Smer už v dvoch prieskumoch obsadil prvé miesto. Tvrdí to agentúra Polis a po nej aj volebný model agentúry Median. Tieto výsledky pritom nie sú až také prekvapujúce. Sú len následkom hlbšieho problému slovenskej politiky.
Smer je stále symbolom politickej korupcie a nehorázneho rozkrádania štátu. Fico sa zradikalizoval a už druhý rok naráža na širokú mediálnu blokádu. Televízie ho nepozývajú do politických diskusií. Ak napriek tomu patrí medzi favoritov na volebné víťazstvo, znamená to, že ostatné strany niekde robia celkom zásadnú, fundamentálnu chybu.
V skratke: slovenské politické strany dnes pri kľúčových témach nezastupujú slovenskú spoločnosť. Sú úplne inde. Bolo to tak počas pandémie a debát o povinnom plošnom očkovaní. A je to tak aj dnes pri téme vyzbrojovania Ukrajiny a odmietania mierových rokovaní.
Prakticky všetci hráči – od Hegera cez Matoviča so Sulíkom po Dzurindu a Remišovú – hovoria to isté. A robia to isté. V bojovej rétorike a provojnovej politike sú v prvej línii. Hoci väčšinový názor v slovenskej spoločnosti až taký radikálny a jednostranný nie je. Noapak, verejná mienka na Slovensku je pri vojne na Ukrajine nastavená prevažne zdržanlivo (nie prorusky… zdržanlivo), čo je celkom pochopiteľné. Slovensko by sa ako malá a chabo vyzbrojená krajina nemala hrať na vojnového jastraba. A nemala by podporovať predlžovanie vojny či spochybňovať hlasy, ktoré volajú po politickom riešení a prímerí.
Výsledky sú však opačné. Slovensko sa ako jediná krajina NATO rozbieha do dodávok bojového letectva Ukrajine. Ako jediná krajina na svete sa vzdala vlastného raketového štítu (výmenou za dočasne zapožičaný). A ako jedna z mála krajín Európy prijala parlamentnú rezolúciu, ktorá odsudzuje Rusko ako štát podporujúci terorizmus (čím vlastne odsudzuje ľudí, čo si kúria, ako sponzorov terorizmu). Zapájame sa do výcviku ukrajinských vojakov – bez akejkoľvek politickej debaty, ktorá by predchádzala tomuto rozhodnutiu.
Je pritom absurdné a celkom zvrátené, že otvorená verejná diskusia na sporné témy de facto neexistuje. Kritické hlasy – tie hlasy, ktoré by zastupovali väčšinovú slovenskú spoločnosť – sú vytláčané, odsudzované a izolované. Aj v tomto sme v Európe a vo svete, eufemicky povedané, trochu iní.
V Spojených štátoch konzervatívci (republikáni) začínajú hovoriť o tom, aby bola podpora Ukrajiny podmienená tým, že sa začnú rokovania o prímerí. Pod tlakom to už naznačuje aj prezident Biden: preferoval by, aby sa Ukrajina na jar alebo v lete posunula k rokovaniam s Ruskom o ukončení bojov. Macronova politika je vo Francúzsku široko kritizovaná sprava aj zľava. V Nemecku silnejú kritické hlasy v radoch socialistov aj kresťanských demokratov. Rakúska politika sa pod tlakom verejnej mienky posúva bližšie k tej maďarskej…
A na Slovensku? Na Slovensku sú názory, ktoré by aspoň čiastočne reprezentovali slovenskú spoločnosť, tabu. Niečo, o čom sa nesmie nahlas hovoriť. Lebo vás vyhlásia za zradcu, extrémistu, fašistu, Putinovho agenta…
Slovom, slovenská vojenská politika vlastne nie je slovenská. Nazastupuje a neodráža Slovensko, ale iné záujmy.
Tento rozpor nie je len formálny či technický problém. Je principiálny. Lebo naráža na podstatu zastupiteľskej demokracie. Ak robí štát politiku, ktorá je v rozpore s postojmi domácej spoločnosti a s jej záujmami, je to neudržateľné. Aspoň v krajine, ktorá sa tituluje ako demokratická, slobodná a suverénna.
Jedným z absurdných následkov tohto stavu je potom napríklad to, že Smer – symbol korupcie a oligarchie – má nakročené k volebnému víťazstvu. Ficovi stačilo nahlas hovoriť to, o čom ostatní mlčia. V konečnom dôsledku to má ľahké. Nikto (okrem Republiky) mu v tom nekonkuruje. A nikto sa o to ani len nepokúša.
Inými slovami: nijaká slovenská politická strana neponúka kritické hlasy a racionálne postoje, ktoré by zohľadňovali slovenské špecifiká, slovenskú spoločenskú realitu. A slovenské, respektíve európske záujmy. Na výber je len spomedzi extrémistov alebo radikálov (Smer). Ostatní – vrátane pseudokonzervatívcov z KDH – iba opakujú predpísané frázy. Alebo s podlomenými kolenami vajatajú.
Jednoducho: vládnej politike, ktorá je dnes radikálne proamerická, chýba normálna, slušná a zdravá opozícia. A to je celkom určite chorý stav.
S chorými následkami.