Smer nie je alternatívou proti vojnovým jastrabom

Katastrofálna vládna politika a neexistencia jedinej slovenskej politickej strany, ktorá by o vážnej ukrajinskej kríze dokázala uvažovať rozumne, rozvážne a realisticky, vedie mnohých vojnových skeptikov a pacifistov k úvahám, aby rehabilitovali stranu Smer.

Do tohto tábora dnes dokonca smeruje aj časť ľudí, ktorí nad trojnásobným premiérom nedávno zlomili palicu pre jeho korupčné pozadie a mafiánske metódy. Smer je totiž jedinou väčšou stranou, ktorá sa na vojnu dokáže pozerať aj mimo zabehaného atlantického naratívu a propagandy o vojenskom riešení krízy, respektíve o definitívnom víťazstve Ukrajiny nad Ruskom.

Naozaj však Smer dokáže túto svoju kritickú a protiamerickú pozíciu dôveryhodne zastávať a zmeniť slovenskú politiku vo vojne? Je to planá nádej, ktorá ignoruje nedávnu minulosť a to, že expremiér sa vždy rád chopí tej najľahšej alebo pre neho najvýhodnejšej cesty.

Na Smer sa oplatí poukazovať len ako na výkričník. V ústavnom demokratickom režime sa totiž nikdy nedajú obísť väčšinové ľudové nálady. Obzvlášť, ak sú rozvážne. „Proruské“ mítingy nechajme bokom, tie nie sú reprezentatívnou vzorkou.

V slovenskej politike chýba skôr skeptický hlas, ktorý by sa snažil tlmiť premotivovanú angažovanosť pri vojne upozorňovaním na to, že eskalácia konfliktu za našimi hranicami nie je v našom ani európskom záujme – a podľa všetkého ani v ukrajinskom.

Slovenská vláda je v súčasnosti plná samozvaných exotov bez volebného mandátu a bez politickej zodpovednosti, ktorí sa ešte aj medzi jastrabmi správajú ako tyranosauri bubnujúci do čo najdrsnejšej eskalácie.

Poverený premiér Heger chcel nedávno poslať na Ukrajinu staré stíhačky aj bez podpory NATO. Pritom sám potvrdil, že štáty Aliancie tento nápad odmietajú pre obavy, že by sa tak zapojili do vojny.

Nevraviac o šéfovi „diplomacie“, ktorý bezdôvodne osočoval Maďarov z plánov na obsadenie časti slovenského územia. Urobil tak v čase, keď Slovensku chýba nielen protivzdušná obrana, ale južné Slovensko je momentálne na dobré slovo pod ochranou spojencov a čiastočne aj maďarských stíhačiek.

Nie div, že aj Ficov cynický slovník dokáže v takejto atmosfére zahviezdiť.

Bruselský „agent“

Lenže obrat k Ficovi nie je skutočnou alternatívou. Pri jeho zahraničnopolitických postojoch totiž nikdy nie je zrejmé, či ich myslí vážne alebo sú len páskou cez oko. Raz cez jedno, inokedy cez druhé.

Robert Fico je bezhodnotový politik, ktorý dokonale ovláda mimikry. Problém jeho ukrajinskej rétoriky nie je v tom, že by okrem agresívnych hejtov neponúkol aj mnoho správnych diagnóz. Najmä v tom, že bezmyšlienkovito eskalovať konflikt, ktorý nemá definitívne vojenské východisko, nie je rozumnou pozíciou pre blízku krajinu so slabou armádou a bez vlastnej protivzdušnej obrany.

Problém je v tom, že Ficove zahraničnopolitické postoje nikdy neboli konzistentné a dôveryhodné. Väčšinou sú pre neho len prietokovým ohrievačom pre využitie aktuálnych vnútropolitických nálad.

Fico svoju stranu štartoval ako „tretiu cestu“ po vzore britského premiéra Tonyho Blaira. V slovenských podmienkach to znamenalo okrem iného aj to, že na jednej strane si v strane pestoval vplyvných eurohujerov typu Monika Beňová, na strane druhej však oblepil Slovensko bilbordmi „do Únie áno, ale nie s holými zadkami“.  

Táto tretia cesta sa však ukázala byť neúspešná, Smer sa z nej radšej rýchlo vrátil. Beňová vplyv stratila, Fico však vo svojej dvojtvárnosti neustal. Počas svojich prvých dvoch vlád sa pred domácim publikom profiloval ako bojovník proti bruselským nápadom a ako zástanca Slovákov, ktorých chráni pred Západom. No keď prišiel do Bruselu, stiahol chvost a stal sa z neho poslušný pudel aportujúci na slovo.

Skrátka, jeho európska rétorika bola iná pred domácim publikom a úplne iná pri jeho hlasovaní na samitoch v Bruseli.

Počas svojej tretej vlády síce dokázal zaujať autentický a správny postoj k migračnej kríze. Lenže aj tu zastával postoje, ktoré krátko nato prevzali všetky západné krajiny. Fico sa tak aj v migračnej politike stal vlastne súčasťou západného establišmentu – len sa ním stal o čosi skôr než všetci ostatní.

V súčasnej obľúbenej disciplíne, keď médiá na obidvoch stranách rady značkujú politikov ako „agentov“ tej-ktorej veľmoci, by sme mohli o nedávnom premiérovi Ficovi hovoriť s trochou irónie ako o dvojitom bruselskom agentovi.

Fico, najväčší liberál

Potom prišiel prelom rokov 2017 a 2018. Spomeňme si na silný naratív, ktorý sa čoraz viac presadzoval v liberálnych denníkoch a medzi progresívnymi intelektuálmi krátko pred vraždou Jána a Martiny (21. februára 2018).

Politickým lídrom liberálov bol vtedy Richard Sulík, z ktorého však salóny mali bolesti hlavy pre jeho údajné euroskeptické či dokonca eurofóbne postoje. Milan Šimečka naznačoval, že Fico môže byť oproti Sulíkovi menším zlom, Michal Havran rovno Sulíka označil ako „trápnučkého fašistu“.

Majster ilúzií Robert Fico sa chopil šance, liberálom hodil udičku a popod fúz im namotal medový motúz v podobe fantázií, ako sa Slovensko v týchto zlomových časoch musí za každú cenu stať súčasťou „európskeho jadra“.

To, že išlo o fiktívny koncept, ktorý na Západe nebol na stole, mienkotvorných komentátorov nevyrušovalo. Slovami o silnom „európskom jadre“, v ktorom vraj Sulík Slovensko nechce a Fico áno, sa nechali predsedom Smeru zhypnotizovať.

Líder opozície Richard Sulík bol pre svoj rozumne skeptický postoj značkovaný ako eurofób, pred ktorým treba Slovensko zachrániť.

Médiá oligarchické pozadie strany Smer odsunuli na vedľajšiu koľaj, v predstavách mnohých liberálov sa z Fica stal najvplyvnejší zástanca európskej integrácie.

Ilúzia Ficovi dokonale vychádzala. Nakrátko sa z neho stalo presne to, čo dnes liberálno-progresívny komentariát túži vidieť v Hlase. Dnes sa to javí ako príbeh z iného storočia, ale áno, aj Smer s rétorikou o „pevnom jadre EÚ“ bol kedysi v progresívnych médiách „Hlasom“. 

Tento divotvorný posun narušila až vražda novinára a jeho priateľky, ktorá všetko zmenila. Ficov plán na odlákanie liberálov od reality prostredníctvom svojej európskej sebaštylizácie napokon padol.

Ktohovie, čím agentom bude tentoraz

Zďaleka to nebola jediná ukážka, ako dvojtvárne vie Fico narábať s realitou podľa svojich politických potrieb, keď svoje postoje dávkuje chirurgicky presne. A najmä vtedy, keď sa potrebuje vyhraňovať voči vláde ako „alternatíva“.

Alternatívou nebol ani počas pandémie, ktorú cynicky využil. Je pritom zrejmé, že ak by bol v tom čase premiérom on, sledujúc svoj vlastný záujem by čelil vážnej medicínskej hrozbe (kolaps nemocníc) tak, že by nekonal inak ako Matovičova vláda. Fico by sa bol na očkovanie snažil presvedčiť práve tie skupiny populácie, ktoré ako opozičný politik zneistil (išlo najmä o starších rurálnych ľudí, na ktorých mal najväčší vplyv – a ktorí na covid najviac umierali).

Ak sa aj Fico prípadným volebným víťazstvom v roku 2023 či dokonca zostavením vlády opätovne legitimizuje pred domácim publikom, nasledujúcou úlohou pre neho bude prinavrátiť sa aj za európsky stôl.

Fico nie je ideovo ani hodnotovo ukotvený politik. Ak by získal moc, vôbec nie je isté, či by sa správal ako slovenský suverenista, prípadne ako mopslík Ruska, Washingtonu alebo Bruselu. Ako by sme aj mohli poznať jeho zahraničnopolitické ukotvenie pre volebné obdobie 2023-2027, ak v tejto chvíli ešte ani on sám nemá vyrátané, čo bude pre neho výhodnejšie?

Mimochodom, pre jeden z najväčších armádnych nákupov v dejinách Slovenska, miliardovú objednávku amerických stíhačiek, sme sa rozhodli práve počas vlády Smeru. Američania mali Slovensku prvé stíhačky dodať už minulý rok, ale práve na začiatku vojny na Ukrajine nám bolo oznámené, že budú pár rokov meškať. V období najväčšej bezpečnostnej krízy a po vyradení migov sme sa tak ocitli bez bojového letectva. Zároveň sme sa dozvedeli, že zmluvy neobsahujú pokuty za omeškanie, na stroje tak môžeme čakať ešte veľmi dlho. Dopyt je dnes veľký a Slovensko určite nebude na prvom mieste. Tak vyzerá Ficov suverenizmus v praxi.

Ficov postoj voči Ukrajine by pre pacifistov nemal byť inšpiráciou, môže však zafungovať ako výstražný prst pre zvyšok politickej scény. Ak žiadna iná strana nezačne pristupovať k vojne rozumne, chopí sa kritických hlasov Fico a voľby prevalcuje. Toto nie je výzva na prevzatie jeho najextrémnejších a najcynickejších názorov a už vôbec nie na kooptovanie Ľuboša Blahu, jeho „myšlienok“ či politických a rétorických metód.

No nevyhnutné je priznanie, že ak je Slovensko väčšinovo nastavené protivojnovo, v prospech mierových rokovaní, nemôže sa s prázdnymi rukami hrať na najväčšieho bojového jastraba.

Keďže doterajší postoj k Ukrajine – vyzbrojovať za každú cenu až do úplného zničenia Ukrajiny – sa už mení aj na Západe, bude na to musieť reagovať aj slovenská pseudopravica.

Tento sektor však bude musieť zvoliť inú rétoriku, ako je agresívne a cynické burcovanie protiukrajinských nálad.