Veľké pôstne upratovanie. Prvá nedeľa Veľkého pôstu čistí „okná do večnosti“

Historicky sa vraciame do roku 842, keď sa na sneme v hlavnom meste Byzancie Konštantínopole po vyše storočných zmätkoch opäť nastolil poriadok. Zatiaľ, čo predošlé snemy upratovali v dogmatických otázkach ohľadom osoby Ježiša Krista, Svätého Ducha či Bohorodičky, tentoraz išlo doslova o všetko naraz – o ikonu.

Magické predstavy: ikona ako krstný rodič či prímes v eucharistii

Môže sa to zdať prehnané tvrdenie, až kým nenahliadneme za dejinné kulisy týchto udalostí. Pre kresťanský Východ ôsmeho storočia sa totiž jablkom sváru stala práve ikona. Keď Trulánsky snem v roku 692 stanovil, že ikona má vyjadrovať pravé učenie cirkvi, začal sa neľútostný útok. Povstala jedna z dovtedy najväčších heréz, ktorá smerovala na samotné základy kresťanstva, ikonoborectvo. Čo ju vyvolalo? Dôvodov bolo viac. Spomenúť treba aj zmätočný prístup niektorých vtedajších kresťanov vo vzťahu k ikonám, ktorí nimi horlivo zdobili chrámy mysliac si, že to postačuje na spásu duše. Samotné uctievanie ikon taktiež nadobudlo podivné formy. Dobové svedectvá hovoria napr. o „byzantskej aristokracii“, ktorá s obľubou nosila odev ozdobený obrazmi svätých. Neprimeranosť uctievania ikon sa objavila aj v cirkevnom živote v podobe absurdít.Niektorí veriaci si ikony vyberali za svojich krstných rodičov alebo poručníkov pri mníšskych sľuboch. Stávali sa dokonca aj prípady, keď niektorí kňazi zoškrabovali farby z ikony a primiešavali ich do sv. prijímania a takto ho potom podávali veriacim. Iní kňazi slávili sv. liturgie na ikonách, čím prakticky nahradili oltár. Ikona nebola vždy pochopená a používaná správne. Pozornosť veriacich sa sústredila na samotný predmet a nie na osobu vyobrazenú na ikone, čo, prirodzene, presahovalo do oblasti mágie. Vidiac takéto excesy niektorí dospeli k čiastočnému alebo aj úplnému odmietnutiu ikon.

Ikonoborectvo ako spôsob politiky

Ak chceme získať ucelenejší pohľad na ikonoborectvo, nemôžeme obísť ani vtedajšiu politickú situáciu. Úzke prepojenie náboženského a politického života malo za následok prekračovanie kompetencií. Dobové politické špičky sa snažili o jednotu ríše, ktorú si však nevedeli predstaviť bez náboženskej jednoty či aspoň zblíženia medzi kresťanstvom a šíriacim sa islamom. V úsilí o jednotu a zmier vnímali niektorí cisári ako jednu z hlavných prekážok práve ikonu, keďže islam vyobrazovanie Boha i proroka prísne zakazuje. Jedným z takýchto panovníkov bol cisár Lev Isaurský, ktorý vládol ako Lev III. a bol známy svojím obzvlášť silným odporom k rozšírenému uctievaniu ikon na Východe. Bývalý úspešný generál začal veľké ťaženie proti ikone v roku 730, keď ediktom nariadil odstránenie ikon z chrámov i verejných priestorov. Toto opatrenie vyvolalo vlnu nepokojov a protestov, ktoré boli spojené nielen s mnohými perzekúciami, ale aj obeťami na životoch.

V jadre ikonoborectva

Pri ikonoborectve je potrebné rozlíšiť, že v ňom nešlo v prvom rade o útok na umenie ako také. Bolo zamerané cielene proti vyobrazovaniu Ježiša Krista, Bohorodičky i ostatných svätých. Syn autora ikonoboreckého ediktu Konštatnín V., ktorý pokračoval v devastačnej politike svojho otca, nechal napríklad z významného Vlachernského chrámu odstrániť cyklus na tému z evanjelií a nahradil ho obrazmi kvetov, vtákov a iných zvierat. Čelil výčitke, že zmenil chrám na ovocnú záhradu.

Je potrebné povedať, že ikonoborectvo nepredstavovalo jednoliaty smer, ale malo svoje odtiene. Tvorili ho fanatickí radikáli, ktorí odmietali v princípe všetky vyobrazenia Ježiša Krista, Bohorodičky i svätých. Na druhej strane, umiernení liberáli pripúšťali vyobrazenie svätých a niektoré skupiny aj vyobrazovanie Ježiša Krista, ale len po okamih jeho telesnej smrti.

Na druhej strane stáli argumenty zástancov uctievania ikon. Podľa nich spočíva legitimita uctievania ikon v samotnom vtelení Božieho Syna, Ježiša Krista. Cirkevní otcovia z toho vyvodili zaujímavý záver: Ak je existencia ikony založená na vtelení druhej osoby Presvätej Trojice, potom to platí aj naopak. A síce, že ikona potvrdzuje a dokazuje reálnosť vtelenia Božieho Syna. Preto bolo odmietanie ikony vo svojej podstate vlastne odmietaním celého diela našej spásy. Keď teda cirkev bránila ikonu, nebránila iba jej vieroučnú funkciu alebo estetický význam. Obrana ikony bola vlastne obranou celého základu kresťanskej viery – udalosti Božieho vtelenia. Z tohto pozadia je možno lepšie pochopiteľné, prečo boli obrancovia ikony ochotní v tomto boji obetovať aj svoj život.

Výhybka smerom na východnú koľaj

Tieto fakty umožňujú vnímať jasnejšie víťazstvo správnej úcty k ikonám, ktoré znamenal snem v Konštantínopole v roku 842. Ten definitívne potvrdil závery predošlého siedmeho všeobecného snemu v Nicei z roku 787, keďže jeho rozhodnutia sa stretli s nepochopením a odmietaním. Preto bolo v roku 842 znova potvrdené, že klaňanie sa (latreia) patrí jedine Bohu, kým úcta k svätcom a svätým veciam (douleia, proskynesis) s ním nie je v rozpore, ale ho, naopak, ešte umocňuje. Princíp je jasný: Úctou k svätým ikonám si neuctievame papier, plátno, drevo či farby z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. A v konečnom dôsledku všetky ukazujú a smerujú k osobe Ježiša Krista, ktorého ikona je zdrojom i vrcholom všetkých ostatných ikon. Uctievanie ikon tak bolo vyhlásené za jeden z centrálnych bodov ortodoxnej viery a ikonoborectvo bolo týmto snemom definitívne eliminované. Toto veľké upratovanie znamenalo dôležitú výhybku na ceste kresťanského Východu, aby sa nedostalo doslova na slepú koľaj. A hoci sa odohralo pred viac ako tisícročím, predsa si jeho priamy vplyv na súčasnú podobu východného kresťanstva mnohí vychutnávame dodnes.  Bez ikony, ktorú východné cirkvi vnímajú ako „okno do večnosti“, by nám totiž chýbal dôležitý výhľad.