Ako menia matky z osady v Jastrabom prístup k výchove svojich detí

,,Potrebujem ešte natankovať, keď mám viackrát otočiť auto,“ hovorí na úvod nášho stretnutia Rómka Marka, ktorá pravidelne vozí matky s deťmi z Jastrabieho do susednej Čičavy na Montessori klub. Na stále ešte zimný deň bolo nezvyčajne pekné počasie, čo v rómskej komunite znamená aj väčší záujem o aktivity mimo ich kruhu.

V osade pred plotom ovešaným kobercami sa okolo nás o chvíľu zhŕkli ďalšie ženy s deťmi. Držím v rukách ročnú Helenku, aby mohla jej teta bez problémov nastúpiť do auta. Stará sa o ňu, pretože Helenkina matka má viac detí a vraj iné povinnosti.

Vedúca klubu Ivana Németová stojac nablízku vysvetľuje, že sa v ňom vystriedalo už viacero mamičiek s deťmi, no napriek tomu pravidelne prichádza ,,pevné jadro“, čomu sa teší. ,,So starostom obce už rokujeme o tom, aby sme aj v komunitnom centre v Jastrabí mohli zradiť niečo podobné. Postupne sa to posúva,“ objasňuje.

Montessori kurz bol prvým krokom

Miestny klub začal svoju činnosť po tom, ako vlani Ivana Németová realizovala počas desiatich víkendových stretnutí spolu s lektormi Montessori kurz. Zúčastnili sa na ňom aj pedagógovia či sociálni pracovníci venujúci sa tejto minorite, ako aj rómske mamičky. ,,Vznikli na to podmienky, dostala som podporu od Inovačného partnerského centra v Prešove, ale aj od Rómskeho vzdelávacieho fondu (Roma Education Fund – REF),“ vysvetľuje Németová.

Cieľom takejto aktivity je podľa jej slov predovšetkým vzdelávanie v oblasti alternatívnej Montessori pedagogiky. ,,Veľmi podstatné je aj vytvorenie pocitu, že rómske ženy niečo vedia, dokážu sa ďalej posúvať a robiť niečo osožné pre spoločnosť,“ hovorí počas jazdy do Čičavy manažérka Németová.

Zmena pohľadu na život

,,Viete, má to naozaj zmysel, v živote sa mi vďaka kurzu zmenilo veľa vecí,“ opisuje skúsenosť jeho absolventka Marianna Bambuchová. ,,Kričali sme, pretože krik je v rómskych rodinách, dá sa povedať, normálny,“ objasňuje Marka. Keď prišla na kurz, bolo tam vraj ticho. Lektorka ukazovala pomôcky a hovorila pritom jemným hlasom.

,,Prišla som domov a začala som rozprávať rovnako. Môj štvorročný syn tomu nerozumel,“ dodáva.

Ako sama hovorí, veľmi veľa jej v rozhodovaní, či sa na kurze zúčastniť, dalo aj samotné poznanie Boha. ,,Cítila som poslanie pre prácu, v ktorej sa vidím. Vďaka tomu som do toho išla,“ hovorí s radosťou, že niečo dokázala, Rómka Marka.

,,Vnímala som to na sebe ako občerstvenie a oddych, čas venovaný sebe samej. Mám rodinu, štyri deti, takže počas celého týždňa bolo potrebné riešiť situácie doma, variť. Keď som išla na kurz, tešila som sa tam,“ dopĺňa.

O kurze sa spolu s ďalšou miestnou absolventkou Lenkou Bambuchovou dozvedeli prostredníctvom kňaza z rómskej misie Michala Fedina. ,,Bolo nás desať štipendistov a ja som bola medzi nimi. Keď sa to celé skončilo, stále som očakávala, že tam budem môcť ísť znova. Potom si však človek povie, že je už koniec,“ dopĺňa Lenka Bambuchová.

Na otázku, či ich miestna komunita podporovala v ich rozhodnutí zúčastniť sa na kurze, Lenka odpovedá, že to bolo rôznorodé. Stretávala sa s tým, že sa jej susedia pýtali, načo sa na to dala. Aj napriek čiastočnej neprajnosti si Lenka povedala, že kurz absolvuje. Blízka rodina ju ale podľa jej slov podporovala. Získaný certifikát z Montessori kurzu a nadobudnutá sebadôvera ju dokonca motivovali na to, že si hodlá po letných prázdninách podať prihlášku na strednú školu. ,,Chcem navštevovať odbor obchodný pracovník,“ hovorí.

Vplyv nielen na mamičky, ale aj na rómske deti

Montessori klub v Čičave má viacero cieľov. Za ten hlavný považuje jeho šéfka poskytnúť deťom pomôcky na rozvoj hrubej a jemnej motoriky, zmyslov a abstraktného myslenia. Rovnako dôležité je podľa jej slov naučiť mamičky komunikovať s deťmi, usmerniť ich vo výchove, aby deťom dokázali ukazovať hranice s láskou. ,,Vytvoriť priestor, v ktorom budú matky tráviť s dieťaťom svoj čas. V osade rodiny často ani nekomunikujú, aj keď bývajú vedľa seba,“ vysvetľuje Németová.

Rómskym deťom treba, ako vraví, vytvoriť zdravé prostredie pre ich rozvoj, a nie iba v školskej triede. ,,Jednoducho, premiestniť tento systém do rómskych domácností,“ dodáva.

Fakt, že rodičia trávia s deťmi čas pri samotnej hre sústavne viac ako polhodinu, nie je na Slovensku tradičný jav ani v majorite. V Čičave však už k tomu dochádza. Rómske deti si tak vďaka klubu okrem iného upevňujú rodinné väzby, ale aj vystupujú zo svojej komfortnej zóny, ktorú pre nich predstavuje ,,bezpečie osady“.

Ich zážitok so slovenským jazykom tak prichádza skôr, čo znamená aj jeho prirodzenejšie a rýchlejšie osvojenie si. Vďaka klubu sa učia základným a potrebným návykom ako si po sebe odložiť veci, trénujú sa v sústredení, rešpekte, spolupráci, zároveň aj v samostatnej práci pomocou samoobslužných činností. Hlavnou myšlienkou Márie Montessori je totiž uplatňovať pravidlo ,,pomôž mi, aby som to dokázal sám“.

Montessori trieda, ktorá uplatňuje túto metódu, je nezvyčajná sama osebe. V takejto škole napríklad nenájdete klasické školské lavice, triedne knihy, žiacke knižky ani známkované vysvedčenie. Svojím vzhľadom je neobvyklá aj Montessori trieda v Čičave. Pomôcky sú uložené v štyroch vyradených poschodových posteliach. Lebo, kde je vôľa, tam je cesta.

Aj bohatstvo môže byť pre deti hendikepom

Inšpiráciou zamerať sa na rómsku komunitu bola pre Ivanu Németovú samotná Mária Montessori, zakladateľka reformnej pedagogiky. Tá vo svojich začiatkoch pracovala s deťmi z veľmi chudobnej štvrte San Lorenzo v Ríme, od ktorých nemala spoločnosť veľké očakávania. Verila však, že ak sa k dieťaťu pristupuje správne, dokáže napredovať.

,,Dnes sa na to dá pozrieť aj z pohľadu rómskych osád. Potvrdzuje sa mi, že je to dobrá cesta. Montessori pedagogika je dnes dostupná pre najbohatšie deti, ktoré si to môžu dovoliť. Mária Montessori však tvrdila, že aj bohatstvo dokáže byť pre deti hendikepom. V prvom rade bolo jej účelom dosiahnuť posun zaostalých detí,“ tvrdí Németová.

,,Ahoj Helenka, ahoj Helenka, sme radi, že si tu, že si tu,“ takto spevom menovite vítala Ivana každého jedného člena od mamičiek až po samotné deti. Na ich tvárach bolo vidieť radosť z toho, že sa niekto úprimne teší z ich prítomnosti.

Zriadená Montessori trieda v Čičave je ale pomerne malý priestor na to, aby sa na klube mohli zúčastniť všetky mamičky s deťmi. To Mariannu Bambuchovú znepokojuje. ,,Ženy v našej komunite majú záujem navštevovať Montessori kluby, ale nie je to možné pre všetky. Mohla by som tu z vedľajšej dediny priviezť aj viac detí a matiek, ako vozím teraz, ale nie je kde,“ opisuje situáciu Marianna.

Rovnaký význam má pri práci s deťmi aj spolupráca rodičov

Pomôcky v triede však nezaujali len rómske deti. Mamičky, ktoré boli v období svojho detstva a mladosti z väčšej miery ochudobnené o adekvátny rozvoj, interaktívne hračky a rôznorodé aktivity, dávali svojím záujmom jasne najavo, že je to novinka a zábava aj pre ne samotné. Nejednej zablúdila pozornosť ku knižke alebo k nejakej aktivite.

Vedúca klubu kladie v živote dieťaťa dôležitosť práve na  rodičov a blízke osoby. ,,V prvom rade to má byť práve o nich, o mamičkách. Cieľom nie je to, aby si v klube odložili svoje deti. Základom výchovy je rodič – ten je v tom celom kľúčový,“ apeluje Németová na prácu so samotnými matkami.

Iniciátorku Németovú motivuje do ďalšej činnosti spätná väzba rómskych mamičiek a detí, a tiež vedomie, že to, čo robí, má naozaj zmysel. Do budúcna sa ponuke realizácie ďalších kurzov pre mamičky z rómskej minority nebráni. ,,Ďalší kurz pre mamičky dokonca bude. Cieľom je vyškoliť sociálnych pracovníkov, ktorí pre ne budú realizovať workshopy s úmyslom vzdelávať ich,“ hovorí o víziách do budúcna projektová manažérka.

Nadobudnuté vedomosti budú následne spoločne aplikovať pri práci s deťmi v novootvorených Montessori kluboch popri komunitných centrách. ,,Myšlienku nazývam ‚Montessori Savorenge‘ – teda ‚Montessori pre všetkých‘, pretože nevylučujeme nikoho, pozývame všetkých: Rómov i majoritu, deti aj dospelých, zdravých aj hendikepovaných. Do budúcna to túžim spojiť s celým stvorenstvom podľa myšlienky encykliky Laudato si,“ dodáva Németová.

Tvrdí, že už popri štúdiu pedagogiky pre deti od 12 do 18 rokov prišla na to, že už dávno pred ňou, aj pred samotným pápežom Františkom, to vymyslela Mária Montessori prostredníctvom Montessori farmy. Vďaka tomu sa deti učia zodpovednosti a úcte voči, ako hovorí Németová, „nášmu spoločnému domovu“. ,,Vlastne celé to tak zamýšľal Boh už pri stvorení sveta, pretože všetci sa navzájom potrebujeme a tiež potrebujeme rešpektujúci prístup s láskavými hranicami, ktorý vzniká pozorovaním,“ uzatvára Németová.

Ako hovorí Mária Montessori, sústreďme sa u dieťaťa na rozvíjanie toho dobrého. Pre to zlé potom nezostane miesto.