Samozrejme, Ficov nápad je namierený na veľmi konkrétny cieľ – vymenovaním úradníckej vlády by si prezidentka zrejme vynútila skorší, jarný termín volieb. Matovič a poslanci OĽaNO avizovali, že úradnícku vládu Zuzany Čaputovej by netolerovali a okamžite by posunuli voľby na čo najskorší dátum.
Fico sa toho len chytil. Aj keď skôr mediálne ako politicky. Šance na vymenovanie novej úradníckej vlády sú chabé.
Jednak preto, že použiť novú vládu ako kladivo na parlament by bolo nepoctivé. Potom preto, že prezidentka a jej progresívny tím nemajú najmenšiu chuť strkať hlavu do slučky – a podpisovať sa pod zodpovednosť za chaos vo vláde a v parlamente. A nakoniec preto, že úradnícku vládu tu už predsa máme. A presne takú, o akej hovorí Smer: dočasnú a v rukách prezidentky.
Pojem úradnícka vláda je neformálny (ústava ho nepozná) a z praxe má celkom jednoduchú definíciu. Je to vláda, ktorú nezostavujú politické strany, opreté o volebný výsledok a väčšinu v parlamente. Tvoria ju úradníci bez politického dresu, ktorých môže tolerovať časť poslancov.
Ak sa pozrieme na Hegerovu vládu, prípadne na jej kľúčové postavy, môžeme povedať, že kritériá spĺňa na 95 percent. A nielen preto, že je odvolaná, dočasná, bez podpory poslancov a závislá od rozhodnutí prezidentky. Úradnícka je vo všetkých významoch.
Začať môžeme hneď premiérom. Vo voľbách sme o ňom veľa nepočuli. Predsedom vlády sa stal po zosadení víťaza volieb a šéfa Obyčajných. Dnes je Heger na odchode zo strany, za ktorú kandidoval. Novú stranu s poslancami v parlamente nemá. Má len dočasnú dôveru (poverenie) prezidentky. Slovom, úradník.
Presne to isté platí o kľúčových ministroch.
Minister obrany Naď? Úradník bez strany. Jeho väzby už nie sú politické a domáce, ale, zjednodušene povedané, atlantické.
Minister zahraničných vecí Káčer? „Diplomat“ s väzbami na Globsec a NATO. Líder najsilnejšej vládnej strany je podľa neho nikto. Ako príslušník úradníckej vlády si tieto silácke pózy mohol dovoliť.
Minister hospodárstva Hirman? Aktivista zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (podporovanej americkou ambasádou) a expert strany Progresívne Slovensko.
Minister financií? Heger.
Minister zdravotníctva Lengvarský? Generál s väzbami na Naďa, ktorý je v otvorenom konflikte s OĽaNO od roku 2021. Aj on slúži agende, ktorú víťaz volieb nepodporuje (minister presadzuje transrodovú politiku).
Vicepremiérka a ministerka investícií Remišová? Formálne zastupuje stranu, ktorá reálne neexistuje. Podobne to vyzerá s Milanovou, Budajom, Vlčanom… Líder strany, ktorá vyhrala voľby, na tieto figuríny nemá politické páky.
Jednoducho: premiér a takmer všetci ministri sú dnes politicky bezprizorné postavičky, na ktoré torzo koalície – vládnej koalície – nemá prakticky nijaký dosah.
Výnimkami sú len minister vnútra Mikulec, ktorý však nemal úrad pevne pod kontrolou nikdy, a potom vicepremiér a ministri za stranu Sme rodina (Holý, Doležal, Krajniak).
Boris Kollár je jediný líder koaličnej strany, ktorý má pod kontrolou svojich ministrov aj poslancov. Vo výsledku to však veľa neznamená. Nejde o kľúčové rezorty a po odvolaní vlády sú jeho ministri aj tak viazaní rozhodnutiami Čaputovej a Hegera. Nie stranou a koaličnou radou.
Strany s volebným mandátom a politickou podporou sú po zániku koalície a parlamentnej väčšiny nepodstatné.
Ak si to zhrnieme, premiér a najdôležitejší ministri dnes fungujú bez politického profilu. Čiže bez politickej zodpovednosti. A výrazne bližšie majú k prezidentke a jej progresívnej agende ako k Matovičovi či Kollárovi.
Záhadné je vlastne len to, prečo sa Matovič túto úradnícku vládu v rukách prezidentky podujal konzervovať až do 30. septembra. Čas dnes, vo fáze rozkladu, predsa nie je priateľ Matoviča. Čas zúfalo potrebujú jeho noví rivali.
Jedno z možných vysvetlení: udalosti nabrali trochu rýchlejšiu dynamiku ako jeho myslenie.