Komentátor sa na tomto mieste musí úprimne priznať, že v niektorých aspektoch scenára tejto zvláštnej komédie sa stráca. Najmä vtedy, keď sa dozvie, že Mikuláš Dzurinda „svoju“ Modrú koalíciu, ktorú pred mesiacom predstavil v pozícii neformálneho lídra, nemôže ani len opustiť.
On do nej ani nevstúpil.
Pozorne sledovať toto dianie nie je vôbec jednoduché. Asi ako keby ste chceli pozorovať nielen hmýrenie mravčekov na mravenisku, ale tiež analyzovať ich detailné pohyby. Bez kvalitného mikroskopu to nejde.
Modrá koalícia s pôvodne obrovskými ambíciami je po rozchode svojich dvoch hlavných kohútov (slovo lídrov sa použiť nedá) mŕtva. Na tento pohár sa však dá pozrieť aj ako na poloplný a nájsť v ňom aj isté pozitívum. Ak boli Dzurinda s Miroslavom Kollárom schopní rozkmotriť sa po pár týždňoch spojeneckého odhodlania, zrejme tam šanca na dlhodobú perspektívu ani nemohla byť.
Úspech politickej strany, ktorá sa dostane do parlamentu alebo dokonca do vlády, kde bude musieť čeliť podstatne väčším tlakom aj vnútorným pnutiam, je definovaný aj schopnosťou jej členov aspoň nejaké obdobie vydržať pod jednou strechou.
V slovenskej „pravici“ sa za úspech bude čoskoro považovať už aj to, ak sa daná spasiteľská strana nerozpadne ešte pred voľbami.
Pripomeňme, že idea „spájania“ ako záchrannej misie, ktorú vraj Slovensko potrebuje ako kyslík, bola dušou i telom celého projektu. Dokonca viac – bola jedinou programovou líniou, ktorú boli Kollár s Dzurindom dosiaľ schopní ponúknuť ako zdôvodnenie svojej existencie.
Sami sa rozišli po 32 dňoch.
Miroslav Kollár sa tak po krachu Modrej koalície rozhodol vstúpiť do rozbehnutého procesu integrácie šmolkostrán na opačnom brehu. Stavil na "projekt Atlantída" premiéra Eduarda Hegera, o ktorom sa v médiách špekuluje len v tých kategóriách, či tento bájny fenomén vôbec jestvuje a ak áno – ako uvažujú optimisti –, či je vôbec nad vodou.
Hegera sa na to už radšej ani nepýtajú. Ak im stokrát predtým odpovedal, že sám nevie, už ani neveria, že by k tomu vlastne mal čo povedať.
Integrácia na Hegerovom brehu má podľa medializovaných informácií zahŕňať okrem premiéra s Naďom aj Budajovu partiu a strany Spolu, Za ľudí, ODS, Jablko, prípadne zoskupenie Umiernení superfluktuanta Alojza Hlinu.
Ak by sme chceli hľadať, čo majú títo ľudia spoločné, po úpornej snahe by sme predsa len niečo našli: všetci spomenutí adepti na spájanie založili svoje ministrany po tom, ako po nezhodách opustili svoju materskú partaj. Heger, Naď, Kollár, Budaj, Nicholsonová, Hlina, generál Macko... Pri strane Za ľudí je to trochu komplikovanejšie, ale ich predsedníčka Veronika Remišová tiež svojho času utiekla z OĽaNO.
Lídri, ktorí najprv rozbili pohár na tisíc kúskov, nás dnes presviedčajú, že ak sa črepiny spoja, vznikne umelecká váza. Ak je neschopnosť vytrvať v jednej strane spoločnou vlastnosťou týchto „lídrov“, aká je pravdepodobnosť, že ak sa takýchto samozvaných spasiteľov spojí pol tucta, bude to fungovať?
Je tu ešte problém s ďalšou ilúziou, na ktorý sa dnes ešte nemyslí, no ak by sa aj Hegerova Atlantída aspoň dočasne úspešne vynorila nad hladinu, čoskoro bude na stole. Evanjelizátori spájania zvyknú hecovať najmä takýmito apelmi: „Dajme bokom ideologické názorové rozdiely, teraz je potrebné sa spojiť na dôležitejšom spoločnom základe, a tým je boj proti mafii a záchrana demokracie.“
Na podobných floskulách o tom, že ideové rozpoloženie členov strany nie je dôležité, pretože kľúčovú rolu dnes hrajú iné epochálne výzvy, vznikla aj strana OĽaNO a Za ľudí. Pritom k ich rozkladu počas tejto vlády došlo práve na pôdoryse nielen politických, ale v konečnom dôsledku kultúrnych a ideologických konfliktov. Máme ešte v živej pamäti, ako rozkoly v týchto stranách pravidelne ohrozovali stabilitu vlády.
Kto sa dnes ešte odváži voliť spoločnú stranícku kandidátku, ktorá ak by sa aj nejakým zázrakom nerozpadla ešte pred voľbami (čo vzhľadom na dynamiku a aktuálne pohyby v tomto akváriu vôbec nie je nepravdepodobné), bude mať beztak istotu, že sa rozloží počas nasledujúceho volebného obdobia?
Miroslav Kollár napríklad ultimatívne odmieta byť v strane s Veronikou Remišovou, ktorá je stále líderkou najväčšej strany tohto planktónu.
Ako podmienku si kladie, aby každý člen zoskupenia presadzoval nové práva pre homosexuálov, inak „nepatrí do 21. storočia“. Heger sa v posledných kampaniach profiloval ako katolícky konzervatívec. Odvtedy si síce dáva záležať na tom, aby to na ňom nebolo poznať, a občas poslúži aj ako stojan na dúhovú vlajku, ale aktívne bojovať za dúhovú agendu zrejme nikdy nebude.
Kollár zároveň odmieta spájanie s aktérmi zodpovednými za "neschopnosť tejto vlády". Asi preto sa dnes spája s jej najviditeľnejšími symbolmi Hegerom a Naďom. Aby toho nebolo málo, v Hegerovom okolí sa špekuluje aj o angažovaní ministra vojnovej antidiplomacie Rastislava Káčera.
Skrátka, to sú tí Kollárovi „áčkoví“ politici...