Čokoládový príbeh Luisy Spagnoli: podnikateľky, ktorá priniesla do sveta biznisu benefity pre matky s deťmi

Kde v tom všetkom hrá svoju rolu čokoláda? A hlavne, ako si pochúťka, pre mnohých finančne nedostupná, našla cestu do tejto chudobnej časti Talianska?

Odpoveď nájdeme v samotnej fabrike na čokoládu. Dnes leží v mestskej časti San Sisto, asi šesť kilometrov od centra mesta. Na začiatku prehliadky nás posadia do konferenčnej sály. Pred nami stojí stôl plný čokolády. Je ťažké na naň nepozerať. Púta pozornosť.

Úvodny krátky dokument nás vovádza do deja.

Umbria, ako jeden z mála talianskych regiónov, nemá prístup k moru. Preto kedysi, a sčasti aj dnes, leží mimo každej dôležitej trasy. Z jednej strany ju obklopuje vychýrené Toskánsko, na juhu leží Lazio, ako región, v ktorom sídli slávny Rím, a z východu ju obklopuje Marche, ktoré má k dispozícii stovky kilometrov slnečných pláží. Má určitý ekonomický potenciál, ale je akosi od ruky.

Čo by sa stalo, ak by niekto tento nie celkom márny potenciál využil?

Firma Luisy a Francesca bola v roku 1909 pred krachom. Práve vtedy nastal zlomový moment. Do rodnej Perugie sa z Nemecka vrátil majiteľov syn, Giovanni Buitoni. Ako osemnásťročný priniesol do firmy nový nápad. Produkciu čokolády.

Ako nám neskôr vysvetľuje sprievodkyňa, Perugine sa naskytla príležitosť lacno nakúpiť stroje z dnešného územia Nemecka, ktoré ich pred vojnou rozpredávali za výhodné ceny. Otec súhlasil, mal však isté obavy. Luise sa, naopak, tento nápad veľmi zapáčil a hneď začala s touto novou surovinou experimentovať. Cesta k sláve však viedla cez mnohé úskalia.

Monopol na čokoládu v tom čase držali továrne okolo Turína, v severnom regióne Piemont. Bariéry, ktoré pri tom museli prekročiť, boli nemalé. Všetko však zachránil um Luisy, ktorá sa odmietala vzdať. Keď sa nevedeli dostať na bohatý trh severného Talianska, zvolili inú stratégiu. Rozhodli sa priniesť potešenie z rozkošou oplývajúcej chute čokolády bežným ľuďom na juhu.

Ako? Jednoducho. Tak, že im ju ponúkli. Luisa Spagnoli, ako hlavná šéfka produkcie, vymýšľala nové receptúry. V chutiach bola taká inovatívna, že konkurencii zo severu na čele pribúdalo vrások priamo úmerne s počtom nových praliniek Spagnoli. Keď chudobnejší Taliani objavili chuť čokolády, úspech firmy sa premietol aj do produkcie. Postupne sa celá výroba musela presunúť do väčšej továrne vedľa železničnej stanice.

Krátko po tomto triumfe však vypukla prvá svetová vojna. Muži, ako väčšinoví pracovníci, odišli na front. Ženy s deťmi zostali bez živiteľov rodiny a bez peňazí. Hrozilo, že výroba sa bude musieť zastaviť, lebo nebolo pre koho vyrábať. Ľudia okolo nej upadali do biedy. Luisa bola citlivá na tieto sociálne otázky a už od začiatku sa snažila dbať o dobro svojich zamestnancov, ako aj ich rodín. Keď videla chudobu, ktorú so sebou vojna prináša, premýšľala, ako to napraviť. Nakoniec prišla s riešením.

Zamestnala matky živiteľky. Nezabudla pri tom ani na ich rolu matiek. Sprístupnila im jasle. Ako žena rozumela potrebám iných príslušníčok nežného pohlavia. Snažila sa im čo najviac vyjsť v ústrety, a preto sa "firemné" jasle nachádzali priamo vo fabrike. Inovatívna a ľudská bola aj v tom, že keď nastala potreba, pracovníčky si mohli počas práce odbehnúť deti dojčiť.

Problém s dopytom vyriešila, paradoxne, vojna. Perugina, fabrika s najlepšou kvalitou čokolády v Taliansku, vyhrala konkurz na dodávky pre vojsko. Vojaci na fronte sa tak posilňovali silno kakaovou, energeticky výživnou pochúťkou priamo z Perugie. Takto táto fabrika prežila ťažké vojnové časy.

Spolu s návštevníkmi konečne začíname spoznávať tajomstvo čokolády aj empiricky. Degustácia takmer všetkých variácií praliniek je nielen mojou obľúbenou časťou tejto exkurzie. Po rozbalení pralinky však nastáva prekvapenie. Okrem čokolády je tam ešte niečo. Tajomstvo úspechu.

V roku 1922 sa náhodne zrodil recept doteraz najznámejšej čokoládovej pralinky v Taliansku. Ako vraví naša sprievodkyňa: „Malí Taliani ju dostanú do vienka od svojich starých rodičov, a potom sa s ňou už nerozlúčia po celý život.”

Reč je o pralinke Baci – Bozku z lieskových orieškov a čokolády.

Keď sa Luisa hrala so zvyškami z výroby čokoládových tabuliek, využila nasekané oriešky a vložila ich do srdca pralinky, čokoládového krému. Na vrch nasadila celý oriešok a pralinku zaliala čokoládou. Sprvu ju nazvala Cazzotto, čo v taliančine opisuje tvrdý úder päsťou. Keďže meno znelo útočne, čo jemnej čokoládovej chuti nepristalo, na návrh Giovanniho sa názov zmenil na Bacio, čo v preklade znamená bozk.

Na prvý pohľad obyčajná oriešková pralinka však v sebe skrývala ešte niečo iné. To, čo je jej naozajstným tajomstvom úspechu. Keď odbalíte pozlátku, ktorá ukrýva čokoládu, nájdete v nej citát s romantickým posolstvom. A práve tento inovatívny doplnok stál za ohromným úspechom čokoládových bozkov.

Keďže sa pralinky predávali na kusy, ako aj v kolekciách, boli prístupné ekonomicky širokej vrstve zákazníkov. To robilo z Baci dokonalý darček pre všetky zamilované páry. Dnes sú citáty v pralinkách dostupné vo viacerých jazykových verziách.

Dozvedáme sa, že za nápadom, ktorý žne slávu vo svete čokolády dodnes, stál príbeh zakázanej lásky: „Prvotná inšpirácia k pribaleniu romantického citátu k čokoládke povstala v hlave Federica Senecu, ktorý navrhol dizajn obalu pre Baci. Medzi mladým Giovannim a vydatou Luisou totiž došlo k romániku, ktorý sa im podarilo držať dlho v tajnosti. Vymieňali si medzi sebou lístky s odkazmi, čo si však Seneca všimol a inšpirujúc sa týmto romantickým gestom, pridal k obalu aj toto malé prekvapenie ako bonus.”

Luisa však počas svojej kariéry nezostala iba pri čokoláde. Na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia založila módnu značku, ktorá sa svojou kvalitou a vkusom cení dodnes nielen v Taliansku. Značka Luisa Spagnoli sa pýšila na tie časy inovatívnou metódou získavania priadze zo srsti angorských králikov. Ako prvá ich nezabíjala či nestrihala, ale jednoducho česala. Vyčesaná srsť sa používala na následné spracovanie a výsledkom boli vysokokvalitné látky, z ktorých sa potom šilo oblečenie. Sériová výroba, ktorú medzi prvými zaviedla, im pomáhala znížiť výdavky a vďaka tomu sa dokázala prebiť na veľmi konkurenčnom talianskom trhu s módou.

Jej príbeh sa končí v Paríži. Nedlho po tom, ako otvára svoj prvý obchod s oblečením v Ríme, sa uberá do Francúzska, aby sa podrobila liečbe rakoviny. Veľmi rýchlo postupujúca choroba ju však nemilosrdne pripravila o život už po krátkom čase. Zomrela v roku 1935 ako päťdesiatosemročná.

Po jej smrti sa firma naďalej rozvíjala. Giovanni Buitoni rozšíril predaj aj na zahraničné trhy a značka sa stala známou dokonca aj v zámorí. Neskôr si však Baci prechádzalo aj tŕnistou cestou. Po rôznych hospodárskych krízach sa dostala do rúk viacerých majiteľov. Dnes firma patrí pod značku Nestlé a zamestnáva viac ako päťsto ľudí, z ktorých dve tretiny tvoria sezónni pracovníci.

Pri návšteve továrne môžete nazrieť priamo na ich prsty, keď sa na chvíľu dostanete priamo do výrobne. Uvidíte celý proces, od lúpania lieskových orieškov až po kladenie škatúľ s čokoládou na drevené palety. Na chodbách pre zmenu dostanete možnosť nahliadnuť do celej histórie čokolády a jej výroby, ako aj do príbehu čokoládky Baci, ktorá má až dodnes miesto nielen v talianskych srdciach.

Ako o nej rozprávajú Taliani, Luisa Spagnoli bola jednou z najvýraznejších postáv talianskeho podnikateľského prostredia v prvej polovici dvadsiateho storočia. Jej inovácie v produkcii, starostlivosť o pracovníkov a sociálno-ekonomický rozmer nemali vo svojom čase v Taliansku obdoby. Jej nezvyčajnosť spočívala aj v tom, že sa ako žena nebála vstúpiť do sveta mužov a robiť veci inak.