Pred niekoľkými dňami ste sa vrátili na Slovensko po päťročnej misii v službe gréckokatolíckeho biskupa v americkej eparchii Parma. Ako ste sa vlastne dostali k tejto neštandardnej úlohe?
Jednoducho. Dikastérium – Kongregácia pre východné cirkvi ma oslovilo, či by som nebol ochotný ísť pomôcť gréckokatolíckej cirkvi v Parme v Spojených štátoch. Súhlasil som, a tak ma poslali do gréckokatolíckej eparchie Parma, pričom som najprv bol ustanovený za apoštolského administrátora a potom po roku som sa stal aj eparchiálnym (sídelným) biskupom.
Ako kňaza pôsobiaceho v diaspóre ma zaujíma, ako vyzerá pastorácia v omnoho väčšej diaspóre. Eparchia Parma, v ktorej ste pôsobili ako jej piaty biskup v poradí, sa rozprestiera na rozsiahlom území dvanástich severoamerických štátov, na ktorom poskytuje pastoračnú starostlivosť viac ako 4 500 veriacim v 24 farnostiach v štyroch misiách. Mali ste dostatok kňazov v takej náročnej situácii?
Pre názornosť je najprv dobré povedať, že je to naozaj veľké teritórium, prirovnal by som ho k vzdušnej vzdialenosti medzi Košicami a Milánom. Asi taká bola vzdialenosť do najvzdialenejších farností, ktoré sme mali, takže som používal aj lietadlo aj s prestupovaním alebo, keď to bolo potrebné, tak som cestoval dlhé hodiny po diaľnici autom...
A čo sa týka počtu kňazov, nemali sme ich dostatok. Kňazov nikdy nie je dosť. To platí aj v Spojených štátoch. Za môjho pôsobenia prišli do eparchie Parma pôsobiť desiati kňazi z Európy, ale, samozrejme, iniciatíva často vychádzala aj od nich a ja som odpovedal. Jeden prišiel z Maďarska, traja z Mukačevskej eparchie z Ukrajiny a šiesti zo Slovenska. Z týchto desiatich kňazov som len dvoch oslovil priamo tak, že som ich pozval, ale ostatní ôsmi sami prejavili iniciatívu, že by chceli prísť. Chceli prísť aj iní kňazi, ale nie všetkých som prijal. Rozlišovali sme, koho vziať a koho nie. Samozrejme, hlavnú úlohu zohrávala jazyková otázka, lebo bez dobrej znalosti anglického jazyka sa tam nepohnete.
V akých časových intervaloch ste navštevovali svoje farnosti?
Od septembra 2017, keď som tam prišiel, až do začiatku marca 2020, keď sa začal šíriť covid, som navštívil všetkých vtedajších 30 komunít takmer už druhýkrát. Tie najvzdialenejšie komunity som navštívil minimálne raz či dvakrát, ale v mnohých som bol aj 4- až 5-krát. Teda, poznal som tie komunity, veriacich, vedel som, kde sa schádzajú na modlitbu, ako žijú kňazi a ich rodiny. Hoci sú tam vzdialenosti medzi komunitami obrovské a pastorácia tým náročnejšia, snažil som sa byť v kontakte so svojimi kňazmi a veriacimi či už osobne alebo cez Zoom.
Často to znamenalo vyhradiť si dva dni len na cestovanie tam a späť s viacerými medzipristátiami a prestupmi. Následne som strávil víkend s komunitou a po návrate do úradu som sa znova pustil do úradných povinností na biskupstve. Po covide som začal s návštevami farností znovu. Snažili sme sa pracovať s katechétmi, mladými či s rodinami. Bola to naozaj veľmi pestrá a pekná služba a z ľudí bolo cítiť veľkú radosť, keď som ich ako biskup navštívil a trávil s nimi čas. Bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť pôsobiť pastoračne v USA.
Aké sú špecifické problémy v živote tamojšej cirkvi? Akým aktuálnym výzvam čelí a v čom môže byť inšpiráciou pre cirkev v našich zemepisných šírkach?
V mnohých komunitách bola problémom demografická kríza. V niektorých farnostiach je viac starších ľudí než mladších, ale aj o nich je potrebné sa postarať. Niekde je málo mladých rodín s deťmi. Dôvodov je niekoľko. Súviselo to s minulosťou, najmä s pedofilnými škandálmi, ktoré neobišli ani gréckokatolícku cirkev v USA. Mladé rodiny preto odišli a už sa nikdy viac nevrátili. Napríklad aj moja generácia päťdesiatnikov až na zopár výnimiek absentovala úplne. Boli to veľmi turbulentné časy, ktoré si my ani nevieme predstaviť. My sme tu boli bití komunistami a prenasledovaním, ale cirkev v USA prežívala tiež svoje problémy. Aj slobodná spoločnosť mala svoje úskalia konzumizmu, sekularizmu, sexuálne revolúcie, „deti kvetov“, drogy, vysoká rozvodovosť... to všetko poznačilo a narušilo morálny život človeka aj jeho konkrétny vzťah k cirkvi.
Mohlo sa to potom odraziť aj na zatváraní farností?
Za môjho pôsobenia sme museli zavrieť päť farností a predať štyri chrámy s príslušnými priestormi. A budú nasledovať ďalšie zatvárania a predaje. Tieto fakty nás možno tu na Slovensku prekvapujú, ale tam jednoducho iná možnosť nie je, keďže tie budovy si vyžadujú starostlivosť. Sú to tak veľké komplexy, ktoré sa vymykajú predstavám gréckokatolíkov na Slovensku. Máte tu obrovskú halu pre 300 ľudí, ktorá musí mať patrične veľké parkovisko, a to je porovnateľne veľké s tými pri obchodných centrách u nás. Chrám vám nedovolia postaviť, ak nemá primerane veľké parkovisko, platia tam teda celkom iné normy ako na Slovensku. A k tomu prirátame veľké chrámy spolu s farskou budovou, je to naozaj náročné na financovanie. My sme teda predávali celé komplexy, neboli to len samotné chrámy, ktoré ani eparchiálny úrad nebol schopný utiahnuť pre nedostatok finančných prostriedkov.
A v týchto problémoch sa jasne ukazujú výzvy pre cirkev v dnešnej dobe. Ako to zdôrazňuje aj pápež František, cirkev bude v budúcnosti fungovať v malých, chudobných komunitách, ale tieto komunity budú živé. Ja som presne toto videl v niektorých našich komunitách, ktoré tvorí päť-šesť rodín, a každá z nich má päť-šesť detí. Ale tí ľudia mali túžbu a radosť v očiach, keď sme spievali Božskú Liturgiu. Chceli chodiť do chrámu a boli doslova hladní po východnej spiritualite, po byzantských spevoch, pôstoch, cirkevných otcoch. Bolo to pre mňa samého veľkým povzbudením. Komunity boli pritom, samozrejme, rôznorodé. Veľkou otázkou, ktorá vzišla zo synodálneho rozlišovania vo farnostiach, bola aj katechéza dospelých, ktorej sa veriaci dovolávali.
A inšpirácia pre nás?
V tomto vidím inšpiráciu pre cirkev na Slovensku. Mali by sme sa pripraviť na to, že nám počty budú klesať, ale zároveň by sme z toho nemali robiť tragédiu. Mali by sme byť stále ľuďmi nádeje. To, že nás bude menej, nesmie byť pre nás príčinou depresie či beznádeje. Veď posolstvo Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného je stále rovnaké. A práve to je tou biblickou soľou a kvasom pre tento svet a zároveň dôvod, prečo sa my kresťania nemáme uzatvárať do nejakých get, ale práve naopak. Táto radostná správa nás vyzýva, aby sme boli otvorení pre ľudí zvonku a prijímali ich s láskou, viedli s nimi dialóg, aby sme boli tými apoštolmi a učeníkmi Ježiša Krista, ktorí svojím životom ukazujú radosť ľuďom. Musíme evanjelizovať svojím životom. Lebo ľudia sú hladní po duchovne, sú hladní po Bohu. Otázne ale je, či sme na tento ich hlad pripravení a sme pripravení vydať svedectvo nádeje.
Vo svojich príhovoroch spomínate aj negatívne formy, ktorých by sme sa mali vyvarovať aj my. Jedným z nich je aj takzvané klubové kresťanstvo. Ako to vyzerá v praxi?
Je to pokušenie byť členom cirkevného spoločenstva tak, ako ste napríklad členom golfového klubu. Niektorí chodia v nedeľu na golf a iní zasa chodia do chrámu. Taký človek si zaplatí svoje členské, chodí do chrámu ako do klubu, ale nie je pripravený na nič viac. Postoj takého človeka by sa dal vyjadriť slovami: "Nič viac odo mňa nechcite, členské som si zaplatil.“ V takýchto prípadoch naráža evanjelium na stenu nezáujmu.
Jedným z poznávacích znamení východného obradu sú aj ženatí kňazi. V USA však tento východný prvok dlhú dobu chýbal. Ako vyzerá situácia dnes?
Keď do USA prichádzali pred 150 rokmi prví gréckokatolícki migranti, ženatí kňazi prichádzajúci z Európy boli štandardom. Lenže veľmi skoro narazili na „nepochopenie“ rímskokatolíckeho kléru. V štáte Minessota v meste Mineapolis počas pôsobenia rímskokatolíckeho arcibiskupa Johna Irelanda nastal historický zlom. Prešovský biskup Ján Váliy vyhovel žiadosti gréckokatolíckych migrantov a koncom 19. storočia vyslal do USA gréckokatolíckeho kňaza, vdovca, docenta kánonického práva Alexeja Tótha, aby tam vytvoril štruktúry našej cirkvi. Ten však narazil na odpor spomínaného arcibiskupa Irelanda, pôvodom Poliaka, ktorý mu zakázal činnosť, pretože otec Alexej bol pôvodne ženatým kňazom.
A toto spôsobilo schizmu. Z vtedajšieho počtu okolo 700-tisíc gréckokatolíkov, polovica odišla a následne vytvorila dve pravoslávne cirkvi: OCA Orthodox church of America v roku 1890 a American Carpatho Russian Orthodox Diocese v roku 1938. Vatikán potvrdil oficiálne tento stav v roku 1929 bulou Cum data fuerit pápežom Piom XI. Odvtedy sa všetci kandidáti na kňazstvo všetkých východných katolíckych cirkví na území USA či v Kanade nesmeli oženiť a následne byť vysvätení za kňazov. Toto docielili rímskokatolícki biskupi v Amerike. Tento zákaz trval 85 rokov až do roku 2014, keď pápež František tento zákaz zrušil, a obnovil tak autentickú východnú tradíciu ženatých kňazov.
Niektorí historici hľadajú hlbšie príčiny tohto negatívneho postoja voči ženatým kňazom.
Áno, sú názory, že tento postoj môže pochádzať z vlastnej negatívnej skúsenosti rímskokatolíckych veriacich a ich hierarchie. Keď totiž oni prichádzali do Ameriky pár desiatok rokov predtým, stávalo sa, že sami narazili na odpor predstaviteľov protestantských cirkevných spoločenstiev.
Aký je pomer ženatých a celibátnych kňazov vo vašej bývalej eparchii dnes?
Z aktívnych 25 kňazov, ktorých tam momentálne máme, je už len 6 celibátnych kňazov.
Čo sa týka otázky financovania Cirkvi, aký model fungoval vo vašej eparchii? Bol tento spôsob postačujúci, alebo boli kňazi v aktívnej pastorácii odkázaní aj na dodatočné príjmy?
Všetky cirkevné denominácie fungujú podľa rovnakého modelu. Cirkvám štát neprispieva ani jedným centom. Teda model je jednoduchý. Veriaci musia uživiť kňaza, ako aj utiahnuť prevádzku chrámu a všetkých príslušných pastoračných priestorov. Ak sú veriaci schopní toto zabezpečiť, vtedy môžeme otvoriť aj novú farnosť, bez dostatočného zabezpečenia mi to ako biskupovi neumožňuje ani kánonické právo.
V praxi to potom funguje tak, že každá rodina dostane na začiatku roka 53 obálok vo farnosti, kde je zapísaná, a každú nedeľu prispieva finančne, kto koľko môže. Aby mohla naša farnosť fungovať, bolo potrené, aby darovaná suma dosiahla aspoň 60-tisíc dolárov ročne. Nedávno sme však museli valorizovať platy kňazov pre infláciu, preto dnes už táto suma stúpla asi na 70-tisíc dolárov ročne. Tieto prostriedky potom mohli pokryť réžiu i plat kňaza s potrenými poistkami. Na ilustráciu uvediem, aby ste vedeli, ako funguje zdravotnícky systém v USA, že za mňa biskupstvo platilo mesačne zdravotnú poistku 800 dolárov. Pre ženatých kňazov s rodinami na zdravotné poistenie farnosti platili ešte viac.
Okrem toho farnosti prispievajú aj na dôchodkové poistenie, takže po 15 rokoch odpracovaných v našej eparchii majú kňazi nárok v dôchodku na 75 percent z výšky aktuálneho kňazského platu. Sú to iné cenové relácie v porovnaní so Slovenskom. Ak teda dary veriacich nepostačujú, hľadajú kňazi s veriacimi iné kreatívne spôsoby, ako získať peniaze. Mnohí preto pripravujú rôzne domáce produkty, ako napríklad makovníky, orechovníky, plnenú kapustu či pirohy, ktoré na čas zmrazia a potom ich predávajú „z dvora“. V určený deň počas týždňa prichádzajú ľudia zvonku a kupujú si tieto domáce produkty, čím farské spoločenstvo získava financie. Voľakedy mala každá farnosť svoje „bingo“, z čoho mala finančný príjem. Nám zostala už len jedna farnosť, ktorá to ešte prevádzkuje. Ak však farnosť nie je schopná získať dostatok financií pre chod farnosti, pre biskupa nastáva ťažká situácia, ktorá môže vyústiť až do zlúčenia s inou farnosťou alebo zrušenia farnosti. Biskupstvo samotné je totiž odkázané na desiatky veriacich takzvané katedratikum, čo znamená 10 percent z príjmu farnosti a hľadanie iných zdrojov, ktoré pomáhajú zabezpečiť jeho chod.
Ako vnímate po svojej osobnej skúsenosti takýto model financovania cirkvi. Nestávalo sa aj to, že veriaci očakávali za svoje peniaze aj služby, ktoré ale podľa cirkevných pravidiel nemohli dostať?
Bola to pre mňa zaujímavé vidieť, ako funguje model financovania cirkvi v USA. S prípadmi, kedy by veriaci očakávali otvorene primerané služby za ich financovanie, som sa počas svojho pôsobenia nestretol. V súvislosti s financovaním cirkvi sa ale stávalo aj to, že ak sa niekomu niečo znepáčilo, napríklad kázeň kňaza alebo liturgický spev, jednoducho si našiel inú cirkevnú komunitu, ktorá mu vyhovovala viac.
Jeden môj predchodca raz povedal zaujímavú vetu, ktorá ma v pastoračnej činnosti sprevádza dodnes: Buď východné cirkvi budú naozaj východné, alebo nebudú vôbec. Kto sú dnes východní kresťania na území USA? Ako prehlbujú a prejavujú svoju vieru?
V súčasnosti pôsobí v Spojených štátoch 12 východných katolíckych cirkví. Od Melchitov, Arménov, Maronitov, Chaldejcov, sýrskych katolíkov, cez syro-malabárov, syro-malankárov, Etiópcov, Koptov až po ukrajinských, rumunských a ruténskych gréckokatolíkov. Plus je tam množstvo pravoslávnych cirkví. Takže je to naozaj pestrá paleta, ktorá má jedno spoločné. Všetky tieto východné cirkvi chcú čerpať a žiť posolstvo Kristovho evanjelia predovšetkým vo svojom liturgickom prejave.
Liturgia je pre nich zdrojom identity. Lebo v liturgii je všetko. Je tam teológia, oslava Boha, jeho tajomstvo, a tam je aj krása a láska, teda charita. Liturgia takto zasahuje a premieňa človeka, aby potom do sveta odchádzal iný. Ľudia tiež odchádzajú povzbudení, aby východnú spiritualitu prehlbovali vo svojich rodinách, skrze spoločnú modlitbu a pôst. Pre mňa samého bolo povzbudzujúce vidieť, ako sa celé rodiny s malými deťmi modlili utierne a večierne, a nádherne tak žili vo svojich domácnostiach východnú duchovnosť. Je to úžasné. Myslím, že u nás na Slovensku sa máme, čo učiť a inšpirovať práve touto túžbou po oslave Boha skrze liturgiu, ktorá ich viedla k tomu, aby týždenne merali aj hodinové cesty autom do chrámu.
Ako prijali správu o vašom premiestnení kňazi či adepti na kňazstvo, ktorí odišli na misie za „veľkú mláku“ aj na vaše pozvanie. Niekto by mohol vnímať, že svoju zahraničnú misiu spojili do značnej miery aj s vašou osobou. Myslíte si, že s vaším návratom bude nasledovať aj ich návrat?
Kňazi, ktorí prišli z Európy, prijali túto správu o mojom presune s rozčarovaním, smútkom a hlavne s otázkou: Prečo? To som videl na ich tvárach. No nemyslím si, že by po mojom odchode nasledoval aj ich odchod. Iste budú mnohí novú situáciu prehodnocovať, ale som presvedčený, že väčšina z nich zostane. Lebo v konečnom dôsledku je to misia, do ktorej volá Kristus a nie ja ako fyzická osoba. Znova opakujem, že pre našich kňazov to je náročná misia.
Uvediem príklad. Manželkám kňazov, ktoré prišli do Eparchie Parma s vysokoškolským vzdelaním, nedovoľujú americké zákony pracovať prvých päť rokov. Keďže nesmú mať žiadny oficiálny príjem, celá rodina žije len z jedného kňazského platu. Pritom si treba uvedomiť, že za každú katolícku školu sa platí. Rok štúdia na katolíckych základných školách stojí zhruba 8-tisíc dolárov za žiaka. Ak zohľadníme rodiny s piatimi, šiestimi deťmi, výdavky značne zaťažujú ich rodinné rozpočty. Preto som individuálne rokoval s latinskými biskupmi, aby našim kňazským rodinám poskytli zľavy na ich školy. Nehovoriac o vysokoškolskom štúdiu, ktoré si často vyžaduje pôžičky a ich dlhoročné splácanie. Aj my, ako eparchia, sme sa snažili nejako rodinám finančne pomáhať, ale ani to nestačilo. Tiež sme boli obmedzení. Teda finančná situácia našich kňazov nie je ružová, keďže manželka až po získaní zelenej karty môže oficiálne pracovať a prispievať do rodinného rozpočtu.
Pozrime sa teraz na vašu aktuálnu situáciu, keďže nie je bežným štandardom prekladať eparchiálneho (ergo: sídelného) biskupa. V rámci vašej rozlúčky zazneli vaše slová, že ste teoreticky toto preloženie mohli odmietnuť, ale potom by ste svojim veriacim nemohli rozprávať o poslušnosti, ak by ste vy sám neposlúchli pápeža. Možno prezradiť z „kuchyne“, či v takom prípade rozhodnutiu predchádza diskusia, alebo prichádza priamo dekrét z Vatikánu?
Odpoveď je opäť jednoduchá. Ja som sa do USA nepýtal, a rovnako som sa nepýtal ani späť na Slovensko. Tento impulz prišiel z Vatikánu. Už dávnejšie ma oslovil výrok sv. Františka Saleského, ktorý znel v tomto zmysle: „Ty sa na iné miesto nepýtaj, ale ak ťa požiadajú, aby si išiel, neodmietaj.“ A toto heslo, ktoré prijal za svoje aj sv. pápež Ján XXIII., mi dáva potrebnú slobodu. Môžem sa pozrieť ľuďom slobodne do očí. No a, samozrejme, aj mňa, ako každého eparchiálneho biskupa, oslovilo Dikastérium pre východné cirkvi v záležitosti môjho presunu niekoľko týždňov vopred. A ja som povedal: „Som jezuita. Ak je to potrebné a je to vôľa Svätého otca, pôjdem.“ Mohol som, samozrejme, odmietnuť, keďže nejestvuje nič vážne, prečo by som mal byť preložený a vnímal som, že som tam potrebný. Ale vôľa pápeža bola pre mňa prednejšia, ako moje vlastné predstavy.
Váš generálny vikár pri „rozlúčkovej“ sv. liturgii povedal, že vaším odchodom Amerika stráca, ale Európa získava. Okrem iného vyzdvihol vašu pastoračnú snahu, „priniesť Krista všetkým ľuďom“, ktorá kráča ruka v ruke s úsilím o vlastnú svätosť. Jednoducho napĺňate svoje biskupské heslo: sevire. Ako by ste chceli tento odkaz rozmeniť na drobné v úlohe pomocného biskupa Bratislavskej eparchie?
Musím sa najprv porozhliadať po Bratislavskej eparchii vždy spojený s eparchiálnym biskupom vladykom Petrom Rusnákom. Chcem najprv počúvať kňazov a ľudí a získať obraz o reálnom stave. Lebo myslím si, že sa situácia za posledných päť rokov zmenila. A potom sa budem modliť, aby mi Pán ukázal, čo je potrebné pre dobro veriacich. Chcem hľadať riešenia pod vedením biskupa Petra a v jednote s ostatnými kňazmi eparchie. Tiež nemám patent na všetko a mojou ambíciou bude aj tu moje biskupské heslo: servire. Teda prichádzam, aby som slúžil.
Okrem toho, že ste jezuita, ako napríklad vladyka Cyril Vasiľ, ste rovnako ako on tiež členom Federácie skautov Európy. Plánujete svoje pôsobenie aj v tejto oblasti?
Prioritou pre mňa budú veriaci Bratislavskej eparchie. Ak mi popri službe veriacim zostane čas, budem sa venovať aj skautom. To isté odpovedám na početné pozvania, ktoré dostávam: Na prvom mieste bude táto eparchia a až v rámci svojho voľného času sa budem venovať skautom FSE, a tiež prijmem rád aj iné pozvania.
Váš odkaz pre čitateľov na záver?
V posledných dňoch ma oslovil Prvý Jánov list, ktorý vám vrelo odporúčam, kde je reč o tom, aby sme sa navzájom milovali. Hľadiac na situáciu na Slovensku vidím práve toto ako potrebné. Potrebujeme sa navzájom milovať. A nehovorím to len ako frázu. To nie je len o úcte. Milovať znamená dávať život za iných, presne tak, ako to urobil Ježiš Kristus. On je pre nás vzorom.
Milan Lach (49)
Pred necelým mesiacom bol v Katedrále Povýšenia sv. Kríža uvedený do úradu pomocného biskupa Bratislavskej eparchie. Po štvorročnom pôsobení v službe pomocného biskupa Prešovskej archieparchie odišiel v roku 2017 do USA, kde pôsobil ako biskup eparchie Parma až do 23. januára 2023. Vtedy ho pápež František vymenoval za pomocného biskupa v Bratislave.