Samuel Kolesár

Celý príbeh by bolo dobré odštartovať niekoľkými číslami z rozvinutých vysokopríjmových krajín. Môžeme sem zarátať väčšinu európskych štátov, USA, Kanadu, Japonsko a zopár ďalších. Ide  približne o 1 až 1,5 miliardy ľudí (podľa prísnosti kritérií), ktorí si žijú na pomerne vysokej nohe. S vysokou životnou úrovňou však ide ruka v ruke vysoká materiálová spotreba, respektíve materiálová stopa (angl. material footprint). Spomenutý indikátor meria vo svojej podstate to, koľko globálnych zdrojov bolo potrebných na uspokojenie potrieb obyvateľov toho-ktorého štátu, prípadne regiónu.

V prepočte na jedného obyvateľa majú vysokopríjmové krajiny v týchto ukazovateľoch jednoznačne najvyššie hodnoty. V skratke možno zhrnúť, že životné prostredie zaťažuje jeden obyvateľ týchto štátov omnoho viac než priemerný spotrebiteľ zo zvyšných 6,5 miliardy obyvateľov našej planéty.

Je preto namieste, aby sa v rozvinutých štátoch prijímali opatrenia, ako tieto čísla znížiť. Zefektívnenie výroby, vyššia miera recyklácie, obnoviteľné zdroje či obehová ekonomika. Všetko sú to opodstatnené myšlienky a koncepty. Mnohé sa však prijímajú takým spôsobom, že zasahujú do slobody jednotlivca. Tej slobody, ktorá charakterizuje celé západné myslenie, a na ktorú dnes liberáli a progresívci nedajú dopustiť.

Aby to bolo konkrétnejšie, treba znova pripomenúť nedávny zákaz predaja nových áut so spaľovacím motorom, ktorý má platiť od roku 2035. V europarlamente bol schválený už v polovici februára. Teraz ho ešte musia hlasovaním formálne potvrdiť ministri za členské krajiny v Rade Európskej únie, pričom sa zdá, že to nakoniec nemusí byť taká formalita.