Rozhodnutie Putina nepostavilo proti sebe dva cudzie štáty, ale často vnukov tej istej babky, hovorí kňaz Burda

V septembri 2019 vás rehoľa vyslala z Bratislavy na misie do Ľvova. Môžete priblížiť, ako vyzerá Archa, v ktorej pôsobíte?

Archa v Ľvove je špecifická tým, že zatiaľ nemá miesto, kde by naši druhovia [po ukrajinsky druzji, členovia s postihnutím, pozn. red.] trvale žili s asistentmi, ale tvorí ju päť denných stacionárov, kam druhovia prichádzajú v pracovných dňoch. Ani ja preto nežijem v Arche, ale v miestnej jezuitskej komunite. Naša Archa má aj dom, v ktorom do pandémie COVID-19 podľa potreby približne v týždňových turnusoch žili dvaja až traja druhovia s asistentmi. Túto službu sme zatiaľ neobnovili, a tak je teraz dom k dispozícii presídlencom z východných častí Ukrajiny.

Archa nie je cirkevná organizácia, ale spoločenstvo ľudí, ktorých spájajú rovnaké hodnoty a ciele. Hoci štyri z piatich stacionárov fungujú v priestoroch pri gréckokatolíckych farnostiach. Je len pár výnimiek, že niekto z našich členov nie je gréckokatolík. Preto si ma aj ako gréckokatolíckeho kňaza vyžiadali za špirituála pre svojich členov – druhov, asistentov a ďalších.

Z akých prostriedkov fungujete?

Fungujeme z Božej milosti. Inak to neviem nazvať. Rozmeniac na drobné: len malú časť potrebných prostriedkov získavame z predaja našich drobných výrobkov, miestnych zbierok a príspevkov rodičov našich druhov. Väčšinu máme z fondov L´Arche International a rôznych projektov a grantov zo zahraničia. Už vyše dvadsať rokov sa o nás Boh takto stará...

Pred pár rokmi boli zverejnené správy o prípadoch zneužívania zo strany zakladateľa projektu Archy Jeana Vaniera. Vtom čase ste už v Arche pôsobili asi rok. Mali tieto skutočnosti nejaký vplyv na fungovanie či vnímanie Archy zo strany klientov či širšej verejnosti? Ako sa na to osobne pozeráte?

Áno, prvé zverejnenie ma zastihlo už v Arche a bola to informácia, ktorá silno zarezonovala. Druhov prakticky nezasiahla, ich svet má svoje špecifiká. Ale niektorým asistentom sa „zrútil svet“. Nemohli prijať, že všetky tie krásne myšlienky a knihy o hodnote a dôstojnosti každého človeka, nádherné dielo Archy, že ten ideál, ktorý videli v jej zakladateľovi, bol takto poškvrnený. Brali to ako osobnú zradu.

Len nedávno sa ukončilo dôkladné vyšetrovanie celej kauzy, spis má vyše deväťsto strán. Potvrdilo sa, že Jean Vanier sa nedopustil zneužívania druhov. Tie prípady sa vždy diali vo vzťahoch s asistentkami. To však nijako nezmenšuje bolesť obetí, ani neospravedlňuje Jeana Vaniera. Väčšina z nás sa k týmto informáciám postavila, povedal by som, s pokorou a ľútosťou. Ideály Archy a to, kto ich prezentuje, nie je to isté. A naši asistenti neprišli do Archy kvôli jej zakladateľovi, ale myšlienke, že služba druhom je to, čo nás a svet urobí krajším. Iste, bolo by lepšie mať za zakladateľa kandidáta na blahorečenie. Ale fakt, že Archu založil človek, ktorý pred ňou a svetom po celý svoj život niečo skrýval, nie je naša zodpovednosť. Pre nás je to pripomenutie, aký krehký je človek a akí musíme byť opatrní v blízkych vzťahoch.

Spomínate si, kde vás vlani vo februári zastihla správa o začiatku vojny?

Tu by som chcel poopraviť otázku. Rusko začalo vojnu proti Ukrajine už v roku 2014, keď začalo anexiu Krymu a pokúsilo sa urobiť to isté na Donbase. To, čoho sme svedkami teraz, nazývame po ukrajinsky povnomasštabna vijna, teda (ú)plná vojna. Že ju Rusi predsa začali, som pochopil nadránom, zobudiac sa na vzrušený hlas predstaveného v predsieni.

Prvé pocity boli sklamanie, bolesť a neistota, čo bude ďalej. Po prvej porade so spolubratmi, keďže útoky sa diali ďaleko od Ľvova, som sa podľa plánu vybral na liturgiu a do Archy. Cestou ma však zastihla prvá siréna oznamujúca letecký poplach. Na Slovensku ich počuť každý druhý piatok napoludnie. Teraz to však bolo iné, nie skúška, ale realita.

Ako ste zareagovali?

Rozhodoval som sa, či pokračovať v chôdzi do chrámu alebo sa mám niekde skryť. Rozum mi hovoril, že som v centre mesta, kde nie je žiaden vojenský objekt, ktorý by mohol byť cieľom útoku. Ale neistota a strach vyvolaný kvílením sirén ma „tlačili“ konať inštinktívne, oči podvedome hľadali miesto úkrytu. Pomyselný súboj v mojom vnútri ukončilo rozhodnutie pokračovať v ceste. Boh o mne predsa vie a už mi chýbalo prejsť len kúsok cesty. V chráme, majúc strechu nad hlavou, som sa trochu upokojil. Ale tie prvé dni pre nikoho neboli ľahké. Čo Ukrajinec, to príbeh na román alebo film. Žiaľ. Lebo je to 40 miliónov príbehov plných bolesti.

Vo svojich listoch priebežne opisujete situácie, ktoré zažívate v Arche. Píšete o matkách klientov, ktoré sú z Kyjeva i Moskvy, a o emocionálnom vypätí z ich konfliktov. Aké sú vaše osobné skúsenosti v poslednom období? Konflikt určite tvrdo poznačil aj vzťahy medzi bežnými ľuďmi a nezostal len na „politickej úrovni“.

Táto vojna je tragédia v tisícoch rozmeroch. Ten spomenutý je len jeden z nich. Netrúfnem si odhadnúť, koľko Ukrajincov malo alebo má niekoho blízkeho v Rusku. Veľmi veľa. Putinovo rozhodnutie nepostavilo proti sebe dva cudzie štáty, ale často vnukov tej istej babky, dokonca rodných bratov. V Arche mávame večerné online modlitby za mier. Mamy druhov z Moskvy cítia s nami, rozumejú, že trpíme, ale zvlášť na začiatku tým našim bolo ťažké ich už len vidieť, hoci do vojny boli „na jednej lodi“ celosvetovej Archy.

Podobnú bolesť Ukrajincom spôsobovali aj niektoré výroky rímskeho pápeža Františka či gesto spoločného nesenia kríža Ukrajinkou a Ruskou. Ten pocit bol: Rusi nás napadli, zabíjajú nás a my máme mať súcit s utrpením ich matiek? Ako možno súcitiť s tými, ktorí práve zabíjajú vašich bratov, sestry, deti? Najprv ich zastavte a až potom od nás chcite zmierenie, odpustenie. Neviem si predstaviť, čo bude, keď sa raz táto tragédia skončí. Koľko času a úsilia bude potrebných na zahojenie hrozných rán na duši národa, na preklenutie či zasypanie priepastí, ktorú spôsobila vojna.

Podľa Juliánskeho kalendára začali východné cirkvi tento rok Veľký pôst v pondelok 27. februára. Ako vyzerá toto pôstne obdobie počas vojny, keďže sú ľudia po mieri „hladní“už viac ako rok. Ako sa to odráža na duchovnom profile pôstneho obdobia?

Nemôžem hovoriť za celú Ukrajinu, ale to, čo som tu zažil minulý rok, veľmi ovplyvnila vojna. V chrámoch ako všade sa život najprv takmer zastavil, až krátko pred Paschou počty prichádzajúcich začali rásť. Liturgická ponuka zostala podobná predchádzajúcim rokom, ale prežívanie pôstu bolo intenzívnejšie. Aj menej praktizujúci kresťania pociťovali potrebu postenia, pokánia a almužny, najmä pre vojakov a utečencov.

Podobná atmosféra je aj tento rok. Na druhej strane, vojaci sú od pôstu dišpenzovaní. A nepovedal by som, že sme „hladní“ po mieri. Môžeme pociťovať len fyzický hlad. Mier je pre nás dnes abstraktný pojem. Čo to znamená „mier“? Že sa prestane strieľať? To nestačí. Dokonca ani to, ak by teraz okupačné vojská opustili územie Ukrajiny a vrátili sa na svoje základne v Rusku. Lebo ako prijať toľko zabitých a zmrzačených životov, deportovaných detí a zajatcov, toľko zruinovaných miest a dedín? Chceme skôr spravodlivosť, bojujeme s pocitmi nenávisti a pomsty. Sme unavení z toho, ako už nie sme ľuďmi – majú nás za ovce na zabitie a dúfame, že to naši obrancovia vydržia. Toto je náš vnútorný a trvalý pôst, život s tým všetkým, čo vôbec nemuselo byť.

Počas roka ste opakovane prosili o pomoc pre Ukrajinu, ale aj pre tých, ktorí ju opustili. Aká bola odozva na vaše prosby a kde vidíte najväčšie medzery, ktoré by sa mali čím skôr zaplniť?

Moje prosby boli v prvom rade o pomoc modlitbovú, potrebovali sme cítiť, že v tejto hodine skúšky nie sme sami. Podobne ako Ježiš prosil svojich učeníkov v Getsemanskej záhrade. A druhá prosba bola, aby sa každý doma angažoval v pomoci utečencom tak, ako mu to bude možné. Ale dobrí ľudia nám poskytli aj hmotné dary. Vďaka nim sme napríklad mohli pomôcť desiatkam presídlencov, ponúknuť im nielen náš dom, ale aj časť produkcie našej malej pirôžkarne či prevoz na poľské hranice naším mikrobusom. Darčeky na sv. Mikuláša alebo pečené šišky na náš tradičný Deň pampucha boli z darov slovenských dobrodincov Archy.

Napriek inflácii a iným ťažkostiam sme nezanikli. Naopak, asistentom trochu podrástli platy, a teraz majú od 10-tisíc hrivien [zhruba 250 eur, pozn. red.] v čistom. Pomoc, akú teraz od nás Ukrajina potrebuje, má podľa mňa dva rozmery, nazval by som ich hmotný, sem by som zaradil aj financie, a nehmotný alebo spoločenský. Sem by som zaradil elimináciu proputinovských naratívov a propagandy na internete a inde, osobné a každodenné svedectvo a výchova k úcte k pravde a hodnote každého ľudského života či angažovanie sa v akciách na podporu Ukrajincov dočasne žijúcich na Slovensku.

V jednej svojej správe píšete: „Rôzne to zvládame, emócie idú ako vlny: raz si hore a veríš vo víťazstvo a o deň môžeš vidieť všetko čierno a panikáriť, že si s deťmi nestihol utiecť do Poľska.“ Rozmýšľali ste o úteku ako iné rehole so svojimi zverencami?

Keďže naša Archa zatiaľ nie je právne zodpovedná za žiadneho druha, o ich osude rozhodujú zákonní zástupcovia. Až na jeden prípad sa všetci rozhodli zostať v Ľvove. Ísť do neznámeho prostredia bez znalosti jazyka, zákonov, bez širšej rodiny a priateľov, bez príjmov na nevedno aký dlhý čas je náročné aj pre dospelého jednotlivca, nieto ešte pre matku s dieťaťom s osobitnými potrebami. Hoci ponuky na prijatie sme dostali z rôznych komunít v Európe. Aj preto v našom dome prednostne ubytúvame mamy s deťmi s postihnutím.

Dalo by sa povedať, že ste na čas predsa len ušli a pre svojich zverencov ste s pomocou sponzorov zorganizovali výlet na Slovensko. Ako vnímali krátku dovolenku od sirén?

Na Slovensku boli v auguste len asistentky a jeden asistent, keďže pre mobilizáciu môžu krajinu opustiť len vybrané kategórie mužov, s niekoľkými deťmi. Bol to zaslúžený oddychový výlet pre mojich kolegov. Pre mňa to bol náročný čas, lebo som bol sám nonstop „cestovka“ pre osemnásť duší, ale stálo to za to. Ich radostné tváre zostanú jednou z najkrajších spomienok na čas mojej ľvovskej misie.

Áno, bolo by skvelé ukázať aspoň kúsok Slovenska všetkým Ľaršivcom [z francúzskeho L´Arche, pozn. red.]. Ale to by som potreboval buď veľa peňazí, alebo veľa dobrých ľudí, ktorí by vozili, ubytúvali a sýtili 90 „turistov“ aspoň pár dní (úsmev). Ak si uvedomíte, z koľkých eur na deň tu pri našich platoch žijeme, rýchlo prídete k záveru, že taký výlet by bol nesmierny luxus, z tých peňazí by sme tu dokázali fungovať pár mesiacov.

Vo svojich listoch často opisujete hroznú neistotu aj intenzitu poplachov a sirén, ktoré sa stali súčasťou vášho dňa. Ako vyzerajú vaše kryty?

Naše kryty sú v skutočnosti priestory pod úrovňou zeme: suterény obytných alebo iných budov či chrámov. Ak mali okná, tie boli založené vrecami s pieskom. Kto nemá možnosť ukryť sa na takýchto miestach, má sa pridŕžať pravidla dvoch stien: počas poplachu sa zdržiavať napríklad vo vstupnej chodbe bytu tak, aby medzi ním a vonkajškom boli dve steny bez okien.

Pripravujete sa aj na hrozbu jadrového útoku?

Nie. Verím, že k takému niečomu nikdy nedôjde. Verím, že všetci zodpovední za jadrové zbrane si dostatočne uvedomujú, že ich použitie nikdy nebude mať opodstatnenie ani nikdy neprivedie k niečomu zmysluplnému. Hirošimu a Nagasaki nám ako ľudstvu už netreba opakovať.

Vašou úlohou je v prvom rade duchovná služba. Slávite sv. liturgie, spovedáte, organizujete duchovné obnovy a, ako sám hovoríte, ste s nimi. Ako osobne stíhate pri tomto vypätí čerpať silu?

Na počiatku veľkej vojny som si uvedomoval svoju dvojitú výhodu oproti kolegyniam a kolegom z Archy: vďaka absolvovanej základnej vojenskej službe som vedel, čo je a čo nie je vo vojne reálne a vďaka slovenskému občianstvu som sa mal v prípade potreby kam vrátiť. Teraz sú už experti na zbrane a taktiku takmer všetci, a tak nás rovnako ubíjajú sirény, istý čas výrazné problémy s elektrinou a stále správy z frontu, z toho, čo sa deje a nedeje v Rusku a vo svete.

Len v Ľvove už leží vyše štyristo našich obrancov. Keď niekedy zájdem do pôvodne jezuitského chrámu svätých Petra a Pavla a vidím tam vojenských kaplánov, ako napriek toľkým pohrebom dokážu byť ľudskí a veselí, pohýna ma to byť ako oni, prinášať nádej, radosť, ľudské teplo týmto ťažko skúšaným ľuďom. Modlitba v našej kaplnke, ľudia ako tí kapláni, ale aj naši druhovia a asistenti, prechádzky osamote v miestnych lesoparkoch, láska a podpora mojich blízkych zo Slovenska a napokon aj posteľ v mojej kélii [mníšska izba, pozn. red.], to sú hlavné žriedla sily ešte stále byť tu a chcieť slúžiť.

Stretávate viac prípadov, keď núdza ľudí od Boha a cirkvi odvádza, či skôr privádza? Čo z vášho pohľadu rozhoduje, že sa daný človek vyberie smerom od Boha alebo k Bohu?

Teraz sú všetci Ukrajinci – vlastenci veriaci: veria, že to zvládnu, ustoja, oslobodia svoju krajinu. Táto ťažká skúška vojnou testuje aj ich vieru v Boha. Blízkosť smrti ich skôr pohýna hľadať Boha a u neho odpovede na svoje otázky prečo?! Človek si tu bytostne uvedomuje krehkosť a pominuteľnosť tohto pozemského života – a chce viac, ako len tento krátky okamih plný utrpenia a bolesti. Po ukrajinsky sa poplach povie tryvoha. Je tu taký výrok: Tryvoha – do Boha. Znamená to: (Je) poplach – (modli sa) k Bohu. Má však aj svoje pokračovanie: Po tryvozi – i po Bozi. Teda: po poplachu – po Bohu (po vzťahu s ním). Hoci vojna teraz ľudí k modlitbe, Bohu aj do chrámu privádza, je otázne, nakoľko je táto tendencia skutočným vnútorným obrátením, akú bude mať trvácnosť, keď nebezpečenstvo pominie.

Prečo ste vlastne zostali? Bolo to skôr rozhodnutie rehole či vaša osobná voľba?

Asi preto, že Boh to tak chcel. V prvých chvíľach som aj rozmýšľal, čo urobiť, blízki zo Slovenska sa o mňa báli. Ďakujem pátrovi provinciálovi, že napriek obave o moju bezpečnosť ani raz priamo nepovedal: vráť sa. Vždy to bolo spôsobom „nebolo by lepšie, kebyže sa vrátiš? Dal mi možnosť vybrať si a ja som sa rozhodol, že kým tu nie je priamo ohrozený môj život a sú tu tí, ku ktorým som bol poslaný, že tu zostanem s nimi a pre nich.

Prvé dva mesiace mi stačilo kamkoľvek prísť a ľudí to povzbudilo. V duchu si hovorili: Toľkí naši aj z Ľvova utekajú a hľa, tento cudzinec zostal, hoci mohol byť doma, v bezpečí. Nie sme v tej strašnej a temnej noci sami. Asi po mesiaci som sa už vnútorne celkom upokojil, situácia sa v istom zmysle stabilizovala a stala zrozumiteľnejšou. A vtedy do Ľvova prileteli prvé strely a plochou dráhou letu, zaduneli výbuchy, zachvela sa zem. Ale rozhodnutie zostať som už nezmenil. A neľutujem to, hoci som mal napríklad ponuku pomáhať utečencom na hranici vo Vyšnom Nemeckom aj ako kňaz a preto, že ovládam reč.

Vychádzajúc z vašej spirituality aký je váš odkaz pre nás?

Bude to pár krátkych viet, možno klišé. Ale pre nás, čo sme tu, to nie sú žiadne frázy. Život je dar. Každý deň je dar. Modlite sa. Milujte a konajte dobro, kým máte čas. Modlite sa za svojich nepriateľov. Ja žijem, lebo niekto kvôli mne riskuje svoj život. A na záver ešte jedna krátka modlitba, zrodená v Arche 24. februára 2023: Bože, ďakujem. Amen.