1. Generál
Minister Lengvarský konečne príjemne prekvapil. Oznámil, že je na odchode.
Dôvod: Lengvarského ľudia – hlavne tí s väzbami na Pentu – brzdili projekt štátnej nemocnice Rázsochy (ktorá by konkurovala novej nemocnici Penty v Boroch). A ohrozovali investície za stovky miliónov eur z EÚ, ktoré by mohli prepadnúť.
Keďže Slovensko vstupuje do volebnej kampane, pribrzdená politika ministerstva už bola neudržateľná. Pod tlakom kritikov bol nielen minister, ale aj premiér a celá vláda, ktorá si pred voľbami nemôže dovoliť škandály s utopením eurofondov.
Zašlo to tak ďaleko, že sa rozhýbal aj tradične prispatý Heger. Na Lengvarského naliehal, aby vymenil kľúčových ľudí, ktorí riadia (presnejšie blokujú) projekty. Minister to odmietol. Premiéra verejne kritizoval za „politickú korupciu“, teda obchodovanie s funkciami. A ponúkol odchod.
Premiéra Hegera však chváliť nebudeme. Lebo o problémoch v tíme Lengvarského vedel rok. A neurobil vôbec nič. Prizeral sa. A úradníci ministerstva robili čoraz čudnejšie rozhodnutia. Štúdiu na štátnu nemocnicu mala vypracovať firma, ktorá pracovala pre Pentu. Peniaze z eurofondov sa presmerovali z veľkých štátnych nemocníc na menšie. Z čoho mohla profitovať sieť regionálnych nemocníc Penty…
Premiér nezakročil jednak preto, že nemá na to, aby vstupoval do konfliktov a konal. A potom preto, že Lengvarský bol roky pod ochranou médií a prezidentky. Najskôr za nadprácu pri očkovacej politike, potom za nadprácu pri transrodovej politike…
Heger sa zobudil až pred voľbami, keď sa o marenie projektov nemocníc v objeme stoviek miliónov eur začali zaujímať médiá, Brusel, izraelskí architekti, prezidentka… Po roku konečne zatlačil na ministra, aby vymenil tím. A aj to neúspešne. Lengvarský povedal nie a ponúka funkciu.
Minister zdravotníctva končí.
Treba však dodať, že s výrazným meškaním.
Generál Lengvarský, nominant Naďa, mal skončiť už v auguste 2021.
Za jeho zlyhaniami nie je iba to, že ľudia z ministerstva poslúžili záujmom Penty a jej novej nemocnice. Lengvarský je v prvom rade zodpovedný za ohavnosti v pandemickej politike, ktorá vyvrcholila segregáciou neočkovaných na konci roka 2021. Dialo sa to bez akýchkoľvek vedeckých a medicínskych dôvodov, keďže od jari 2021 bolo známe, že očkovanie nebráni infekcii a šíreniu vírusu.
Lengvarský celý rok 2021 vystupoval ako agent Pfizeru. Po intervencii prezidentky Čaputovej blokoval očkovanie ruskou vakcínou, ktorú (v malom objeme) vybavil Matovič. Slovenské ministerstvo sa medzi prvými rozbehlo do povolenia tretej dávky či do očkovania detí od päť rokov. Lengvarský rozhodol o použití nových vakcín pre malé deti ešte pred ukončením klinických testov Pfizeru a pred rozhodnutím Európskej liekovej agentúry (EMA).
Uplatnil ministerskú výnimku pre mRNA vakcíny.
V auguste 2021 v rozhovore pre Pravdu priznal, že rozhodnutia nerobí na základe odporúčaní úradov, ale na základe „odporúčaní farmafiriem, keď, skrátka, povie Pfizer, že áno, odporúčame tretiu dávku, no tak to, skrátka, vykonáme“.
Vykonali sme. Ešte predtým, ako sa do podobného kroku rozbehli samotní Američania a ich regulačné úrady (tie si vyžiadali dodatočné informácie od Pfizeru a o očkovaní malých detí rozhodli až neskôr).
Už vtedy, v auguste 2021, mal Lengvarský okamžite skončiť.
Nestalo sa. Generála čakali ďalšie úlohy, ktoré mal „skrátka vykonať“. Potupné covid pasy, nátlak na plošné očkovanie, segregačné pravidlá, o rok neskôr návrhy na novú transrodovú politiku, aby bolo pohlavie človeka voliteľné…
Generál konal podľa pokynov zhora. Úlohy, na ktorých pracoval, boli v rozpore s vedou, poznaním a zdravým rozumom, ale to dnes trápi málokoho. Generála si médiá obľúbili. Nedostal od nich jedinú nepríjemnú otázku.
A celkom pritom unikala podstata: investície do zdravotníctva a modernizácia nemocníc.
Účet za držanie vojaka Lengvarského vo funkcii ministra zdravotníctva bude v stovkách miliónov eur z európskeho Plánu obnovy, o ktoré môžeme prísť.
Veľa na tom už asi nezmení ani čerstvo prebudený premiér.
Napokon, má iné starosti.
2. Urazený Dzurinda
Naď s Hegerom veľmi názorne ukázali, čoho je schopná „nová politická generácia“ (na ktorú sa hrajú). Mikuláša Dzurindu, dvojnásobného premiéra, chytili za golier a vyhodili ho z podniku. Ako burani.
Pomohol im pritom Miroslav Kollár a jeho „strana“ Spolu (premenovaná na Modrú koalíciu). Miroslav Kollár sa zachoval ako šmelinár, ktorý dvakrát predal to isté.
Najskôr svoju stranu ponúkol Dzurindovi a jeho modrému tímu. S prísľubom, že 12. februára sa spoja na zlučovacom sneme. A potom rozbehnú práce na širšej volebnej únii. Dohodu spísali a verejne oznámili. Spolu sa premenovala na Modrú koalíciu.
Keď Dzurindove plány na širší blok uviazli, Miroslav Kollár zlučovací snem zrušil. Bez vysvetlenia. A začal si poza chrbát Dzurindu pripravovať rokovania s Hegerom.
Naď a Heger chcú skúsiť to isté, čo skúšal Dzurinda. Hľadajú si stranu, ktorú by sa ich ujala a ktorú by následne rozšírili o ďalšie mikrostrany. A Miroslav Kollár im ponúka to, čo už ponúkol Dzurindovi a modrým. Registrovanú stranu (ktorú mieni opäť premenovať, tentoraz možno podľa gusta Hegera).
Miroslav Kollár sa v tejto hre vyfarbil ako oportunista, ktorému sa nehnusí ignorovať písomné dohody, podrážať nohy partnerom a predávať to, čo už raz predal.
Je zrejmé, že z tohto krivého prostredia nevyrastie nič rovné a pevné. A už vôbec nie s ľuďmi ako Naď či Heger, ktorí sa nepresadili vo vlastnej strane – a v súlade s miestnymi zvyklosťami zháňajú nový dres. Heger to má zrejme z OĽaNO namierené do strany Spolu, ktorá štartovala ako registrovaný partner progresívcov. Pozoruhodný obrat...
Dzurindu úskoky Miroslava Kollára (a Hegera s Naďom) celkom pochopiteľne urazili. Oznámil, že s Kollárom končí. A obzerá sa, spoločne s hladnými krkmi z modrého tímu, po KDH. Po strane, v ktorej začal. A ktorú chcel po roku 2000 zhltnúť s novou SDKÚ.
Kresťanským demokratom treba uznať, že vo svojom dlhoročnom konflikte s Dzurindom obstáli oveľa lepšie ako on. Dokázali, že majú skutočnú politickú stranu. Nielen bezduchý volebný výťah.
3. Biden v Kyjeve
Americký prezident Biden prelomil osobnú pasivitu a minulý týždeň navštívil Kyjev. Bolo načase. V ukrajinskom vedení silnel pocit, že Spojené štáty Ukrajinu využívajú na geopolitický boj, no bez akýchkoľvek bezpečnostných záruk. A dokonca aj bez záujmu navštíviť hlavné mesto.
Bidenova cesta do Kyjava a Varšavy bola gestom a signálom, že Spojené štáty stoja pri spojencoch.
Otázne je, či toto gesto bude stačiť. Týždeň po Bidenovej návšteve sa ukazuje, že Ukrajina chcela viac. Konkrétne: požaduje ďalšie peniaze (po Bidenovi pricestovala aj americká ministerka financií). A požaduje záväzné bezpečnostné záruky západných veľmocí. Nemecký kancelár priznal, že o tejto téme sa aktuálne rokuje. Samozrejme, len výhľadovo, podmienkou bezpečnostných záruk je skončenie vojny na území Ukrajiny.
Biden prišiel do východnej Európy v čase, keď bojové plány uviazli. Ukrajina zápasí s nedostatkom vojakov. Mobilizuje zálohy, ktoré sú však pre boje v prvej línii slabo vycvičené. A slabo vyzbrojené.
Západ zas musel priznať, že má – podobne ako Rusko – problémy so zásobami munície. Hlavne delostreleckej. Podľa niektorých expertov sa na Ukrajine za mesiac spotrebuje viac munície, ako dokáže Európa vyrobiť za rok.
Hlavným problémom Ukrajincov však nie je munícia, ale devastačný stav štátu. Podľa odhadov sa ukrajinská ekonomika zrútila o 40 percent. Výdavky vlády pritom prudko rastú. Po roku vojny je ukrajinský štát celkom závislý od priameho financovania zo strany Spojených štátov a EÚ. Nejde pritom len o financovanie zbrojenia. Od finančných infúzií Západu je závislý štátny rozpočet a následne aj ukrajinský sociálny systém. Tento stav pritom potrvá roky a nielen počas vojny, ale aj po nej.
Finančná závislosť Ukrajiny nutne vedie aj k tej politickej. Vláda, ktorú platia iné vlády, nemôže robiť rozhodnutia vo vlastnom, respektíve národnom záujme. Pre priebeh vojny a ďalšie ničenie Ukrajiny to môže mať neúnosné následky.
Dobrou správou je, že hlbší, humanitárny rozmer krízy si uvedomuje čoraz viac ľudí. Dokonca aj západný mediálny mainstream. Známy liberálny publicista Fareed Zakaria v komentári pre CNN tvrdí, že popri vyzbrojovaní Ukrajiny treba hovoriť aj o mierových rokovaniach. Ukrajina by mala za stolom podľa Zakariu dosť silnú ruku na to, aby mohla s podporou Západu reálne vyjednávať s Ruskom. Nie kapitulovať.
Zakaria pripomína, že ukrajinská ekonomika je v troskách, 13 miliónov Ukrajincov je vysídlených, z toho osem miliónov v zahraničí (dodajme, že tri milióny ukrajinských občanov ušli do Ruska). Ak by boje pokračovali bez politického východiska a dohôd s Ruskom, výsledkom by mohla byť humanitárna katastrofa.
Svoj komentár Zakaria zakončuje otázkou, či chceme Ukrajinu zachrániť za cenu jej zničenia.
Je to správne položená otázka. A má jasnú odpoveď.
Najhorší prístup ponúkajú tí, ktorí podporujú kŕmenie konfliktu zbraňami a zároveň kategoricky odmietajú akékoľvek rokovania a dohody s Ruskom.
4. Mierové demonštrácie v Berlíne
V hlavnom meste Nemecka prišlo v sobotu protestovať proti zbrojeniu a stupňovaniu vojny na Ukrajine viac ako desaťtisíc ľudí. Akciu tentoraz neorganizovala krajná pravica, ale krajná ľavica. Tá navyše zverejnila Manifest za mier, v ktorom žiada nemeckú vládu, aby „zastavila eskaláciu dodávok zbraní“ a podporila rokovania s Ruskom o ukončení bojov.
Protesty v Nemecku mali podobný rámec ako protestné akcie z čias pandémie. Médiá vtedy verejné protesty buď prehliadali, alebo odsudzovali ako pochybné akcie luzy a dezolátov. V tejto politike pokračujú aj dnes, akurát pri inej téme.
A robia chybu.
Skúsenosti ukázali, že takmer všetky protesty vyvolané protipandemickými opatreniami boli v západných krajinách oprávnené. A potrebné. Ako hlas rozumu proti presile politickej a mediálnej hystérie. Plošné nosenie rúšok, plošné zatváranie škôl a obchodov, kampane na plošné očkovanie mladších ľudí trikrát ročne… Všetky z týchto opatrení sa ukázali ako prehnané, škodlivé a bez opory vo vede a medicíne.
Prepálené v tom čase neboli protesty verejnosti proti obmedzovaniu jej práv a slobôd. Prepálený bol prístup „autorít“ a médií.
Dnes, pri protestoch proti vojenskej politike Západu, je to veľmi podobné. Veľká časť verejnosti celkom oprávnene protestuje, pretože vojna a energetické sankcie priamo zasahujú do jej života a príjmov. Otázku, či majú organizátori protestov pravdu alebo sa mýlia, môžeme nechať bokom. Podstatné je to, že verejnosť má právo kritizovať vlády, protestovať proti zbrojeniu a žiadať mierové dohody v Európe.
Médiá by to mali rešpektovať. Ak namiesto toho kritické a protestné hlasy odsudzujú a zhadzujú, robia – už opäť – namiesto žurnalistiky politický aktivizmus. A oberajú sa o dôveryhodnosť.
Samozrejme, novinári majú plné právo hlásať, že ukrajinská kríza sa musí vyriešiť vojensky, vraj definitívnou porážkou Ruska. V poriadku. Je to jeden z legitímnych názorov. Popri tom by mal však existovať priestor aj pre iné legitímne názory. Vrátane tých, ktoré vojenskú politiku krajín NATO spochybňujú. A varujú pred rizikami rozšírenia vojny.
Lebo ak sa priestor pre otvorené polemiky zatvára alebo blokuje (raz z pandemických, potom z bezpečnostných dôvodov), má to silne deformačné následky. Napríklad také, aké sme videli pred dvoma rokmi. Vtedy, keď „autority“ bez oponentov celkom stratili schopnosť vyhodnocovať omyly. A naprávať chyby.