Ako už zaznelo v rozhovore pre Postoj, feministickou aktivistkou si bola približne od roku 2014. Niekoľko rokov si na Slovensku viedla online magazín feminist.fyi, ktorý uverejňoval články v rámci takzvaného intersekcionálneho feminizmu. Zároveň si bola zástankyňou transgenderizmu. V roku 2019 však prišiel obrat a začala si transaktivizmus kritizovať. Čo sa stalo?
Nespokojnosť s tým, kam sa feminizmus a transaktivizmus uberá, sa u mňa začala v roku 2018. Vtedy som na Twitteri narazila na fotografie transžien, teda biologických mužov, ktorí sa usmievali a oblečené mali tričká s nápisom “Dávam päsťou TERFs.” (TERF je skratka urážlivého pojmu “radikálna feministka vylučujúca transľudí.”)
Keďže významnou časťou môjho aktivizmu bol vždy boj proti násiliu na ženách, tieto fotky mnou otriasli. Začala som si zisťovať, čo tieto ženy "spáchali". Dozvedela som sa, že časť môjho hnutia si myslí, že vyhrážky násilím, alebo dokonca smrťou či znásilnením sú adekvátnou odpoveďou na takzvané “misgenderovanie,” teda používanie biologicky správnych zámen, alebo na tvrdenie, že “transženy sú muži.” S “misgenderovaním” som vtedy nesúhlasila, no zároveň som nemohla ignorovať, ako sa stáva zámienkou pre násilie na ženách.
Prečo si sa neozvala už vtedy?
Potrebovala som dlhší čas, kým som na transideológiu celkom zmenila názor. Začala som vtedy sledovať ľudí, ktorí transaktivizmus kritizovali, hoci predtým som ich považovala za podobných fašistom. A tak som sa dozvedela o kauzách, o ktorých som predtým netušila, pretože progresívne kruhy mali na tento druh informácií embargo. Šokovalo ma napríklad, že v Kanade do čisto ženských útulkov pre obete domáceho násilia začali prijímať mužov, ktorí sa identifikujú ako ženy. Poslednou kvapkou bol prípad Jonathana Yaniva, kanadského transsexuála, ktorý zažaloval salóny krásy za to, že mu odmietli spraviť brazílsku depiláciu – teda depiláciu intímnych partií. Vďaka tejto kauze som sa dozvedela o autogynefílii.
Čo to je?
Autogynefíliou je, keď heterosexuálneho muža vzrušuje myšlienka na samého seba ako na ženu. Podľa sexuológa Blancharda je približne polovica “transžien” takýmito mužmi. Takže to, čo mnohí progresívci považujú za takmer posvätnú identitu, má v mnohých prípadoch sexuálnu príčinu aj sexuálny priebeh.
Ako to však súvisí s právami žien?
Bežná existencia žien sa stáva súčasťou sexuálneho fetišu. Autogynefilov vzrušujú aj tradičné ženské činnosti, alebo účasť v čisto ženských kolektívoch – obzvlášť ich lákajú lesbické stretnutia. Ak aj na chvíľu zabudneme na úchylky, práva žien strácajú akýkoľvek význam, pokiaľ do definície ženy zahrnieme mužov. Netreba zabúdať ani na to, čo so ženami robí užívanie testosterónu, alebo operácie, ktorými si dávajú odstrániť zdravé orgány. Mnohé si takto významne skrátili život, privodili si menopauzu v dvadsiatke a stali sa doživotnými pacientkami.
Konzervatívnym kruhom často vyčítajú, že sa touto témou príliš zaoberajú. Mnoho ľudí si myslí, že ide o excesy a aj to sú excesy západného priestoru a na Slovensku nám nič podobné nehrozí.
Podobné zľahčovanie neprebieha iba u nás. Na Západe tiež mnohí ľudia odmietajú veriť, že sa môžu diať veci, ktoré sa dejú. Je to pochopiteľné. Jednak preto, že ide o naozaj neskutočné záležitosti, a po druhé preto, lebo klasické médiá o nich odmietajú informovať. Čo sa týka Slovenska, ja tiež občas odmietam veriť, že sa u nás transideológia šíri rýchlosťou blesku – a to aj napriek tomu, že dôkazy o opaku mám priamo pred svojimi očami. To vedomie je prosto príliš bolestné.
Dva roky pôsobíš v americkom feministickom magazíne, ktorý kritizuje transideológiu. Aké “neskutočné záležitosti,” s ktorými si sa stretla, by si vyzdvihla?
Bolo toho veľa. Šokovala ma napríklad téma dojčenia “transžien.” Existujú totiž muži, ktorí sa vyhlasujú za ženy a tvrdia, že keďže sú ženami, mali by mať právo dojčiť svoje deti. Aj muži sú schopní laktácie, no nejde o prirodzený proces – potrebujú sa nadopovať určitými liekmi, aby tvorili “mlieko.” A svetová vedecká komunita odmieta dať tento sekrét pod mikroskop, aby zistili, či je vhodný pre dojčatá – ak by uznali, že treba skúmať jeho neškodnosť, nepriamo by tým totiž naznačili, že transženy nie sú ženy. Ak by to na tému neuveriteľných vecí bolo málo, transaktivisti začali v poslednom čase spochybňovať nielen existenciu pohlavia, ale aj detstva. Podľa niektorých akademikov na Západe je detstvo “násilný pojem.”
Násilný pre koho?
Pre deti, ktoré sú podľa tejto teórie utláčané dospelými. Akademici a aktivisti, ktorí toto hlásajú, argumentujú proti existencii štádií vývoja, teda opäť spochybňujú základné biologické fakty. Aj na Slovensku niektorí ľavičiari argumentujú, že by deti mali mať právo voliť od šiestich rokov, stačí si prečítať februárový Kapitál.
Okrem transrodovosti si v rozhovore pre Postoj spomínala aj to, že si proti prostitúcii a pornografii. To tiež nie je v rámci feminizmu bežné.
Je to bežné v mojej odnoži feminizmu. Kritizujeme prostitúciu, do ktorej spadá aj pornografia, a považujeme ju za zneužívanie žien. Ako to krátko a výstižne vyjadrila exprostitútka Rachel Moran: „Keď je žena hladná, ľudské je dať jej do úst jedlo, nie tvoj pohlavný úd.“ Obvykle sa teda zasadzujeme za dekriminalizáciu samotných prostituovaných žien a za postihovanie pasákov a klientov – takzvaný Nordický model.
Ako si sa dozvedela o Štandarde?
O existencii Štandardu som sa dozvedela až vďaka Radovi Ondřejíčkovi. Keď minulý rok napísal, že novinárov Štandardu a Postoja treba dať do basy, začala som ho čítať a čoskoro som sa stala aj predplatiteľkou. Bude mi cťou byť súčasťou tohto väzenského krídla.
Dana Vitálošová
Pred rokom 2019 viedla na Slovensku online magazín feminist.fyi. Po tom, čo napísala niekoľko článkov o extrémizme v prostredí transaktivizmu, sa však vystavila kritike jej dovtedajších fanúšikov. Odvtedy píše pre anglicky hovoriaci svet na tému slobody práv žien a dôsledkov nových technológií na demokraciu. Pôsobí ako editorka pre feministický online magazín 4w.pub. Od marca 2023 je novou spolupracovníčkou Štandardu.
Foto: Matúš Zajac