pôste. Ježiš sa pred začiatkom svojho účinkovania štyridsať dní postil. V starom zákone čítame, že Mojžiš sa tiež na Sinaji postil, dokonca aj celý Izrael mal nariadený pôst, nikto nemohol tri dni nič jesť. Pôst je dôležitou súčasťou tradície, a nie je to len formálna záležitosť. Pôst, aj keď sa javí ako forma telesného odriekania, nie je len fyzickou záležitosťou. Je prepojený s dušou. Čiže cez pôst aj telo môže byť nástrojom k prehĺbeniu a poznania duše a jej zušľachteniu.
Človek sa niečoho vzdá krátkodobo a získa iné poznanie sveta. Paradox spočíva v tom, že celý svet zostáva rovnaký, ale pohľad človeka na svet sa zmení. Pôst človeku pomôže zamerať sa na podstatu.
Ak by som to mal zhrnúť jednou vetou, pôst je príprava na stretnutie s Bohom.
Tu by som namietol, že napríklad Ježiš sa po skončení pôstu stretol s diablom – pokušiteľom. Ak by sme to chceli uchopiť jazykom metafory, stretol sa so svojou frustráciou z hladu, opustenosti, nedôležitosti a samoty. Lebo diabol ho pokúša presne v tomto smere.
Tak ďaleko som sa nedostal. Najväčšou prekážkou je rozum, ktorý sa to snaží vysvetliť, snaží sa to analyzovať a uchopiť. Takýto rozum nenecháva priestor pre mystiku a nedáva priestor pre Boha. Racionalizmus a pragmatickosť vám z toho vyženú krásu a večného Boha nahradíte súdobou filozofiou či psychológiou.
Aké sú návraty do bežného života s dňami, ktoré sú štruktúrované podľa jedenia?
Pôst bez jedla vás zmení. Po takomto pôste, keď začnete jesť, máte úplne iné chute. Dáte si kúsok jablka a ste uchvátený jeho chuťou, všetkým tým, čo v ňom hrá. Je to gurmánsky zážitok, a pritom obyčajné jablko. Ak si dáte niečo posolené, tak ten váš oddýchnutý žalúdok to nechce prijať. Je to ako bez chuti, mŕtva vec. Dostávate sa do pozície akoby dieťaťa a odznova spoznávate svet.
Problémy sa vám nevyriešia, ale zmení sa vám pohľad. Akoby sa vám poprehadzujú cenovky na všetkom, čo tvorí váš svet. Na udalostiach, výzvach, túžbach.
Je pôst pre každého?
Samozrejme.
No dobre, ale vy hovoríte, že sa človeku vtedy viac prihovára Boh. Kto sa však prihovára v pôste ateistovi?
To nemá s mojou nedokonalou vierou našťastie veľa spoločného. Keď si odopriete vonkajšie veci, začnete sa sýtiť niečim transcendentným a zakvitne vám duša. Ten istý Boh, ktorý sa prihovára kresťanovi, volá aj ateistu. Veď aj my kresťania máme často skreslenú predstavu o Bohu, ktorú nám vytvára naša skúsenosť a predstavivosť. Pôst utíši tento náš hlas, ozve sa Boh, ktorý presahuje kapacity nášho vnímania.