Celý príbeh by bolo dobré odštartovať niekoľkými číslami z rozvinutých vysokopríjmových krajín. Môžeme sem zarátať väčšinu európskych štátov, USA, Kanadu, Japonsko a zopár ďalších. Ide približne o 1 až 1,5 miliardy ľudí (podľa prísnosti kritérií), ktorí si žijú na pomerne vysokej nohe. S vysokou životnou úrovňou však ide ruka v ruke vysoká materiálová spotreba, respektíve materiálová stopa (angl. material footprint). Spomenutý indikátor meria vo svojej podstate to, koľko globálnych zdrojov bolo potrebných na uspokojenie potrieb obyvateľov toho-ktorého štátu, prípadne regiónu.
V prepočte na jedného obyvateľa majú vysokopríjmové krajiny v týchto ukazovateľoch jednoznačne najvyššie hodnoty. V skratke možno zhrnúť, že životné prostredie zaťažuje jeden obyvateľ týchto štátov omnoho viac než priemerný spotrebiteľ zo zvyšných 6,5 miliardy obyvateľov našej planéty.
Je preto namieste, aby sa v rozvinutých štátoch prijímali opatrenia, ako tieto čísla znížiť. Zefektívnenie výroby, vyššia miera recyklácie, obnoviteľné zdroje či obehová ekonomika. Všetko sú to opodstatnené myšlienky a koncepty. Mnohé sa však prijímajú takým spôsobom, že zasahujú do slobody jednotlivca. Tej slobody, ktorá charakterizuje celé západné myslenie, a na ktorú dnes liberáli a progresívci nedajú dopustiť.
Aby to bolo konkrétnejšie, treba znova pripomenúť nedávny zákaz predaja nových áut so spaľovacím motorom, ktorý má platiť od roku 2035. V europarlamente bol schválený už v polovici februára. Teraz ho ešte musia hlasovaním formálne potvrdiť ministri za členské krajiny v Rade Európskej únie, pričom sa zdá, že to nakoniec nemusí byť taká formalita.
V celom návrhu je každopádne zásadný rozpor. Rozpor, ktorý je ťažké ignorovať. Zákonodarca chce uprieť občanom v slobodných demokratických krajinách so slobodným trhom možnosť voľby. Vnucuje im elektromobilitu napriek tomu, že jej efektivita a „ekologickosť“ nie je v súčasnosti na takej úrovni, ako sa prezentuje. Propagované štatistiky z úst aktivistov sú mimoriadne skreslené tým, že zohľadňujú len emisie, ktoré vznikajú pri samotnom používaní áut, no pozabúda sa na náročnosť celého reťazca produkcie auta a jeho komponentov, najmä batérií.
To neznamená, že elektromobilitu treba odsúdiť na zánik. Pokojne ju možno podporiť a investovať do nej. Pokiaľ je však naozaj taká žiaduca, efektívna a ekologická ako sa prezentuje, nech si to vydobyje na slobodnom trhu sama. Veď aj autá so spaľovacími motormi si museli svoje prvenstvo získať a obhájiť v otvorenej súťaži.
Každý príčetný spotrebiteľ si pri rovnakej cene a výkone zvolí alternatívu, ktorá je k prírode šetrnejšia. Nie je hádam v ničom záujme škodiť prostrediu, v ktorom žije. Lenže elektromobily zatiaľ širokú verejnosť nepresvedčili ani o svojej ekologickosti, ani efektivite výroby, ani výkone. Ak by to tak bolo, väčšina z nás má doma elektromobil.
Patrí sem ešte jedna dôležitá poznámka. Ak sa bude elektromobilita presadzovať štátnymi zásahmi a neotestuje sa v hospodárskej súťaži, výrobcovia nebudú nikdy takí efektívni, ako keby boli postavení proti konkurencii. Jednoducho budú mať pocit väčšej istoty.
Napriek tomu Brusel pretláča elektrické vozidlá a tvrdí, že ide o najvhodnejšiu alternatívu v súvislosti so zelenou transformáciou. Je to pokrytectvo. Snaha o naplnenie stanovených cieľov znížiť emisie. Ale iba tie, ktoré priamo vyprodukujeme na našom piesočku. Na emisie, ktoré vinou našich chúťok budú vznikať inde, sa už nepozeráme.
Tie však vznikať budú. A v čoraz väčšom množstve. Veď „zvyšných“ 6,5 miliardy obyvateľov chce taktiež žiť svoj „americký sen“ a mať sa dobre.