New York Times: Ich synovia bojujú na Ukrajine, niektorí už padli. Prečo matky ruských vojakov za to nevinia Putina

Riazaň neďaleko Moskvy pravidelne posiela mladých mužov do boja. Niektorí z nich sú teraz pochovaní na miestnom cintoríne, ale proti ruským predstaviteľom sa vlna rozhorčenia nešíri.

Dokonca aj pod hrubou vrstvou snehu je cintorín ruských vojakov padlých vo vojne na Ukrajine zaplavený farbami. Hroby sú obložené vencami z plastových kvetov a pri každej mohyle vejú vo vetre vlajky reprezentujúce jednotky mŕtvych vojakov.

V poslednú sobotu sa žena menom Natália chopila kefy a starostlivo zmietla chumáče lepkavého čerstvého snehu z vencov svojho syna. Odstránila červené klinčeky, ktoré priniesla týždeň predtým, teraz už zamrznuté, a nahradila ich malým vianočným stromčekom, ktorý kúpila pri vstupe na cintorín.

Natália sa chodí aspoň raz týždenne starať o hrob svojho jediného syna, ktorý zahynul v prvých dňoch vojny po tom, ako jeho skupina vojakov prenikla na Ukrajinu a neúspešne sa pokúsila zabezpečiť letisko Hostomel neďaleko Kyjeva. To, čo zostalo z jeho tela, sa dostalo do Riazane o niekoľko týždňov neskôr.

„Aj keď som chorá, chodím sem, pretože sa bojím, že sa bude nudiť,“ povedala o svojom synovi, ktorého pozostatky prišli krátko pred jeho 26. narodeninami. Odmietla uviesť svoje priezvisko, pretože sa obáva odplaty za to, že prehovorí.

Mnohí západní odporcovia ruskej vojny na Ukrajine očakávali, že matky ako Natália sa stanú oporou vlny rozhorčenia proti prezidentovi Vladimirovi Putinovi a prerastú do politickej sily, ktorá sa mu postaví na odpor. Po desiatich mesiacoch konfliktu sa to však vo veľkom rozsahu nestalo – a už vôbec nie v Riazani, polmiliónovom meste známom svojou elitnou výsadkovou jednotkou.

Natália povedala, že si myslí, že invázia „mala byť lepšie naplánovaná“, aby sa minimalizovali straty, ale nevyjadrila žiadny hnev na ruské vedenie. „Niečo sa muselo urobiť,“ povedala, odkazujúc na Ukrajinu.

Tento druh pretrvávajúcej podpory bol rozhodujúcim faktorom, ktorý Putinovi umožnil vyhnúť sa výraznejšej domácej reakcii na jeho vojnu, čo mu umožnilo posilniť jeho odhodlanie sledovať ciele na Ukrajine aj napriek sérii komplikácií.

Natália bola pri svojej nedávnej návšteve na cintoríne sama, ale ak počet vojakov, ktorí sú tam pochovaní, o niečom svedčí, smútiacich matiek, ako je ona, je oveľa viac. Bolo tam najmenej 20 radov, v každom z nich boli tri čerstvé hroby.

Podľa mnohých svedectiev Riazaň, kde sa nachádzajú dve vojenské základne, posiela svojich mužov do vojny s hrdosťou, aj keď sa niektorí z nich vracajú vo vreciach na mŕtvoly.

Mesto, ktoré je vzdialené asi 100 míľ juhovýchodne od Moskvy, je na svojich výsadkárov obzvlášť hrdé. Pri hlavnej ceste stojí obrovská socha s ich logom, ktorá oslavuje mesto ako „domov VDV“, čo sú iniciály elitnej výsadkárskej jednotky, ktorej členom bol aj syn Natálie. V centre mesta sa nachádza rozľahlá škola pre kadetov tejto jednotky, vedľa ktorej je múzeum oslavujúce jej históriu.

Dlhá chodba dokumentuje jej účasť v rôznych vojenských kampaniach a obsahuje už aj artefakty zo súčasnej vojny.

Marina N. Doronina, ktorej cesta na cintorín z centra mesta trvá autom 20 minút, tiež vyjadrila podporu vojne. Jej 27-ročný syn Vadim bol povolaný len niekoľko dní po tom, čo Putin koncom septembra oznámil, že Rusko zmobilizuje niekoľko státisícov mužov.

Pani Doronina, slobodná matka ďalších dvoch detí vrátane jedného s ťažkým zdravotným postihnutím, pracuje ako domáca zdravotná asistentka a je závislá od finančného zabezpečenia a fyzickej práce svojho najstaršieho syna. Jej strecha „preteká ako sito“ a on ju plánoval opraviť ešte pred príchodom zimy.

„Kto mi teraz opraví strechu?“ spýtala sa. „Na jeseň mi chcel opraviť aj plot.“

Povedala však, že sa nehnevá, že ho poslali do vojny. Nebola ani proti mobilizácii vo všeobecnosti. Namiesto toho povedala, že sa hnevá na „systém“, ktorý nedokázal jej synovi poskytnúť odklad, ak nie výnimku.

S Vadimom na Ukrajine komunikuje prostredníctvom chatovacej platformy WhatsApp. Posiela videá, na ktorých je v zákopoch a trávi čas so spolubojovníkmi. Ako povedala, cíti sa hrdá, keď ho vidí na fotografiách oblečeného v maskáčoch.

„Túto situáciu treba nejako vyriešiť,“ povedala a zopakovala nejasné tvrdenie Natálie o Ukrajine. Ale aj keď ju rozčuľoval spôsob, akým miestne úrady zvládli mobilizáciu jej syna, vyjadrila vieru v Putina.

„Náš prezident je dosť múdry a stále robí dobrú prácu,“ povedala.

Opakujúc častú tému, ktorú presadzujú propagandistické programy v štátnej televízii, aj medzi mnohými bežnými ľuďmi, povedala, že podľa nej „Západ“ nielenže bojuje na Ukrajine, ale aj znáša dôsledky vojny horšie ako Rusko.

„Ľudia tam nemajú nič,“ povedala o Západe. „Choďte do našich obchodov, my máme všetko. Nás sa to nijako nedotýka,“ povedala, hoci priznala, že ceny mierne stúpli.

Zdá sa, že značná časť Rusov s ňou súhlasí. Hoci sa mnohí obávajú verejne hovoriť o vojne a často papagájujú rozprávku Kremľa, prieskum nezávislého prieskumného centra Levada tento mesiac ukázal, že viac ako 70 percent z nich buď „rozhodne“, alebo „zväčša“ podporuje aktivity ruskej armády, zatiaľ čo 64 percent verí, že krajina ide správnym smerom.

„Všetko sa to urovná a čoskoro bude všetko normálne,“ dodala.

Napriek tomu sa v Riazani, ktorá je vzdialená len 300 kilometrov od hraníc s Ukrajinou, už stalo niečo celkom nezvyčajné. Vďaka dvom vojenským zariadeniam sa mesto stalo terčom jedného z najhlbších ukrajinských vojenských úderov na ruskom území od začiatku vojny.

Ruské ministerstvo obrany obvinilo Ukrajinu. Ukrajina verejne nepriznáva útoky na územie Ruska a zámerne zachováva nejednoznačnosť.

Dva drony sovietskej výroby spadli 5. decembra na základne v Riazani a pri meste Saratov ďalej na východ. V Riazani bol dron namierený na leteckú základňu Djagilevo, výcvikové stredisko pre strategické bombardovacie sily. Rusko uviedlo, že dron zachytilo a zostrelilo, pričom toto tvrdenie nebolo možné potvrdiť, ale priznalo, že pri útoku, ktorý poškodil aj nadzvukový úderný bombardér Tupolev Tu-22M, zahynuli traja ľudia a piati boli zranení.

Bol to zriedkavý prípad, keď Ukrajina útočila ďaleko na ruskom území. Neďaleko základne sa niektorí obyvatelia snažili tváriť, že útok bezpilotným lietadlom vnímajú nonšalantne.

Na hlavnom dopravnom uzle vo štvrti Djagilevo – zablatenej autobusovej zastávke oproti parku, kde sa deti hrali na vrchole sochy bombardéra Tupolev Tu-16 – 70-ročná žena menom Valentina Petrovna trvala na tom, že sa „niet čoho báť“.

Zmenilo sa niečo v jej živote v uplynulom roku, ktorý priniesol výbušné zmeny v Rusku a vo svete? „Nič,“ trvala na svojom, hoci povedala, že má veľa príbuzných v armáde. „Čakáme, že naši chlapci čo najskôr zvíťazia.“

Alina, 19-ročná študentka medicíny, však priznala, že cíti istý strach. Keď 5. decembra počula výbuch, stála na autobusovej zastávke.

„Všetko sa triaslo,“ povedala a strach, že by sa to mohlo zopakovať, ovplyvnil jej prázdninovú náladu.

Podľa Aleksandra Jurova, odborníka na internetové technológie, incident s dronom spôsobil, že miestni obyvatelia začali venovať vojne väčšiu pozornosť. „Ľudia konečne začali byť znepokojení,“ povedal 34-ročný pán Jurov, ktorý je proti vojne.

Existuje dôvod si myslieť, že sa to môže zopakovať: pred pár dňami Moskva oznámila, že nad základňou Engels neďaleko Saratova zostrelila ďalší ukrajinský dron a že pri tom zahynuli traja príslušníci personálu.

Vo všeobecnosti však pán Jurov uviedol, že mnohí ľudia, ktorých pozná, začali vyzývať na ďalšie útoky na Ukrajinu alebo na extrémnejšie opatrenia proti Západu, čo ho znepokojilo.

Povedal, že bol dvakrát krátko zadržaný, raz 24. februára, v deň začiatku vojny, keď ho polícia prichytila s protivojnovým plagátom, a druhýkrát 21. septembra, v deň, keď Putin vyhlásil mobilizáciu, keď sa pred papiernictvom chystal kúpiť plagát.

„Podpora ľudských práv sa tu považuje za extrémizmus,“ povedal pán Jurov. Rád sa rozprával so zahraničnými novinármi, pretože to bol podľa neho jediný spôsob, ako v súčasnom Rusku vyjadriť svoje presvedčenie.

Vo voľnom čase sa snaží pomáhať ukrajinským utečencom, ktorí sa usadili v Riazanskej oblasti. Podľa Jeleny N. Samsonkinovej, ktorá vedie charitatívnu organizáciu, ktorá zbiera oblečenie a výrobky pre utečenecké rodiny a pre ruských vojakov, ktorí sa podieľali na ich vysídlení, sa v Riazani usadilo približne dvesto ukrajinských rodín.

„Ľudia sa tu viac zjednotili,“ aby podporili vojnové úsilie, povedala pani Samsonkinová v sídle svojej organizácie.

„Babičky pletú ponožky a deti v škole píšu listy“ pre vojakov, povedala.

Odmietla otázku, či je armáda zle vybavená vzhľadom na to, že dobrovoľníci potrebujú zbierať termosky alebo iné základné veci pre ruských vojakov. Armáda má všetko, čo potrebuje, povedala, ale dobrovoľníci môžu niektoré veci zaobstarať rýchlejšie ako vojenská byrokracia.

Pani Samsonkinová povedala, že jej syn by mohol byť mobilizovaný, čo znepokojilo jej dcéru. Ale on je pripravený bojovať, povedala, ona sama by nemala námietky, keby ho povolali.

„Som šťastná, že mám takého syna,“ povedala. „Ako inak by som to mohla vnímať? Samozrejme, som nervózna, mám veľké obavy. Ale nebudem ho od toho odhovárať.“

Povedala, že je úplne za vojnu.

„Putin urobil prvý krok,“ povedala. „Keby to neurobil, ktovie, kde by sme teraz boli?“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.