Každý si pod pojmom Blízky východ predstavuje niečo iné a samotné krajiny v ňom sú rôznorodé. Ako tento región ohraničujete vy?
Z môjho pohľadu tam patrí aj severná Afrika, od Mauretánie cez Maroko po Egypt, cez oblasti Perzkého zálivu po Irán. Lenže to je naozaj stále pomerne individuálne, záleží od definície človeka, ktorý sa týmto regiónom zaoberá.
Pokiaľ existuje niečo, čo tieto krajiny spája, je to islam, ale aj ten je mimoriadne rôznorodý a navyše je na tomto území veľa iných náboženstiev. Čo je teda tým tmelom?
Samozrejme, dôležitý je islam, ale je tu aj arabské etnikum. Väčšina krajín Blízkeho východu etnicky a jazykovo do arabského sveta spadá. Vymykajú sa dva štáty – Turecko a Irán. Ten svet je ale etnicky heterogénny a nábožensky mimoriadne pestrý. Ťažko hovoriť o nejakom tmele. Tých krajín je veľa, sú spolu v konflikte a vedú vojny. Pokiaľ ale nejaký jednotiaci prvok hľadáme, tak islam sa k tomu blíži najviac.
Táto časť sveta je kolískou civilizácie, zároveň je ale synonymom pre konflikt. Prečo?
Hovoríme o mieste na pomedzí troch kontinentov – Európy, Ázie a Afriky. Sme na križovatke sveta, veľmi bohatom a mimoriadne strategickom území, ktoré zažilo v 20. storočí veľký úpadok. Podpis Sykes-Picotovej dohody umožnil v roku 1916 vznik štátov na základe čiar v piesku. Boli vytvorené umelo – bez ohľadu na prianie miestnych obyvateľov, na rôzne etniká, klany a históriu. Dôležitý bol iný, často európsky záujem. Niekde tu sú korene konfliktov, ktorých sme dnes svedkami. Do veľkej miery je teda príčinou európsky kolonializmus. Geografická poloha je natoľko strategická, že je miestom veľkého záujmu nielen Európy, ale aj Ameriky, Ruska i Číny, čo tento región ďalej destabilizuje
Navštevujete krajiny, kde hrá viera zásadnú úlohu. Vy sama ste ateistka. Je tento pohľad pre vás výhodou či nevýhodou?
Svoj ateizmus jednoznačne vnímam ako výhodu, ale keď sa nachádzam na Blízkom východe, hlásim sa ku kresťanstvu. V tomto regióne sa nielen medzi moslimami, ale i medzi kresťanmi ateizmus vníma negatívne. Ateisti sú považovaní za ľudí bez morálky, etiky a bez akýchkoľvek obmedzení. Viera ma fascinuje, rada sledujem jej prejavy, pri každom rozhovore je jej prežívanie veľkou témou, ale svoj náboženský odstup mám rada. Viem že veriaci ľudia, hlavne v tomto regióne, to ako výhodu nevnímajú. Dokonca mám pocit, že ateizmus nevedia uchopiť, nerozumejú mu. Hlavne v tých konzervatívnejších oblastiach je to nepredstaviteľný koncept. Viera v tomto regióne nielen v živote moslimov, ale aj kresťanov predstavuje skutočne zásadný pilier.
Vaše aktivity sú rozsiahle, okrem prednášok a publicistických výstupov sprevádzate turistov. Opakovane ste spomenuli, že veľmi rada navštevujete krajiny počas náboženských sviatkov.
Aj keď v sebe nemám vieru, pozorovať jej prejavy – ľudskú horlivosť, zanietenosť a odovzdanosť – ma fascinuje. Počas sviatkov to nie sú len spirituálne, ale aj veľmi konkrétne prejavy – ako sa k sebe ľudia správajú, ako celá krajina cirkuluje na sväté miesta či za rodinou, panuje povznesená nálada a ľudia sú nesmierne štedrí.
Dlhé roky sa zaujímate o kultúru a pamiatky v oblasti Blízkeho východu. Práve tu sa nachádzajú mimoriadne cenné a dosiaľ turisticky neobjavené skvosty. Čo sú podľa vás tie najväčšie skryté poklady?
Nesmierne veľa je toho na Sahare. Tieto pamiatky sú skutočne málo známe. V Sudáne nájdete oveľa viac pyramíd ako v Egypte, táto krajina je pretkaná historickými mestami. Prepravovali sa tadiaľto do Stredomoria otroci, soľ a zlato. Mám rada živé dejiny – historické miesta, ktoré nie sú mŕtve. Úžasné sú centrá miest ako Damask – z Jupiterovho chrámu je kostol, vedľa mešita. Staré budovy sú čiastočne predelené a bývajú tam ľudia. V historických uličkách normálne pulzuje život. Nedávno som objavila kúzlo saharských knižníc. V mestách, ktoré už takmer pohltila púšť, sú knihy staré tisíce rokov, starajú sa o ne miestni a mohla som sa niektorých artefaktov aj dotknúť. V južnom Tunise sú neuveriteľné berberské podzemné domy. V Libanone nájdete skvostné rímske pamiatky, napríklad chrámový komplex v Baaldeku. Rímske a grécke pamiatky zvykneme hľadať v západnom Turecku, ale vo východnom Turecku sa do nich dostali regionálne vplyvy z Arménska, Sýrie i Iránu. Blízky východ je neuveriteľne bohatý. Navštívila som tam väčšinu krajín a stále je predo mnou nesmierne veľa objavovania.
Starostlivosti o pamiatky a hlavne ich ničeniu a obnove ste venovali svoju dizertačnú prácu. Ako tento záujem vznikol?
Vyštudovala som históriu a archeológiu, potom arabčinu a perzštinu. O pamiatky som sa zaujímala odjakživa. Keď vznikol Islamský štát, v médiách sa objavili hrozné zábery z Mosulského múzea a zo Sýrie a mňa zaujímalo, do akej miery v tom ničení hrá úlohu viera, ktorá hlása borenie pamiatok a hrobov, a nakoľko je táto činnosť pragmatická. Zaujímalo ma, ako títo ľudia premýšľajú, a tomuto výskumu som venovala skoro sedem rokov života. Tých tém je veľmi veľa. Teraz mi vyšla obsiahla kniha Dejiny v troskách, má 400 strán, ale keby som chcela byť naozaj podrobná, tak je tam o tisícku stránok viac.
Pri téme ničenia pamiatok je dobré spomenúť termín ikonoklasmus. O čo ide?
Pojem pochádza z gréčtiny, je spätý s Byzantskou ríšou a viaže sa k dobe, keď prebiehala vlna ničenia posvätných obrazov v chrámoch. Dnes sa tento pojem spája s islamom. Viaže sa s príbehom proroka Abraháma (po arabsky Ibrahima), ktorý je historickou postavou pre judaizmus, kresťanstvo i islam. Ten zničil sošky bohov, ktoré vyrobil jeho otec.
Ikonoklasmus sa nespája len s moslimským prostredím, isté reformačné tendencie na prehnané uctievanie modiel existovali aj v Byzancii v 2. storočí n.l. Prečo je také dôležité nezobrazovanie živých bytostí a istá striedmosť v zdobenosti?
Podstatou je, že človek by sa mal modliť priamo k Bohu, a nie k nejakému prostredníkovi, soche či obrazu. Neviem, či ste to zachytili, ale nedávno vnikli do kresťanského kostola v Jeruzaleme Židia, ktorí chceli zničiť sochy. V islame je to veľmi rozšírený jav, hlavne nárastom radikálnych odnoží ako Taliban a Islamský štát. Je príčinou obrovskej deštrukcie pamiatok na Blízkom východe. Myšlienkou je, že keď zničíte všetko, k čomu sa ľudia modlia, tak nebudú mať inú možnosť, ako sa modliť k Alahovi.
Samozrejme, existuje vývoj a reformy a svoju úlohu zohrala i pluralitná povaha obyvateľstva štátov v tomto regióne. Väčšinu času sa náboženstvám, a teda aj chrámom a kultúrnym pamiatkam darilo koexistovať. Veľa umeleckých pamiatok na Blízkom východe sa zachovalo. Aké boli najvýznamnejšie reformy a myšlienky, ktoré to umožnili?
Podľa islamu patria židia a kresťania k „ľuďom knihy“, teda k tým, ktorí majú podobné posolstvo od rovnakého boha (Alaha), tým pádom by tieto náboženstvá mali byť, pokiaľ existujú na moslimskom území, istým spôsobom chránené. Z toho vyplývalo, že môžu mať chrámy a synagógy. Tie síce boli v istých historických obdobiach ničené, ale nedochádzalo k plošným deštrukciám. Tých náboženských skupín je ale oveľa viac a na niektoré sa rovnako vzťahovala ochrana a mohli prežiť. Ich postavenie v spoločnosti však nebolo rovnoprávne.
V poslednom období, najmä s nástupom radikálneho islamu, sa prácne vybudovaná rovnováha narušila. Problematické obdobie sa začalo, keď Taliban ústami mullu Umara oznámil, že budú zničené sochy Budhov v Afganistane. Tento čin vyvolal veľký medzinárodný ohlas, sankcie, ale zároveň si Taliban získal celosvetovú pozornosť. Čo tento krok podľa vás znamenal?
Je to trochu paradox – Budhovia boli zničení v roku 2001. Už niekoľko rokov predtým jeden z miestnych vodcov chcel tieto sochy zničiť, ale zakázal to práve mulla Umar – vodca Talibanu. Podľa neho tam Budhovia boli stáročia, mali poškodené tváre a nikomu neubližovali. Boli považovaní za dávno neaktuálne objekty. O nejaký čas práve Umar ich deštrukciu nariadil. Odôvodnil to tak, že Budhovia začali ľuďom škodiť, pretože prišla nejaká nezisková organizácia a chcela ich opraviť. Rada Talibanu chcela, aby sa tieto peniaze použili na pomoc deťom v zlej situácii. Organizácia namietala, že peniaze sú určené výhradne na obnovu sôch. Vtedy padlo rozhodnutie sochy zničiť. Zásadné však bolo, že k tomuto aktu boli pozvaní novinári, urobili z celej akcie precedens a do diskurzu sa dostala úloha náboženskej propagandy. Tento postup potom hojne vo svojej propagácii využíval Islamský štát.
To je pravda, Islamský štát veľmi dobre využil skúsenosti Talibanu v deštruovaní pamiatok. Jeho dôvody ste zhrnuli asi takto: prvým z nich je poníženie porazených a ich hodnôt, či sú to náboženské komunity, štáty, alebo spoločenstvá. Demonštruje sa neschopnosť postarať sa o svoje pamiatky, ktoré majú univerzálnu hodnotu. Druhým dôvodom je šírenie radikálnej ideológie. Zohrali teda pamiatky úlohu kultúrneho symbolu?
Pamiatky sú, samozrejme, kultúrnym symbolom, ale v tomto kontexte sú skôr symbolom poníženia porazených. Takéto správanie je vlastné každému dobyvateľovi. Keď sa niekde uskutoční revolúcia, symboly predchádzajúceho režimu sa ničia – keď sa rozpadal Sovietsky zväz, padali sochy vodcov, v Amerike sa odstraňujú sochy kolonizátorov, robili to Rimania i Mongoli. Ničenie pamiatok je bežná vec – dejiny píšu víťazi. Existuje však niečo ako pozitívne a negatívne kultúrne dedičstvo. Stalinove sochy boli negatívnym dedičstvom, ale Palmýra bola celosvetovo vnímaná pozitívne. Pre Islamský štát však predstavovala negatívne dedičstvo. Pamiatky, sochy a náboženské stavby znamenajú pre tých, čo nastoľujú nové poriadky, dôležitý symbol a dajú sa jednoducho zničiť.
Obrovskú úlohu zohrali sociálne siete. Islamský štát dokázal svoje materiály o deštrukcii dobre spracovať a dostal ich do celého sveta. Považujete v tejto súvislosti úlohu médií za dôležitú?
Je zásadná. Islamský štát médiá využíval k svojej propagácii a náboru nových členov. Rovnakú úlohu ako ideológia hralo v jeho videách násilie. Potrebovali ukázať svoju silu: sme proti vám. Je to forma terorizmu a zastrašovacej vojny. Téma pamiatok je pre médiá dôležitá, v okolí Palmíry bolo zabitých veľa ľudí, ale tento fakt zanikol. Médiá zaujal až fakt, keď boli obete zavraždené priamo v objekte. Pamiatky jednoducho prinášajú pozornosť a znamenajú viac klikov.
Jedným z najväčších trhov pre starožitnosti sú Spojené štáty. Vysoký dopyt je aj po ilegálnych starožitnostiach. Prečo sa táto krajina stala centrom takéhoto podnikania?
Známe aukčné domy majú pravidlá, ale dokumenty k pamiatkam sa často falzifikujú a rovnako často ich aj cielenie „nesprávne“ označujú. Do tohto obchodu je zapojených aj veľa špecializovaných odborníkov a prekvitá, pretože existuje veľký dopyt. Je to biznis ako každý iný. Pri písaní svojej dizertačnej práce som si vytvorila niekoľko falošných identít a o pamiatky v aukcii som sa zaujímala. Väčšinou bolo ako pôvod označené „dedičstvo“, nejaký rukou napísaný papier, videla som pamiatky z „red listu“ – zoznamu, ktorý označuje artefakty, ktoré sa predávať nesmú, a vyžiadala som si k nim dokumenty. Poslali mi papier, ktorý si napíše hocikto, bez odbornej hodnoty. Naozaj ide len o to, aké pravidlá si aukčná sieň nastaví. Je pravdou, že obmedzení je čoraz viac, ale existujú východné trhy, napríklad Hongkong, a Islamský štát má svoje vlastné cesty, keď pri takomto predaji využíval WhatsAppové skupiny.
Rada by som sa zamerala len na dve krajiny z regiónu, hoci vaša práca je ďaleko komplexnejšia. Irak bol kolískou civilizácie. Iracké režimy boli schopné (okrem prvej vojny v Perzskom zálive) pomerne kvalitne zaistiť ochranu svojich pamiatok. Zlom nastal v roku 2003, keď vyrabovali Národné múzeum v Bagdade, a boli to nielen Iračania, ale aj americkí a iní vojaci. Múzeum bolo druhou položkou zoznamu osemdesiatich budov, ktoré mala americká armáda chrániť. Čo sa to vlastne stalo?
Chránené nebolo. Americká armáda tam prišla až po troch dňoch. V tej dobe už bolo vykradnuté a americkí a britskí vojaci si tiež nejaké suveníry odniesli. Stretla som českých vojakov, ktorí sa chválili, že majú doma krby obložené doštičkami s klinovým písmom, ktoré si priniesli z Iraku. To rozkrádanie bolo hrozné. Invázia bola plánovaná dlhší čas a na americkú armádu sa obrátila medzinárodná archeologická komunita, že sa obáva rabovania. Zoznam pamiatok existoval, ale nejaký význam sa mu neprikladal. Tri dni sa rabovalo všade a nikoho to nezaujímalo. Pracovníci múzea sa pokúšali pamiatky spočiatku chrániť. Rabovanie pamiatok je vo vojne bežná vec, ale na udalosti v bagdadskom múzeu svet masívne reagoval, pretože sa hojne medializovali. Úloha našej, teda západnej strany sa vnímala negatívne a hľadali sa pravidlá, podľa ktorých by sa mali invázne armády správať.
V koalícii proti irackej vláde bolo zapojených 37 krajín. Všetci členovia NATO sú viazaní Haagskou zmluvou, ktorá im zakazuje úmyselné ničenie pamiatok na území iného štátu. Napriek tomu dochádzalo k mnohým excesom. Následky boli také rozsiahle, že v roku 2005 Svetový fond pre pamiatky (World Monumenst Found) označil celú krajinu za ohrozenú lokalitu. Ako je to možné?
Krajina sa prepadla do občianskej vojny a ochrana pamiatok bola minimálna. Objavilo sa mnoho skupín, ktoré sa chceli obohatiť. Archeologické lokality sa vykopávali, hlavne bohaté náleziská medzi Bagdadom a Basrou, kde ležali staroveké sumerské mestá. Pred vojnou ich chránili beduínske hliadky na autách a platilo sa to z európskych peňazí. Počas vojny vykrádanie nálezísk získalo masové rozmery. Občianska vojna, bezvládie, spojenecké armády bojovali s milíciami a rôznymi polovojenskými skupinami. Nezabúdajme, že Irak je veľká krajina s rozsiahlymi oblasťami bez infraštruktúry. Dodnes sú na hraniciach Iraku a Sýrie rozsiahle oblasti, kde prebieha živý a nekontrolovaný cezhraničný styk, pretože vláda nemá kapacitu to kontrolovať. Bezvládie k ilegálnemu obchodu, samozrejme, výrazne prospieva.
Po páde režimu Saddáma Husajna sa výrazne zhoršila situácia náboženských menšín, napríklad kresťanov, poškodilo sa mnoho kostolov. Z 1,2 milióna kresťanov v krajine zostalo 500-tisíc. Prečo medzinárodná armáda nezaručila v krajine bezpečie?
Pozícia kresťanov sa naozaj zhoršila. O moc prišlo pádom Saddáma Husaina veľa sunnitov, čo sú príslušníci jednej z dvoch hlavných vetví islamu. Kresťanov začali považovať za logických spojencov koaličnej armády a neváhali ich trestať. Množili sa útoky, hlavne v oblasti Mosulu, Ninivských plání a Bagdadu, kde žili najväčšie kresťanské komunity. To, samozrejme, viedlo k ich masovému odchodu z krajiny. Medzinárodná armáda nezabezpečila v krajine pokoj, pretože na to vôbec nemala kapacity. Do niektorých oblastí nedokázala vôbec preniknúť, nieto tam udržať poriadok. Hovorím hlavne o Mosule, čo bola sunnitská bašta. Stal sa jedným z najnebezpečnejších miest sveta a museli ho opustiť všetci kresťania.
Krajinou, ktorá drží smutný rekord, je Sýria. Všetkých šesť lokalít v zozname UNESCO je aj na zozname ohrozených pamiatok. Symbolom tejto skutočnosti je Palmýra. Je to dané tým, že rozvrat tejto krajiny bol totálny?
Myslím si, že áno. Sýria je dodnes rozložená do niekoľkých častí. Je tam proturecká časť, sú tam oblasti ovládané Kurdmi, vládou, Slobodnou sýrskou armádou. Vojnu zažila väčšina oblastí Sýrie. Nanešťastie tie pamiatky boli práve na križovatkách tých konfliktov. Nejakých objektov v Stredomorí sa síce vojna nedotkla, ale tie nie sú na zozname UNESCO.
Konflikt v Sýrii popisujete v niekoľkých fázach – oslabenie bezpečnosti a úlohy štátu viedlo k rozkrádaniu múzeí a ilegálnym vykopávkam, pri ktorom išlo primárne o zisk. Až prehĺbenie konfliktu viedlo k priamej deštrukcii – Aleppo, jeho bombardovanie a tvrdé boje sú príkladom.
Áno, k priamej deštrukcii pamiatok došlo po prehĺbení konfliktu. Samotná sýrska armáda na ne nebrala ohľad. Blízkovýchodné mestá tvorí spleť uličiek. Z historických častí Aleppa, ktoré patrili k najkrajším v oblasti, zostali len trosky.
Významným faktorom je, že vyviesť zo Sýrie pamiatky bolo pomerne jednoduché. Islamský štát kontaktoval organizácie, ktoré mali s týmto obchodom skúsenosti po kolapse irackého režimu. Kultúrne objekty sa stali výhradne zdrojom financií.
To nie je pravda. Kultúrne objekty slúžili k dvom veciam: naozaj boli zdrojom financií a dokonca patrili pod ministerstvo zdrojov, ale poslúžili aj na to, aby sa nakrúcala ich deštrukcia. Napríklad na zábery z múzea v Mosule, kde sa sochy rozbíjali kladivom. Bola to súčasť propagandy, a teda tiež forma zdroja, ktorý sa dá využiť.
V regiónoch pod vládou Islamského štátu prebiehalo veľké množstvo výkopových prác v archeologických lokalitách a objekty z nálezísk putovali za hranice. Do tejto činnosti sa zapojilo veľa ľudí. Veľa Sýrčanov však aj v tejto dobe ochraňovalo pamiatky rôznymi spôsobmi. Môžete uviesť nejaké príklady?
Veľa Sýrčanov naozaj chránilo pamiatky s nasadením života. Sú zdokumentované prípady, keď po nociach putovali do Jordánska, aby sa zúčastnili školenia UNESCO, ako napríklad chrániť mozaiky. Zakrývali ich vrecami s pieskom, stavali pred ne nové steny. Veľa ich pri tom zomrelo. Príkladom je Khaled Mohamad Asaad, kurátor Palmýrskeho múzea. Keď bolo zrejmé, že prichádza Islamský štát, časť pamiatok ukryl. Chytili ho, mučili, aby sa k pamiatkam dostali. Nakoniec mu zoťali hlavu a telo vyvesili pred múzeom. Aby nemuseli nivočiť celé sochy, tak im často zničili len tvár, takže ju akoby zbavili života. Bolo to súčasťou doktríny Islamského štátu. V celej Palmýre je len jedna tvár, a to portrét Khaleda Mohamada Asaada namaľovaný na vylomených dverách múzea.
Aký je dnes stav pamiatok v Sýrii? Ako sa pristupuje k ich obnove?
To je zložité. Na Sýriu boli uvalené sankcie a je mimo záujmu západného sveta. Pokiaľ spolupráca funguje, je to na univerzitnej úrovni. Do obnovy investujú moslimské krajiny a teritóriá – Libanon, Irán, Čečensko. Nejaké rekonštrukcie prebiehajú, obnova však ide pomaly, Sýria nemá peniaze, musí zabezpečovať pre svojich obyvateľov základné potreby ako vodu či elektrickú energiu. Pamiatky nie sú prioritou. Napriek tomu sa veľa Sýrčanov pokúša vlastnoručne opraviť, čo sa dá, napríklad v Aleppe sa o obnovu mimoriadne usilujú, ale po nedávnom ničivom zemetrasení je to zase inak. Chystám sa tam v apríli, ale neviem, čo tam nájdem. Chce to peniaze a čas. Deštrukcia je obrovská.
Ochrana pamiatok môže mať rôzne spôsoby. Práve v tomto regióne existuje niečo ako „disneyland pamiatok“ – znamená to ich necitlivé reštaurovanie, nadbytok suvenírov a prispôsobenie sa požiadavkám čínskych turistov. Aké máte osobné skúsenosti s reštaurovaním pamiatok?
Pre mňa pojem „disneyland pamiatok“ zahŕňa pyramídy v Egypte, kde je záľaha gýčov z Číny a na ťave vás odvezú k bankomatu, aby ste si mohli vybrať peniaze. Trhy v Iráne, Sýrii či Maroku sú plné originálnych krásnych vecí, v Egypte nič nie je z miestnych manufaktúr. Pamiatky sú týmto nánosom zamorené a celé sa to dostáva do kategórie akéhosi skanzenu, čo je veľmi smutné. Bohaté krajiny zálivu ako Katar, Kuvajt či Bahrajn nanovo stavajú celé historické centrá, častokrát veľmi necitlivo. Niekedy sa to však aj vydarí, ako napríklad oáza Siwa na egyptsko-líbyjských hraniciach. Irán sa pokúša udržať tradíciu – vyrába hlinené tehly a omietky, aj keď medzi ne vkladá pletivo, aby stavba odolala zemetraseniam. Je to skutočne rôznorodé. Špecifické sú rekonštrukcie svätých miest. Tu historicita nie je podstatná, dôležitá je rýchla obnova, aby sa ľudia mali kde modliť. Podstatná je spirituálnosť miesta, nie autenticita priestoru a historická hodnota.
Viem, že Blízky východ milujete. V čom spočíva jeho čaro?
Vlastne ani neviem. Často hovorím, že uctievam chaos a tam ho je skutočne dosť. Páči sa mi, ako sa tam dotýka minulosť s prítomnosťou. Je to farebný a multikultúrny svet, poskytuje nekonečný priestor na objavovanie. Pokúšam sa ho pochopiť už 12 rokov a mám ešte veľké medzery. Som tam osem mesiacom v roku. Nikdy som sa tam nenudila, hoci frustrovaná som bola často. Blízky východ je zaujímavý vo všetkých oblastiach, ktorým sa venujem – v kultúre, histórii, politike i náboženstve.