A treťou skupinou sú kritici ako Alexander Solženicyn, ktorí získali autoritu na opačnom konci mocenskej vertikály. Kritika a vyrovnanie sa so stalinizmom sa však stalo dôležitou témou aj v západnom myslení, príkladom je – možno trochu prekvapivo – Alasdair MacIntyre, tiež bývalý marxista.

Kritici stalinizmu sa síce zhodnú na morálnom odsúdení Stalinovej podoby uplatňovania moci, ale nezhodnú sa na dôvodoch. Inak stalinizmus kritizujú stúpenci marxizmu, inak odporcovia Marxovej teórie. Nie všetky podoby kritiky sú rovnako eticky presvedčivé. Pre politické myslenie sa však stalo pomerne dôležitou témou, že stalinizmus nestačí len eticky odmietnuť, treba ho odmietnuť zo správnych morálnych dôvodov.

V opačnom prípade existuje riziko, že síce odmietneme zjavne obludné dôsledky "logiky stalinizmu", bez toho, aby sme odmietli logiku v pozadí, ktorá k tomuto extrému otvorila cestu. Prípadne, odmietneme aj túto logiku, ale nahradíme ju inou eticky pochybnou formou morálneho uvažovania. Takáto etická kritika stalinizmu bude následne racionálne nepresvedčivá.

Stalinizmus podrobil zásadnej etickej kritike už pred viac ako šiestimi desaťročiami jeden z najvýznamnejších súčasných filozofov – Alasdair MacIntyre (94). MacIntyre je veľká postava filozofie, počas svojej akademickej kariéry totiž zásadne tematicky ovplyvnil smerovanie súčasnej morálnej a politickej filozofie. Jeho dielo sa stáva čoraz známejším aj u nás. Svoj výnimočný intelektuálny talent preukázal už ako dvadsaťdeväťročný, keď ako mladý marxista podrobil stalinizmus zdrvujúcej filozofickej kritike. Práve jeho kritike sa budeme podrobnejšie venovať v ďalšej časti tohto textu.

Dá sa povedať, že táto kritika stalinizmu v mnohom predznamenala MacIntyrove neskoršie filozofické obraty. Možno v nej pozorovať dôraz na význam aristotelizmu pre etiku, dôraz, ktorý u neho neskôr prerástol do filozofického stotožnenia sa s tomizmom ako prominentnou podobou kresťanskej filozofie.

Na MacIntyrovi je potrebné vyzdvihnúť nielen jeho originálne myšlienky, ale aj jeho osobné postoje, najmä jeho neustálu ochotu trpezlivo načúvať svojim kritikom, ako aj pripravenosť uznať a opraviť svoje vlastné filozofické omyly. Tie dokladajú jeho charakter, pokoru, ale najmä oddanosť hľadaniu pravdy. To ho robí inšpiratívnym aj dnes, keď žijeme morálne a politicky turbulentné časy.

Hľadanie lepšieho sveta

MacIntyrova etická kritika stalinizmu je poučná z dvoch dôvodov. Po prvé, MacIntyre, ktorý začínal ako neobyčajne sofistikovaný marxista, sa rovnako ako Stalin hlásil k Marxovi, ale stalinizmus odmietol ako eticky neprijateľný. Po druhé, neváhal opustiť marxizmus a urobiť viaceré radikálne osobné a filozofické rozhodnutia.

MacIntyre bol nezvyčajný marxista. Na rozdiel od mnohých marxistických socialistov nebol ateista, ale kresťan. Ako kresťanský socialista sa usiloval o harmonické prepojenie kresťanstva a marxizmu a súčasne ho znepokojovali nehumánne črty kapitalistického a liberálneho étosu moderného sveta.

Bol odporcom kombinácie liberálneho morálneho individualizmu a ekonomickej logiky kapitalizmu, že účel (maximalizácia zisku) svätí (nehumánne) prostriedky. Príčinou bola skúsenosť z modernej britskej spoločnosti. Bol presvedčený, že „dvomi najrelevantnejšími knihami v modernom svete sú Evanjelium sv. Marka a Marxove Ekonomicko-filozofické rukopisy; [ktoré však podľa neho] musíme čítať spolu“.

Ako sám uvádza, nikdy nepochyboval o pravdivosti základných morálnych právd, ktoré mu sprostredkovali ako prví jeho rodičia a tety. Mal len neistotu v tom, ako tieto pravdy čo najpresvedčivejšie filozoficky obhájiť.

Etická pustatina

Odhalenie Stalinových zločinov sa udialo v roku 1956, tri roky po smrti tyrana. Stalin bol mŕtvy, ale stalinizmus zomieral len pomaly. Rok 1956 bol zároveň svedkom toho, ako sovietske tanky brutálne potlačili maďarské protikomunistické povstanie v uliciach Budapešti.

Sovietsky zväz, ktorý sa propagandisticky prezentoval ako socialistická – teda "skutočne rovnostárska" – demokracia a mierotvorná sila, sa pred zrakmi celého sveta ukázal v reálnom svetle. Boľševici neváhali utopiť v krvi akékoľvek volanie obyčajných ľudí po slobode a spravodlivosti. Každý stúpenec idey komunizmu tak čelil zásadnej morálnej otázke: Aký je správny morálny postoj voči krutosti reálneho komunizmu?

V duchu ľavicového sloganu, že alternatívou k socializmu je barbarstvo, nemohol komunista len mávnuť rukou, sledujúc reálnosocialistické barbarstvo. Osobitnú morálnu naliehavosť mala táto otázka pre západných komunistov, ktorí mali na rozdiel od ich „súdruhov“ v krajinách reálneho socializmu k dispozícii množstvo „buržoáznych“ práv a slobôd, ktoré ich chránili pred štátnou svojvôľou sovietskeho typu.

MacIntyre bol znechutený zo stalinizmu ako bezohľadnej štátnej krutovlády, ako aj z jeho idey socialistickej „revolúcie v jednej krajine“. To spôsobilo, že v roku 1956 vystúpil z Komunistickej strany Spojeného kráľovstva a načas sa pripojil k stúpencom trockizmu (Trockého zabil Stalinov agent v roku 1940), ktorí presadzovali ideu svetovej revolúcie.

Dva roky nato sa pokúsil filozoficky vyrovnať s morálnou výzvou stalinizmu v článku, kde ho stotožnil s morálnou pustatinou (moral wilderness), z ktorej je potrebné nájsť východisko. Odmietol nielen stalinskú verziu marxizmu, ale aj reakciu exkomunistu, ktorý stalinizmus odsúdil z liberálnej morálnej pozície.

Liberálnemu exkomunistovi, ktorý pre zločiny stalinizmu „konvertoval“ na liberálnu morálku, vyčíta, že jeho pozícia je problematická. Jeho pozíciu totiž chápe ako sociálne a historicky nezakotvenú a poukazuje na svojvoľnú povahu jeho rozhodnutia a postoja. Ide o to, že takýto konvertita trpí sebaklamom, lebo sa dovoláva morálnych princípov, tie však nedokáže presvedčivo obhájiť. Svojvôľu stalinizmu prosto vymenil za svojvôľu liberalizmu.

Problém videl v tom, že liberálny exkomunista síce prestal byť „gramofónom stalinskej byrokracie“, ale v skutočnosti len vymenil vedomú závislosť za závislosť nevedomú, a to od morálneho liberalizmu. Jeho pozícia je tak len „fotografickým negatívom“ stalinizmu, stavom, keď jednu pochybnú etiku vymenil za inú pochybnú etiku. Nie je preto schopný presvedčivo vysvetliť, prečo by nás mali zaväzovať (liberálne) morálne štandardy, o ktoré opiera svoje morálne odsúdenie stalinizmu.

Stalinistovi MacIntyre vytýka, že chybne vykladá marxizmus. Problémom je najmä stalinistický historický determinizmus, podľa ktorého je morálne správne to, čo má nastať ako výsledok historického vývoja. Stalinista sa mylne domnieva, že disponuje „plánom spoločenského mechanizmu“ a zákony spoločenského vývoja nesprávne považuje za podobné zákonom ovládajúcim správanie sa mechanického systému. Túto predstavu výstižne vyjadruje postoj francúzskeho komunistu z roku 1940, ako ho vyjadril Jean-Paul Sartre v novele Smrť v duši (1949):

„...je možné si predstaviť, že by politbyro mohlo stroskotať v hlbinách hlúposti: rovnako si možno predstaviť, že vám strecha tejto chyže spadne na hlavu, to však neznamená, že svoj čas trávite pozorným sledovaním stropu. Ak chcete, môžete, samozrejme, povedať, že vaše nádeje vkladáte do Boha, alebo že dôverujete architektovi – ale každá takáto odpoveď by boli len a iba slová. Veľmi dobre viete, že existujú určité prírodné zákony a ide o spôsob, akým budovy stoja, keď boli postavené v súlade s týmito zákonmi. Prečo by som teda mal tráviť čas premýšľaním o politike ZSSR a prečo by ste sa mali pýtať na moju dôveru v Stalina? Mám v neho plnú dôveru a plne dôverujem Molotovovi a Ždanovovi – rovnako ako vy dôverujete v pevnosť týchto múrov. Inými slovami, viem, že história má svoje zákony a že na základe týchto zákonov spájajú krajinu robotníkov a európsky proletariát rovnaké záujmy.

Marxista MacIntyre odmieta stalinizmus ako ideológiu, ktorú charakterizuje aj morálne kruté presvedčenie, že „existuje konečný ospravedlňujúci cieľ, a toto presvedčenie je spojené s bezprostredným úsilím o moc“. Za nepresvedčivý však považuje aj morálny liberalizmus, preto sa usiluje o takú interpretáciu marxizmu, ktorá sa vyhne omylom oboch ideológií.

To vyžaduje podľa MacIntyra opätovné preskúmanie tradičných otázok týkajúcich sa ľudskej prirodzenosti a morálky, a súčasne zameranie sa na problematiku vzťahu medzi dejinami a morálnymi hodnotami.

Takéto skúmanie má prispieť k (opätovnému) prepojeniu morálky a ľudských túžob, pre ktoré autonómna liberálna morálka nemá primerané porozumenie. Má umožniť presvedčivé morálne odsúdenie stalinizmu z takej marxistickej pozície, ktorá nebude trpieť na nedostatky morálneho liberalizmu.

Takto si MacIntyre predstavoval východisko z morálnej pustatiny stalinizmu. Dá sa povedať, že sám toto východisko nakoniec našiel, bolo to však mimo rámca marxistickej filozofie. Opustenie marxizmu bolo prvým krokom k nájdeniu tohto východiska.

Ani socializmus, ani liberalizmus... čo teda?

Začnime tým, že MacIntyre nenašiel, čo hľadal – čiže nenašiel rozumne presvedčivú podobu marxizmu, ktorá by bola dôveryhodnou alternatívou morálnym defektom liberálneho kapitalistického étosu moderného sveta. Uvedomil si totiž, že idea socializmu, podobne ako jeho hlavný ideologický súper, trpí na rovnaký neduh – špecificky modernú verziu individualizmu.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch preto opúšťa marxizmus. Keď v roku 1981 vydáva svoje najslávnejšie dielo Ztráta ctnosti (After Virtue, česky 2005), už otvorene hlása potrebu návratu k Aristotelovej etike. Tvrdí, že dnes máme reálne na výber len z dvoch nasledovných možností: Buď nasledovať neracionalistickú etiku vôle k moci Friedricha Nietzscheho, alebo aktualizovať Aristotelovu racionalistickú etiku morálnych cností a dobrého života.

MacIntyre si zvolil Aristotela, lebo len jeho etika podľa neho obstojí v zničujúcej Nietzscheho kritike západnej etiky a je alternatívou k modernému individualizmu. Nietzscheho etike vyčíta, že sama trpí na neduhy moderny, ktoré kritizuje.

Dielo Ztráta ctnosti síce predostiera pochmúrny pohľad na stav súčasnej morálnej teórie a praxe, ale jej záver obsahuje aj záblesky nádeje, keďže sa končí myšlienkou, že „nečakáme na Godota, ale na niekoho nepochybne veľmi odlišného, na svätého Benedikta“.

V neskorších dielach MacIntyre svoju aristotelovskú pozíciu prehlbuje a dospieva k záveru, že práve Tomáš Akvinský bol najlepším aristotelikom. Preto sa filozoficky identifikuje ako tomista. Významné posuny robí aj v osobnom živote. Opúšťa protestantizmus a stáva sa katolíkom.

MacIntyrovo etické, intelektuálne a náboženské hľadanie malo takú dynamiku, že on sám našiel, čo nehľadal.

Utópia budúceho verzus utópia prítomného

MacIntyre, dnes už uznávaný katolícky filozof, sa aj napriek svojmu rozchodu s marxizmom ani dnes nerozpakuje vyjadriť svoj obdiv k niektorým Marxovým myšlienkam. Vzhľadom na celú paletu zločinov komunizmu, osobitne morálnu brutalitu, ktorá sprevádzala v zásade každý pokus o nastolenie reálne socialistického režimu, však celkom odmieta ideu revolučnej zmeny liberálneho a kapitalistického usporiadania moderného štátu. Odmieta totiž to, čo označuje ako „utópiu budúceho“, ktorá znamená „obetovanie prítomnosti v prospech nejakej imaginárnej veľkolepej budúcnosti“.

Svoju nádej v budovanie lepšieho sveta vkladá do toho, čo nazýva „utópiou prítomného“. Táto (neutopická) utópia odmieta obetovať prítomné a je spojená s „nástojením na tom, že škála možností je oveľa širšia, než pripúšťa dominujúci poriadok“.

Inými slovami, budúcnosť morálneho rozvoja vidí MacIntyre v benediktínsky ladenej civilizačnej obrane ako alternatíve súčasného sociálno-ekonomického usporiadania. Potrebujeme podľa neho „tvoriť nové formy spoločenstva, v ktorých môže pretrvať morálny život, aby civilizovanosť, ale aj morálka mohli prežiť nastávajúce barbarské a temné obdobie“.

S MacIntyrom možno súhlasiť, že spor o to, ktoré chápanie dobrého života je presvedčivejšie, nebude v konečnom dôsledku rozhodnutý teoreticky. Presvedčivosť tej-ktorej etickej koncepcie sa totiž naplno ukáže až na úrovni praxe. Ukáže sa v tom, aké pozitívne alebo negatívne dôsledky má konkrétna koncepcia pre vydarený ľudský život.

Nejde tu o rezignáciu na teoretické skúmanie a obhajobu filozofickej obhajoby skutočnej povahy ľudského dobra. Skôr ide o upriamenie našej pozornosti na skutočnosť, že podstatný zápas o to, čo znamená byť dobrým človekom a prežiť ľudský život dobre, sa odohráva na úrovni nášho individuálneho a kolektívneho konania v spoločenstvách, ktorých sme súčasťou.

MacIntyrovo hľadanie lepšieho sveta je veľmi poučné. Osobitne pôsobivá je jeho celoživotná oddanosť pravde, bez ohľadu na to, kam ho tento postoj viedol. Naša oddanosť pravde je totiž kľúčovým predpokladom toho, že obstojíme v morálnom zmätku a ideovej temnote súčasnosti.

Sedemdesiat rokov po smrti Stalina je to rovnako aktuálne, ako v čase, keď spor o stalinizmus rozprúdil debatu medzi marxistami a komunistami.