Posledné okolnosti nasvedčujú, že medzi západnými spojencami došlo k obratu uvažovania nad ukrajinskou tragédiou. Kým ukrajinský prezident na začiatku vojny signalizoval ochotu s Moskvou rokovať, Nemci a Francúzi to zľahka podporovali, no kľúčoví anglosaskí spojenci Ukrajiny to odmietali.
Mediálna mašinéria bola plná hysterických výziev o tom, ako nesmieme pripustiť rokovania a podporiť tým, aby Rusko expandovalo a ukradlo nové územia.
Prepísať hranice takýmto spôsobom je naozaj nebezpečné a protiprávne. No Spojené štáty a Briti na tom trvali aj napriek tomu, že sme vedeli, že vytrhnúť z Putinových pazúrov väčšinu získaných území bude nesmierne náročné, ak nie rovno nemožné.
Pôvodne sme počúvali, že Ukrajinu treba podporovať dovtedy, kým nevybojuje späť dokonca aj Krymský polostrov. Hoci to zjavne nikdy nebolo reálne, Západ Ukrajine nahováral, že s jeho podporou to dokáže. Ukrajina tomu uverila, lenže smelé očakávania Západu sa nenaplnili, svojho oslabeného spojenca buď nechcel, alebo nedokázal vojensky podporovať a vyzbrojovať dostatočne.
Keďže front sa za pol roka výrazne neposunul, okrem zbytočných úmrtí desiatok tisíc ľudí na oboch stranách a doničenej Ukrajiny sme sa ocitli nielen vo vojenskom pate, ale aj v tom diplomatickom. Nielen Zelenskyj (voľby má o 17 mesiacov), ale ani Putin (voľby o 13 mesiacov) mierové ústupky nepripúšťajú.
Západní morálni osvietenci si podľa všetkého ani neuvedomovali, do akej pasce ťažko skúšanú Ukrajinu vohnali. Medzitým sa situácia totiž posunula. Ukrajinský ľud vraj neustúpi, kým nedobyje všetky svoje územia spred roka 2014. Mier teda nie je možný.
Svoj postoj však obracajú práve západní spojenci. Chcú vidieť ochotu Ukrajiny rokovať o mieri, teda žiadajú, aby bola pripravená vzdať sa časti svojich území.
Denník Štandard nikdy nebol fanúšikom vyzbrojovania vojenského konfliktu, ktorý nemá východisko a stáva sa z neho zákopová vojna, v ktorej sa zbytočne umiera. Niektorí jednoduchší ľudia si to vysvetlili tak, že odmietame pomáhať Ukrajine, aby sa bránila. Nikdy to nebola pravda. Odmietali sme intenzívnu a bezmyšlienkovitú podporu vojny bez hľadania reálneho a skutočného východiska. Napokon, viacerí západní experti a novinári priznávajú, že skôr či neskôr sa konflikt bude musieť skončiť za rokovacím stolom.
Lenže ak od Ukrajincov chceme, aby rokovali o mieri, potrebujú byť na to silní, teda vyzbrojení.
Patová situácia je už verejne priznávaný stav
Situácia na Ukrajine sa už dávno dostala do patovej fázy, v ktorej ani jedna zo strán konfliktu nemá reálnu nádej na úplnú vojenskú porážku súpera. Priznáva to čoraz viac generálov a analytikov. Nie ruských „analytikov“ a propagandistov. Západných.
Preto je logické, že kto nechce pokračovanie vojny bez východiska, volá po hľadaní mierovej cesty.
Západ nikdy nepripustí, že do jamy levovej Ukrajinu vohnal sám, a naďalej bude zdôrazňovať, že za krízu, ktorá trvá deväť rokov, je zodpovedné výlučne Rusko. Je ľahšie tváriť sa, že my sme tí morálne nadradení, ktorí vznešene pomáhajú, o to ľahšie sa nám zabúda, že práve Západ Ukrajinu nešťastnou politikou rozširovania NATO (proti vôli veľkej časti Ukrajiny aj Európy) hnal do konfliktu. V USA pritom vedeli, čo sa môže stať, a Ukrajine napriek tomu neposkytli žiadne garancie. Putin mal otvorené pole.
Súčasná plánovaná jarná protiofenzíva môže byť poslednou možnosťou na ako-tak prijateľný mier. Doteraz sme všetky možnosti premeškali a situácia je čoraz horšia.
Americká organizácia RAND Corporation, ktorá pripravuje analýzy pre Pentagón, tiež neodporúča zastavenie dodávok zbraní (kritizuje práveže ich nesystematickosť), hoci realisticky konštatuje, že vojna sa dostala do bezvýchodiskového stavu, keď už nie je možný výraznejší posun ani v dlhodobejšom horizonte. To by znamenalo zbytočné úmrtia bez zásadných zmien na fronte.
Zdá sa, že túto politiku si vzali za svoju aj vo Washingtone. Joe Biden naznačil, že jarná ofenzíva bude „rozhodujúcou pre možný zlom“ vo vývoji vojny. Je v tom nielen priznanie, že vojna sa doteraz nevyvíjala tak, ako sme boli informovaní (vraj je len otázkou času, kedy Ukrajina vytlačí Rusov zo svojho územia), ale v nových stanoviskách je aj náznak, že Biden je rozhodnutý pritlačiť Zelenského k ochote rokovať a vzdať sa tak časti územia.
Voči Ukrajine máme naozaj morálny záväzok. Západ svojimi klamlivými prísľubmi neobmedzenej podpory zbraní – ktoré nedodržal a zrejme toho ani nebol schopný – dostal Ukrajinu do situácie, keď jej populácia verí fatamorgánam o znovudobytí nielen území získaných Ruskom po 24. februári 2022, ale navnadili sme ju na dobytie celého východu a juhu Ukrajiny vrátane Krymu.
Dnes už na Západe takmer všetci tušia, že sa tejto samovražednej ilúzie musia vzdať. Bez ohľadu na to, či to nazveme eufemizmom „predefinovanie víťazstva“ alebo inak. Ale aby mohli rokovať, musíme byť schopní ich na toto rokovanie vyzbrojiť. Aspoň naposledy.
Inak stratia podstatne viac. Iba kvôli nám.
Zelenskyj je v pasci. Sám si je dobre vedomý, že Krym nedobyje, ale pol druha roka pred voľbami to nemôže verejne pripustiť. Tým pádom nemôže vstúpiť ani do rokovaní, v ktorých by použil Krym ako vyjednávací žetón, ktorého je ochotný sa vzdať.
Premeškané príležitosti
Rozšírený mýtus o tom, že je to Ukrajina, ktorá sa musí sama slobodne rozhodnúť, kedy bude chcieť rokovať o mieri, naráža na príliš veľa nevysvetlených okolností.
Prvou je prepadová návšteva britského premiéra Borisa Johnsona z apríla minulého roka, keď údajne podľa Ukrajinskej Pravdy a amerického portálu Forreign Affairs presvedčil Zelenského, aby na mierové dohody s Ruskom nepristúpil. Niežeby sme vtedajšie udalosti vedeli jasne a presne zrekonštruovať, zarážajúce je však mlčanie západných politikov a médií. Západní aktéri sa túto závažnú okolnosť ani len neobťažovali objasniť, médiá sa ich na to zabudli pýtať.
Nevysvetlené je aj to, ako bude možné hovoriť o povojnovej Ukrajine ako o slobodnej krajine, keď bude dlhodobo odkázaná na západné financovanie, ergo jej rozhodovanie nebude plne slobodné, ale ovplyvnené záujmami západných veriteľov. Čím dlhšie vojna potrvá, tým viac bude Ukrajina zdevastovaná, závislá od financií Západu a vnútorne menej slobodná.
Predsa len, Rusko bolo v marci/apríli na dne, stiahlo sa zo zbabraného severného frontu pri Kyjeve a Ukrajina cítila sebavedomie. Ideálny čas na rokovania a hľadanie východísk...
Východisková situácia pre rokovania pre Ukrajinu už nikdy nebude taká výhodná, ako bola práve vtedy. Problém je v tom, že čím dlhšie vojna trvá, tým sa stenčuje aj rozsah možností ukončiť ju za čo najlepších podmienok pre Ukrajinu, ktorá je čoraz viac vyčerpaná, ľudsky aj materiálne.
Po tom, ako Američania s Britmi rokovania de facto zablokovali, prišla ďalšia vhodná príležitosť v lete, po úspešnej ukrajinskej ofenzíve v Charkove. Ukrajina bola na vlne víťazstva, Rusko bolo vtedy zaskočené a zmätené.
Dnes sme na tom už len horšie. Putin sa transformáciou ekonomiky na de facto vojenské hospodárstvo pripravil na dlhodobú vojnu. O tom, že čas hrá v prospech Ruska, už otvorene hovorí aj Robert Gates a Condoleeza Riceová.
Západ pritom nedokázal presvedčiť svojich občanov na dlhodobú transformáciu svojho hospodárstva na vojnovú mašinériu. Presnejšie povedané, ani sa o to nepokúšal. Vyprázdnili sme síce sklady starej techniky, ktoré sme poslali na Ukrajinu, ale to bolo všetko. Zásadná príprava na dlhodobú vojnu, ktorá by si vyžadovala budovať nové linky na výrobu munície a vojenskej techniky, nikdy nebola v hre.
Ukrajina potrebuje možno 300 tankov, aby vedela obslúžiť tri prápory operujúce na fronte dlhom aspoň pár desiatok kilometrov. Čo im vie Západ ponúknuť? Nemci sa po mesiaci hádok naveľa, naveľa rozhodli, že pošlú 18 tankov Leopard. Holanďania pošlú dve desiatky Leopardov staršej verzie, pri ktorých je otázne, či tento guláš rôznych typov Ukrajine vôbec pomôže. Američania schválili 31 vyspelých tankov Abrams, no neskôr dodali, že s ich dodaním na Ukrajinu bude problém.
Ako vyzbrojiť mierové rokovania
Práve táto pasca, do ktorej sme Ukrajinu vohnali, stavia Západ pred morálnu povinnosť. Výzvy na ukončenie bojov na Ukrajine sú legitímne, ale presvedčenie, že treba zastaviť dodávky zbraní ešte predtým, ako Ukrajina preberie iniciatívu na bojisku, nahrávajú Putinovi a skutočne efektívne rokovania znemožňujú.
„Si vis pacem, para bellum.“ Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, vraveli starí Rimania. Na rad tak prichádza napohľad zvláštny, no logický paradox. Aby ste mohli začať rokovať, potrebujete vybojovať hmatateľné víťazstvo alebo aspoň ukázať silu. Dostať rivala do úzkych.
Ronald Reagan „udýchal“ Sovietsky zväz nie tým, že ho svojou armádou porazil. „Ak ste museli začať vojnu, je to preto, že ste predtým nedostatočne zbrojili,“ glosoval. Darebákom musíte ukázať silu.
Najlepšie príležitosti sa vinou dlhodobej neschopnosti realisticky uvažovať nad vojnovým konfliktom síce premeškali, no to neznamená, že nad osudom svojho ťažko skúšaného suseda máme zlomiť palicu. Vzhľadom na to, do akej bezvýchodiskovej situácie sa Ukrajina podporovaná Západom dostala, im to dlhujeme.
Ak od Ukrajiny chceme, aby vstúpila do rokovaní, musí to byť v čase, keď je vojensky na vrchole, nie na dne. Do rokovaní musíte vstúpiť z pozície sily, nie slabosti. Aby váš „partner“ na opačnej strane stola jasne poznal, že ste neprišli s bielou vlajkou žobrať o milosť.
Nie je ťažké si predstaviť, že Putina by práve toto pomklo buď k vážnejším požiadavkám, alebo rovno k pokračovaniu dobývania. Rokovania sa však musia začať pri prvej príležitosti, ako Ukrajina preberie iniciatívu.
Putin nereaguje na iné argumenty, ako sú sila a moc. Preto ani počas rokovaní nesmie Ukrajina zložiť zbrane.
Mimochodom, Slovensko sa v pomoci pre Ukrajinu nemá za čo hanbiť. V prepočte na pomer k HDP sme Ukrajine pomohli viac ako Nemecko či Francúzsko, v Európe patríme do prvej desiatky. Sme asi jediná krajina, ktorá sa v krízových časoch vzdala svojej protivzdušnej obrany, a to sme malý štát pri línii konfliktu. Solidarita s utečencami bola u nás tiež nadpriemerná.
Vojenský pat
Vzhľadom na doterajšie modely propagandistickej vojnovej komunikácie však nie je vylúčená ani možnosť, že dlhodobá vojnová perspektíva je pre Ukrajinu omnoho horšia, ako sa verejne prezentuje. Napokon, nebolo by to nič prekvapivé. Analytici priznávajú, že západné vojenské (muničné) kapacity nie sú schopné dlhodobo materiálne zabezpečovať vojnu súčasného rozsahu.
Otázne je, či je tak efektívny mier, ktorý Západ doteraz nepripúšťal, ešte vôbec možný. Po tom, ako sme svojím prístupom „presvedčili" Putina, aby sa pripravil na dlhodobú vojnu, zatiaľ čo Západ nad tým zrejme ani neuvažoval, to zďaleka nevyzerá jednoznačne.
Tu na Západe máme radi slovné deklarácie o tom, ako treba za každých okolností pomáhať Ukrajine. Podľa intenzity a hlasitosti týchto výkrikov sa dnes určuje, či ste dobrý alebo zlý človek. Ukrajinofil alebo Putinovec. Táto falošná hra má svoje dôsledky.
Háčik je totiž v tom, že Západ za rok vojny neurobil veľa pre to, aby bol schopný systematicky kŕmiť dlhodobý konflikt. Na Ukrajinu sme poslali starú techniku, ale v podstate žiadna krajina Západu na rozdiel od Ruska neupravila svoje výrobné vojenské kapacity tak, aby boli schopné konflikt na strane Ukrajiny dlhodobo podporovať.
Európa je schopná vyrábať len zlomky delostreleckej munície oproti ukrajinskej spotrebe. Museli by sme tak postaviť nové linky na výrobu munície a tankov. To by však trvalo rok. Ak to však európske krajiny neurobili počas prvého roka vojny, je zrejmé, že sa na to už ani nehodlajú.
S tankmi je to ešte horšie, v Európe máme jedinú linku na výrobu tankov, z ktorej vzídu dva stroje mesačne. Toľko Ukrajina stráca denne.
Otázne je, ako je na tom ukrajinská armáda dnes, keď už aj západná propaganda má dovolené čoraz viac hovoriť o tom, že na fronte panuje patová situácia a treba hľadať mierové východiská. Jedným z takýchto signálov bol Bidenov nedávny „tajný“ pokus jeho diplomacie popýtať sa v Moskve a v Kyjeve, či sú pripravení rokovať o mieri. Diplomati odišli s dlhým nosom. Z Moskvy aj Kyjeva.