Bezpodmienečná podpora vyzerá inak. K čomu začínajú niektorí západní lídri tlačiť Zelenského

Ukrajinci prevádzkujú satiricky pomenovanú webovú stránku „Mirotvorca“, čiernu listinu ľudí, ktorí prehovorili o mieri, zatiaľ čo treba rozdrviť Rusko. Zoznam by sa teraz mohol rozrásť o mená Sunak, Macron, Scholz. Denník Wall Street Journal píše, že predsedovia vlád Spojeného kráľovstva, Francúzska a Nemecka Zelenému predostreli plán, ktorý má viesť k mieru.

Medzinárodné spoločenstvo by Ukrajine poskytlo isté bezpečnostné garancie, tie by sa však nerovnali členstvu v NATO. Dôležitým prvkom, ktorý má Ukrajine dať pocit väčšieho bezpečia, by boli dodávky modernej vojenskej techniky, faktická integrácia ukrajinskej armády do zbraňových systémov Aliancie. Ťažko povedať, či práve toto Putina s jeho cieľom „demilitarizácie“ Ukrajiny uspokojí. Ale Ukrajina niečo, z čoho bude čerpať akúsi istotu, potrebuje. A súčasne je to tiché uznanie významu, aký v ruských hlavách zohrával plán prijať Ukrajinu do NATO.

Je nesmierne smutné, ak k niečomu takému Ukrajina so Západom za chrbtom dospela o rok a pol, alebo napríklad o dva roky neskôr, než to bolo možné. Vlani v marci, teda po prvom mesiaci bojov, podľa vysokopostavených predstaviteľov z Ukrajiny, Ruska, Ameriky, Turecka, Izraela existovala šanca na mier: ruská delegácia pristúpila na stiahnutie za hranice z 23. februára výmenou za to, že Ukrajina rezignuje na členstvo v NATO a vráti sa k neutralite. Od dohody odstúpil Zelenskyj, v ktorom iste hlodali pochybnosti, nakoľko sa dá veriť Putinovi, a tie pochybnosti v ňom zásadne priživili angloamerickí spojenci. Boris Johnson mu to začiatkom apríla 2022 priletel oznámiť rovno do Kyjeva: Západ dohodu s Putinom garantovať nebude, bodka.

Vtedy sa pred „bojovníkmi od monitora“ Johnsonovho typu objavila nečakaná šanca Rusom na Ukrajine pustiť žilou. V súčasnosti je zrejmé, že vykrvácanie Ruska (HDP vlani mínus dve percentá) sa dosahuje za oveľa väčšieho vykrvácania Ukrajiny (HDP vlani mínus 30 percent). Ukrajinská armáda utrpela vážne straty a už dnes má problémy dopĺňať vojenské stavy. V uliciach tamojších miest sa odohrávajú dramatické scény, na ktorých lapených civilistov po márnom odpore nakladajú do vojenských áut a odvážajú do kasární.

Z väčšieho odstupu, ktorý nám umožňuje uvidieť povestný „väčší obrázok“, je potom azda zrejmé, že Ukrajina väčšinu stratených území, o Kryme nehovoriac, nezíska, vstup do NATO si nevybojuje, pričom však každý rok bojov je pre ňu nesmiernou katastrofou. Argument, že o načasovaní mierových rozhovorov si budú musieť Ukrajinci rozhodnúť sami, má slabinu v tom, že nám chýbajú spoľahlivé nástroje na zmeranie skutočných nálad v krajine. Na Ukrajine ešte pred vojnou postavili mimo zákona najpopulárnejšiu, ale opozičnú stranu a zatvorili niekoľko takzvaných proruských televízií. Prezidentský palác po začiatku vojny zoštátnil spravodajstvo o všetkom, čo sa týka vojny, a vojenské straty patria k úzkostne stráženému štátnemu tajomstvu.

Ale predpokladajme, že výrazná väčšina Ukrajincov bojovať chce. Potom ešte zostáva spytovať si svedomie, nakoľko k tomu boli vedení nereálnymi nádejami na nejaké zázračné zbrane zo Západu a jeho neutíchajúcu podporu.

Akékoľvek úvahy o tom, že lepší než prebiehajúci masaker je mier, či aspoň prímerie alebo aspoň vojenská podpora Ukrajiny kombinovaná s nejakou ponukou Putinovi, (napríklad so sľubom, že Ukrajina nikdy nevstúpi do NATO), doteraz niesli nádych kolaborácie. Ale v rôznych krajinách Západu sa nálady menia. Na Slovensku sa na čelo prieskumov vrátil nevábny politik Robert Fico, ktorý po neslávnom odchode z vlády vegetoval na siedmich percentách a vyzeralo to na koniec jeho kariéry. Dnes Fico takmer sám spochybňuje príliš proamerický kurz Hegerovej vlády. V Rakúsku sa vláda pod tlakom verejnej mienky rozhodla proti dodávkam zbraní na Ukrajinu (niežeby ich mali práve na rozdávanie).

Dôležitejšie je, prirodzene, Nemecko, v ktorom síce vládna koalícia, opozičné CDU aj všetky hlavné médiá stavili na Putinovu bezpodmienečnú porážku, ale súbežne tam vzniká mierové hnutie. Dve ženy, postkomunistická politička Sahra Wagenknechtová a zaslúžilá feministka Alice Schwarzerová, nedávno zverejnili Manifest za mier (v čase uzávierky mal 700-tisíc podpisov) a minulú sobotu v centre Berlína usporiadali slušne navštívenú demonštráciu (podľa oboch organizátoriek tam bolo 50-tisíc, podľa polície 13-tisíc účastníkov, čo je komicky podhodnotené číslo). Posmeškami o vrodenom kapitulantstve Nemecka voči Rusku toto hnutie nevybavíme. Zelení, dnes vedúca sila v boji proti putinizmu, vznikli aj z mierového hnutia, keď však Moskva ešte v Európe naozaj udržiavala impérium a skutočne vyvážala svoju totalitnú ideológiu. Klásť znamienko rovnosti medzi začiatok 80. rokov a dnešok nás ďaleko neprivedie.

Úplne najdôležitejší je však vývoj v USA. Donald Trump, ktorý sa opäť uchádza o nomináciu Republikánskej strany do budúcoročných prezidentských volieb, vystupuje proti ukrajinskej politike Bidenovho Bieleho domu tak ako nikdy predtým. Uviedol, že na Ukrajine „nás Biden systematicky, a možno o tom ani nevie, tlačí do niečoho, z čoho by čoskoro mohla vzniknúť tretia svetová vojna“. Predminulý utorok Trump dokonca sľúbil „vyčistiť stajňu od všetkých tých vojnových štváčov, globalistov hlbokého štátu v Pentagóne, na ministerstve zahraničia a v národnom bezpečnostnopriemyselnom komplexe“.

Podobným tónom hovorí jediný vážny súper Trumpa v Republikánskej strane, Ron DeSantis: „Nemyslím, že je v našom záujme skĺzavať do zástupnej vojny s Čínou, nechať sa zaťahovať do vecí, ako sú pohraničné územia [Ukrajiny – pozn. red.] a Krym.“ To všetko znamená, že v zahraničnej politike niektorých, okrem iného aj veľmi dôležitých krajín Západu, vzniká pri otázke, ako ďalej bojovať s Ruskom, politická pluralita. To časom nutne povedie k väčšiemu tlaku na rokovania.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.