Ako skladateľ ste v Poľsku pomerne známy. Ale menej známy je váš osobný príbeh. Prezraďte, ako ste sa dostali k hudbe?
Cez cirkev. Hoci je moja rodina nábožensky založená, živú vieru som spoznal, až keď som mal 17 rokov. Po skončení strednej školy som sa stretol s liturgiou, ktorá na mňa urobila obrovský estetický dojem. Očarilo ma množstvo emocionálnych zážitkov na každej úrovni – zrak cez obrazy, sochy a architektúru, čuch cez vôňu dobrého kadidla, sluch cez spev. Spôsobilo to, že som sa ako mladý muž začal zaujímať o to, prečo sa tá krása deje. Aký je dôvod jej existencie.
To všetko sa dialo v Krakove, u dominikánov. A ako to už u nich býva, asi na celom svete, je to nevšedné prostredie, kde môžete stretnúť množstvo zaujímavých ľudí. A práve oni ma k hudbe postupne priťahovali.
Takže ste svoje povolanie nezačali objavovať typickým spôsobom už ako dieťa, hrajúc napríklad na nejakom hudobnom nástroji?
Nie. Rodičia i škola ma pripravovali na praktickejšie povolanie. Študoval som na elektrotechnickej škole. Neskôr ma však zaujala klasická filológia, čiže latinčina a gréčtina. Hudba sa objavila až na samom konci práve zásluhou otcov dominikánov v Krakove.
Takže to oni vás učili, ako písať noty a husľové kľúče?
Nie tak celkom. K tomu písaniu nôt sa viaže celkom milý príbeh. Písať noty ma totiž učila moja manželka Laura vtedy ešte ako moja priateľka. Vyštudovala strednú hudobnú školu, hrala na viole. To vlastne pre ňu som u dominikánov zotrval, keď sa moja prvotná fascinácia začala strácať. Najväčším argumentom na spievanie v zbore bola práve ona. Pán Boh mi postavil do cesty ženu, ktorá ma priviedla k nemu aj k hudbe. Vnímam to ako veľkú Božiu prozreteľnosť.
Hudbu som mal už od malička rád. Chodil som k susedom, ktorí mali hudobné nástroje, aby som si ich ohmatal a skúšal som na nich hrať. Ale rodičia vo mne tú vášeň neodkryli. Pán Boh to naplánoval tak, aby sa môj talent prejavil mimo program.
Čo presne to znamená, mimo program?
Verím, že ak by som začal s hudbou už ako dieťa, vtedy ešte počas komunizmu, nedopadlo by to tak dobre, ako sa to nakoniec skončilo. Vďaka tomu, že som sa k hudbe dostal už v demokracii, mal som možnosť slobodne sa rozvíjať v mojej vášni, ktorou sa hudba stala. V Poľsku a neskôr aj v Londýne, kde som študoval, som bol obklopený špecialistami na klasickú hudbu. Naučil som sa hrať na lutne, spievať... Stretával som ľudí, ktorí sa zaoberali starou hudbou – od stredoveku až po barok. Mal som k dispozícii repertoár z celého sveta. Keďže som vďaka môjmu štúdiu ovládal latinčinu a gréčtinu, ktoré sa v cirkvi používajú, bolo to pre mňa naozaj neskutočné dobrodružstvo.
Ktorý skladateľ je pre vás najväčšou inšpiráciou?
Musím to povedať, hoci trochu z ťažkým srdcom, keďže sa rozprávame v Ríme, ale bol to britský skladateľ Henry Purcell, ktorého telo spočíva teraz už v anglikánskom Westminsterskom opátstve. Pamätám si, že som vtedy prišiel do Londýna práve v roku, kedy bolo trojsté výročie jeho smrti. Bol som ním fascinovaný.
Je to vzor, ktorý je pre mňa trochu ideálom hlavne preto, že bol poslušný Slovu. Tomu Slovu, ktoré nazývame aj Logos. Bez diskusie sú v cirkvi nenahraditeľné aj skladby Bacha či iných skladateľov, ale Purcell si ma získal nielen súdržnosťou v hudobnom rozmere či prozaickým akcentom v kompozícii, ale práve touto svojou vernosťou Pravde vo svojich sakrálnych skladbách. Tomuto sa snažím priblížiť aj ja, nielen komponovaním hudby, ale aj svojím životom.
Venujete sa písaniu liturgickej hudby už tridsať rokov. Ako vyzerali vaše začiatky?
Naozaj som nikdy neplánoval byť skladateľom. Priateľstvo s dominikánmi a moje pôsobenie v osemčlennom zbore starej hudby mi však otvorilo príležitosť sa ním stať. So zborom sme precestovali kus sveta a hoci sme na začiatku spievali "do rezňov so šalátom" na rôznych oficiálnych stretnutiach, dalo mi to možnosť spoznať svet hudby. Lákalo ma to a neskôr ma práve bratia dominikáni poprosili, vidiac moju tvorbu, aby som napísal nejaké piesne na večné sľuby či kňazské vysviacky. Prvá moja pieseň Skosztujcie i zobaczcie [Skúste a presvedčte sa, pozn. red.], ktorej slová sú prevzaté z 34. žalmu, bola inšpirovaná práve tvorbou Henryho Purcella. Keď som ju počul, povedal som si, že niečo podobné musí zaznieť aj v poľských kostoloch. Potom nasledovali ďalšie zhudobnenia žalmov a iné skladby.
Viem si predstaviť, že ak išlo o piesne „na mieru“, snažili ste sa napísať niečo k Božiemu slovu, ktoré na omšiach odznelo, aby to ladilo s daným liturgickým dňom. Mám pravdu, alebo ste čerpali námety z úplne iného zdroja?
Áno, ale aj nie (úsmev). Niekedy som sa inšpiroval aj citátmi, ktoré mali bratia dominikáni na svojich primičných obrázkoch. Tak vznikli piesne Jezu, ufam Tobie [Ježišu, dôverujem Ti. pozn. red.] či Czym się Panu odpłacę [Čím sa odvďačím Pánovi. pozn. red.].
Veľa skladieb vzniklo aj tak, že som sa inšpiroval staršími textami piesní zo spevníkov a kníh, ktoré stáli zaprášené v kláštornej knižnici. Nešlo iba o spevy, ale aj nádherné ornamenty, rukopisy, jednoducho mnohorozmernú krásu, ktorú som mohol uvidieť na vlastné oči a ktorou som sa mohol inšpirovať.
Kto vám tie knihy z kláštornej knižnice vynášal?
Keďže som sa s bratmi dominikánmi priatelil, dovolili mi vojsť za klauzúru a urobiť si fotografie rukopisov kníh zo 16. storočia. Potom som poprosil vtedajšieho priora kláštoru, aby mi ešte dovolil pohľadať niečo, čo ešte nie je „na trhu” v rámci liturgických piesní. Tak sme našli starý poľskou cirkvou zabudnutý spevník kňaza Jagodyńského a urobil som si z neho fotokópie. Našiel som tam bohatstvo textov piesní, ktoré spievali naše staré mamy a ktoré už pomaly upadali do zabudnutia. Vďaka tomuto spevníku sa mi neskôr podarilo zhudobniť jednu z najprekladanejších mojich piesní – Witaj pokarmie [Vitaj, pokrm. pozn. red.]. Dnes znie dokonca v jazykoch ako arabčina, sýrčina či tajvančina.
Pri tomto mi nedá nespomenúť fakt, že ľudia majú často spomienky na staré, jednohlasné piesne, ako na niečo spievané staršími tetuškami v laviciach dedinských kostolíkov. Ale tieto piesne nesú vo svojich textoch nesmierne teologické bohatstvo. Či už spomeniem koledy alebo pašiové piesne. Treba ich iba trochu oprášiť a doplniť o ďalšie hlasy, aby dokázali zaujať a opäť sa vrátili do chrámov.
Hľadáte ako skladatelia často „diery na trhu“ v podobe sviatkov či častí Svätého písma, ktoré ešte nie sú zhudobnené a patrilo by sa, aby boli?
To nastúpilo až trochu neskôr, keď som si začal uvedomovať potreby Cirkvi. Ale stále ten námet musí byť blízky môjmu srdcu. Viete, skladby sa síce dajú napísať kvalitne po hudobnej aj textovej stránke, ale ak to nie je v súlade s tým, po čom moje srdce túži, čo potrebuje, nie je v tom žiadna pravda.
Platí to rovnako pri komponovaní piesní, ako aj pri ich interpretácii. Takáto služba Cirkvi si vyžaduje pokoru. Ak ako skladateľ nemáte nič spoločné s obsahom, o ktorom píšete, mali by ste spraviť niečo pre to, aby ste mali. Napríklad treba ísť k sviatosti zmierenia. Je dôležité to mať na pamäti. Aj v samotnej Cirkvi sú, žiaľ, situácie, keď niekto spievajúc Bože, môj Bože, teba hľadám a za tebou moje srdce prahne, to tak naozaj nemyslí a neverí v to.
Ako to vyzerá vo vašom živote? Máte niekoho, kto vám ukazuje, kde je sever?
V mojom živote plnia dôležitú úlohu moji priatelia, ktorí sa starajú o moje duchovné zdravie a kážu mi obrátiť sa späť k Bohu, keď vidia, že sa deje niečo zlé. Toto je v mojej práci veľmi dôležité. Aby som dokázal žiť v súlade s Pravdou, o ktorej píšem vo svojich dielach.
Registrujem v Poľsku viacerých skladateľov liturgickej hudby. Niektorých skladby však nepočujeme bežne v chrámoch. Prečo?
Tu je dôležité povedať, že pre svoju náročnosť nie je každá sakrálna hudba vhodná na bežné liturgické slávenia. Naozaj je tu prostredie klasických skladateľov, skladateľov vysokej hudby, medzi ktorých patrí napríklad otec Dawid Kusz OP. Je to skvelý dirigent a skladateľ, ktorý tiež učí dirigovanie na univerzite v Krakove. On je príkladom spojenia klasickej hudby s hudbou sakrálnou.
Ďalej tu máme prostredie ambicióznejšej hudby, ktorá sa do priestoru liturgie len ťažko zmestí, hoci veľmi profesionálny zbor by si na ňu dokázal trúfnuť. Tu je azda najlepším príkladom profesor Hudobnej Univerzity Frederika Chopina vo Varšave – Pawel Łukaszewski. Jeho skladby sú naozaj výnimočné, čo potvrdzuje aj fakt, že svet po nich siaha. A to nielen katolícky, ale dokonca aj ten anglikánsky, ako jeden z najlepších svetov choralistiky vôbec.
Existuje však aj hudba pre ľudí, ktorí radi spievajú a chcú spievať v chrámoch, ale nie sú profesionálmi.
Kam sa zaraďujete vy?
Niekde pomedzi. A myslím si, že práve preto ľudia siahajú po Bebenekovi, pretože je jednoduchý v mnohých rozmeroch, no má aj ambíciu. Napríklad v použitých textoch. A ukazuje sa, že som na správnej ceste. Pretože o tom, čo sa spieva v kostoloch, nerozhodujem ja, ale ľudia, ktorí si vyberajú, čo bude znieť na omši.
Vy však nie ste jediný, ktorý tvorí ten druh liturgickej hudby. Ako vyzerá vaša spolupráca s inými skladateľmi? Združujete sa v nejakom spoločenstve? Pracujete spoločne na nejakých projektoch?
Existuje skupina liturgických hudobníkov, s ktorými sa pravidelne stretávame, aby sme spoločne sledovali dianie v liturgii. Snažíme sa starostlivo dbať o povedomie cirkvi v otázkach hudby. Teraz hovorím o tej hierarchickej časti cirkvi. Pretože to, čo a ako ľudia spievajú, závisí predovšetkým od vzdelania a informovanosti kňazov. Nikto iný nemá vplyv na to, ako môže hudba v Cirkvi vyzerať.
Dá sa prácou skladateľa liturgickej hudby uživiť?
Vo všeobecnosti má život v priestore umenia svoje štedrejšie a skromnejšie obdobia a chce to pokoru a trpezlivosť to prijať a naučiť sa to.
Uživiť sa sakrálnou hudbou v Poľsku nie je jednoduché. Panuje tu v cirkvi také presvedčenie, že keď sa niečo robí na Božiu slávu, tak je to zadarmo. Ale ako otec, ktorý chce živiť rodinu, si to nemôžem dovoliť. My sme sa naučili za svoju prácu pýtať si poctivú mzdu. Musíme to ešte ľuďom vysvetľovať, že na to, aby som niečo mohol napísať, sa ku mne musia správať ako ku každému inému človeku, ktorý niečo pre cirkev robí. Že tak, ako sa platí za elektrikára či nákup kadidla, tak aj ja mám nárok na odmenu za svoju prácu. A zdá sa mi to fér, najmä keď sa ukazuje, že ľuďom moja tvorba naozaj slúži.
Ďalšou bolestivou vecou pre skladateľa v rámci cirkvi sú autorské práva. Z tohto hľadiska sme stále na úrovni niekoľko desaťročí za západom.
Je naozaj pravdou, že neplatíme za každé použitie piesne v kostole, ako je to napríklad pri používaní niektorých aplikácií na prehrávanie hudby. Dôvodom je ale aj špecifikum vašej práce. Používanie textov je takpovediac nekontrolovateľné. Je teda vašou mzdou naozaj len to, čo dostanete po napísaní piesne? A ako to vyzerá napríklad z hľadiska sprístupnenia vašej hudby v katolíckych spevníkoch?
Som rád, keď ma niekto požiada, aby som napísal nejakú hudbu a zároveň myslí na to, aby som sa cítil aj ekonomicky pohodlne. Je to krásne gesto zo strany cirkvi. Ďalším zdrojom našich príjmov je vedenie workshopov alebo nejaké prostriedky získané z predaja CD našich piesní.
Čo sa týka spevníkov, my naozaj veľmi povzbudzujeme k tomu, aby si ich ľudia kupovali. Existujú oficiálne spevníky, kde súhlasíme s použitím našich diel. Ale tiež existuje možnosť, aby si ľudia kupovali noty priamo od nás. Bolo by to lepšie, ako keď sa používajú ich kópie. Na Západe je to neprijateľné, ale v Poľsku sme túto úplne normálnu úroveň ešte nedosiahli.
V Poľsku naozaj vznikne ročne niekoľko liturgických piesní a všetky sa pomerne rýchlo dostávajú do obehu. Ako vyzerá cesta liturgickej piesne od skladateľa až po svätú omšu?
Na začiatok treba povedať, že cirkev má svoje vlastné životné tempo. Ak ide o otázku schválenia piesní v jednotlivých biskupstvách, tak áno, v kúrii existujú inštitúcie, ktoré sa tým zaoberajú. Čo však veci dokáže urýchliť, je to, že rehole nie sú vždy povinné niečo registrovať na kúrii. A tak je to aj u dominikánov. Ak provinciál súhlasil s tým, čo robíme ja a moji priatelia skladatelia, odobrí nám skladby, a tie sa môžu používať na liturgických sláveniach.
Vaše liturgické piesne môžeme počúvať aj mimo kostolov, na CD nosičoch. Ako sa zrodila myšlienka nahrať ich?
Keď sme začínali skladať liturgickú hudbu, boli ešte časy, keď nebol internet a ľudia si s našimi piesňami mohli robiť, čo chceli. Začali ich hrať na gitarách s rôznym, niekedy takmer divokým rytmom, ako na opekačke. Keďže takéto prevedenie som nemal na mysli, keď som tieto piesne skladal, išiel som k dominikánom a kapucínom a požičal som si peniaze, aby som mohol nahrať album a ukázať ľuďom, ako si to predstavujem ja. Ako je to správne. Keď som už mal nahrávky hotové, oslovilo ma jedno vydavateľstvo, že majú záujem toto CD vydať.
V roku 2004 ma dokonca posadili do lietadla s čerstvo vydaným cédečkom a poslali ma do Vatikánu za svätým otcom Jánom Pavlom II. Mal som mu ho osobne odovzdať. Pamätám si, že som vtedy ešte ako nezrelý a neskúsený mladík hovoril na audiencii hlúposti a potom som cítil výčitky svedomia, že som premárnil ten vzácny čas.
A potom sa už veci začali diať automaticky. Ukázalo sa, že tieto piesne začali hrať rádiá, nielen katolícke, a cédečká sa začali používať na rôzne príležitosti. Dodnes ku mne prichádzajú informácie o ovocí mojej práce, že aj vďaka týmto piesňam niekto odkryl svoje povolanie a rozhodol sa pre zasvätený život.
V rámci vašich aktivít organizujete aj hudobné workshopy pre rôzne zbory či jednotlivcov. Pre koho sú určené? Môže tam prísť aj človek, ktorý nie je hudobne vzdelaný?
Takýchto úplných začiatočníkov máme naozaj veľa. Nápad workshopov sa zrodil ešte dávnejšie, keď sme potrebovali pripravovať krakovské dominikánske zbory na väčšie slávnosti, ako napríklad Veľkonočné Trojdnie, a čas pred samým slávením nebol dostačujúci. Časom sa však naša práca rozšírila do celého Poľska, pretože ľudia mali o to záujem. Dnes s mojimi priateľmi robíme tieto hudobné workshopy naozaj po celom svete.
A ako tieto workshopy vyzerajú?
Nie je to len o speve. Záleží nám tak nielen na hudbe, ale aj na duchu. Snažíme sa, aby účastníci mali k dispozícii možnosť svätej spovede, pretože niekedy sa Pán Boh prihovára ľuďom práve cez hudbu, a otvára tak ľudské srdcia.
Čo sa však týka speváckej časti programu, ktorá zaberá väčšinu času, posielame ľuďom dopredu rôzny repertoár piesní a až na mieste sa rozhodujeme, do čoho sa pustíme. Reagujeme na naše skupiny ako na živý organizmus. Pretože vlastne až na mieste zisťujeme, kto k nám prišiel a na akej úrovni s ním môžeme pracovať. Takže podľa toho, ako sa nám niečo darí alebo nedarí nacvičiť, upravujeme repertoár na záverečnú omšu alebo koncert, ktorý zvyčajne korunuje daný workshop v posledný deň.
Ako dokážete zladiť rodinný život a prácu? Pretože tieto workshopy sa väčšinou konajú cez víkend a práve vtedy, keď má veľa rodín voľný čas na stretnutie, vy nie ste doma...
Manželka, ktorá je tiež hudobníčka, tomu rozumie. Trochu sme si tiež zvykli. Vďaka či pre tieto workshopy nie som doma prakticky pol roka. Častokrát to u nás vyzeralo aj tak, že pri štyroch deťoch som niekedy jedno z nich brával so sebou na striedačku, pokiaľ to bolo možné. Napríklad ako darček k narodeninám či pri iných príležitostiach. Niekedy sa nám dokonca podarilo vycestovať všetkým naraz.
Na vaše workshopy prichádza aj množstvo ľudí, ktorí vo svojich farnostiach slúžia ako kantori. Aká je ich úloha vo farnosti? A prečo sa množstvo ľudí v kostoloch bojí spievať?
Myslím si, že pre kantora je najdôležitejšie dokázať vysvetliť ľuďom, prečo spievame. Je dôležité, aby veriaci boli svojimi kantormi, dirigentmi, vedení k správnemu cieľu. Tu je, zdá sa mi, hlavný problém výchovy k spevu v cirkvi. Že k svojmu „vystúpeniu“ pristupujeme tak, že to robíme len na horizontálnej úrovni, pre ľudí. A základným cieľom hudobníka v kostole má byť predsa rozmer vertikálny – vzdávanie chvály Bohu.
Kantor by nemal viesť ľudí k dokonalosti, hoci musí mať isté nároky, ale mal by motivovať ľudí nielen výkonom, ale aj vzťahmi. Nielen medzi sebou, ale aj medzi zboristami a Bohom samotným. Vtedy aj slabší či menej skúsený zbor dokáže vytvoriť niečo pekné. Všeobecne platí, že môžeme najať najlepších spevákov na svete, ale ak nemajú spoločný cieľ a nedokážu sa medzi sebou ľudsky zniesť, tak neodrážajú ducha hudby. Bude to možno odspievané hudobne správne, ale nebude to krásne.
Počula som, že spievať sa dokáže naučiť každý. Je to pravda?
V Poľsku máme príslovie, ktoré opisuje nie najlepšie spievajúcich ľudí ako takých, ktorým stúpil slon na ucho. Ja si myslím, že takí neexistujú. Samozrejme, niekedy sa vyskytnú zdravotné prekážky, ale ak ten človek nemá vyslovene poruchy sluchu, tak sa spev dá vycvičiť. Samozrejme, najjednoduchšie je začínať deťom. Ale som presvedčený, že keby sme dali ľuďom čas a trpezlivosť, dalo by sa to zvládnuť s každým.
Sám som mal skúsenosť s niekoľkomesačnou prácou s mladým mužom, ktorý spočiatku nedokázal zopakovať vôbec žiadne zvuky. Potrebovali sme veľa času a už spomínanej trpezlivosti z oboch strán, ale výsledok sa dostavil. Preto tvrdím, že ak niekto povie, že nevie spievať, je to skôr psychický problém ako problém so sluchom.
Ako reagujete, keď vidíte nezhody medzi účastníkmi zboru, ktorý vediete? Ako riešite medziľudské problémy v zbore?
To je dôležitá otázka, pretože akékoľvek nezhody medzi členmi, či už odsudzovanie niekoho, kto nie je taký talentovaný ako ostatní či oslavovanie iného, ambicióznejšieho člena, môže zboru ako celku uškodiť.
V každom prípade si musíte ako kantor držať určitý nadhľad. Nemôžete mať nesplniteľné hudobné ambície, ale musíte byť aj trochu náročný, aby sa zbor rozvíjal. Nemusí v každom kostole zaznieť Ave Verum od Mozarta. Niekedy niečo jednoduché, ale dobre zaspievané bude mať na koniec väčší prínos pre spoločenstvo ako spievanie pod stresom a tlakom niekoho, kto sa chce iba ukázať. Takéto veci majú škodlivý vplyv, nielen na tú samotnú osobu, ale aj na celý zbor ako kolektív.
Ako dirigent sa snažím skracovať vzdialenosť medzi mnou a zborom. Delím sa so svojimi skúsenosťami. Aj ja som predsa niekedy začínal a robil som tiež chyby. Snažím sa byť priateľom, nie šéfom. Ale to nie je automatické, to musí vyplývať aj zo vzťahu k Bohu a prikázania lásky k blížnemu. Nie výsledok je najdôležitejší, ale človek.
Máte nejaký svoj skladateľský sen? Napríklad, aby vaša pieseň odznela napríklad na pápežskej omši?
Nezamýšľal som sa nad tým. Boli príležitosti, ako napríklad Svetové dni mládeže v Krakove, kde sa objavilo na jednej z omší moje Witaj pokarmie, ktoré spievali milióny ľudí. A ak mám byť úprimný, neodoprel by som si to potešenie, keby sa moja hudba objavila niekde vo Vatikáne. Ale myslím, že si viac cením udalosti malé ako prestížne. Viac ma dojíma, keď počujem svoju pieseň počas omše o dvanástej, na ktorej starší muž opierajúci sa o paličku z celého srdca spieva – Bože, môj Bože, teba hľadám. Za tebou moje srdce prahne. V jeho speve je toľko pravdy, že ma to dojíma viac ako milióny spievajúcich na Svetových dňoch mládeže. Ale, samozrejme, veľmi si vážim aj túto príležitosť.