Marian Kuna

Dnes je presne sedemdesiat rokov od Stalinovej smrti. Jeho meno sa stalo tak obludným, že ho dejiny nezabudnú. Stalin doviedol do extrému podobu totalitnej vlády.

Napriek širokému povedomiu o masívnej obludnosti jeho zločinov sa ešte aj dnes nájdu ľudia, ktorí budú obhajovať Stalina a jeho krutovládu. Ich obhajoba bude typicky zdôrazňovať Stalinove modernizačné, ale najmä vojenské zásluhy v boji proti nacizmu. Drastické pošliapanie ľudskej dôstojnosti miliónov jeho nevinných obetí budú ospravedlňovať ako dobou podmienenú – a tak i eticky legitímnu – „daň za spoločenský progres“. V pozadí tejto pozície je princíp „účel svätí prostriedky“, ktorý je eticky celkom neprijateľný.

V tomto texte sa však nechcem venovať Stalinovi, ale jeho kritikom. Špeciálne tým, ktorí boli buď komunistami, alebo filozofickými marxistami. Ak necháme bokom niektoré komunistické herézy, objavili sa tri skupiny. Prvá, ktorú viedol Chruščov, chcela kritikou Stalina zachrániť komunizmus. Táto skupina nás zaujímať nebude, dejiny jej kapitolu už dávno uzavreli.

Druhou skupinou sa stali bývalí stalinisti alebo komunisti, ktorí prešli k liberalizmu, respektíve stalinizmus kritizovali z liberálnych pozícií. Ide o veľkú skupinu autorov, dodnes ju vystopujeme v politike aj v kultúre. Čitatelia románov Milana Kunderu to potvrdia.