Dúha nad Bratislavou

Ako príklad môžeme použiť Spojené kráľovstvo. Tu sa okrem dúhových priechodov pre chodcov a dúhových policajných áut v roku 2022 vyskytla aj výstava stovky “intersex-inkluzívnych” vlajok na londýnskej Regent Street.

Spojené kráľovstvo je zároveň krajinou, kde dlhé roky funguje „cancel culture“, teda kultúra rušenia akcií, kariéry, dobrej povesti či fundraisingových kampaní z dôvodu nesprávnych názorov. Uvádzajúc iba niekoľko príkladov z mnohých, dovolím si spomenúť, ako progresívni aktivisti pre domnelú „transfóbiu“ zničili povesť spisovateľke J.K Rowlingovej a producentovi Grahamovi Linehanovi. Profesorku filozofie Kathleen Stockovú zároveň nepretržitým šikanovaním vytlačili z pozície učiteľky, Mayi Forstaterovej pre „transfóbiu“ nepredĺžili pracovnú zmluvu, a choreografku Rosie Kayovú vytlačili zo zoskupenia, ktoré založila.

Ako je na tom s dúhou Bratislava, by preto mohlo byť signálom, či sa k podobnej kultúre schyľuje aj na Slovensku. (Väčšina nasledujúcich fotografií vznikla v 8. týždni roku 2023.) A ako na tom je? Na Hviezdoslavovom námestí sa nachádzajú v tesnom susedstve dve dúhy: na budove Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) veje vlajka a dúhový banner vidieť pod oknami kancelárie Bratislavského kultúrneho a informačného strediska (BKIS).

Kto sa Starým Mestom pohne ďalej, na dúhovú signalizáciu narazí na budove, v ktorej sídli kancelária Metropolitného inštitútu Bratislavy, nad výstavnými priestormi Kunsthalle, a na budove, kde má kanceláriu Slovenské národné stredisko pre ľudské práva.

S pribúdajúcou vzdialenosťou od historického centra mesta frekvencia výskytu dúhy klesá a skôr než na budovách kancelárií ju nájdeme na bytovkách: napríklad na Špitálskej a Björnsonovej ulici. Takzvaná „vlajka pokroku“ („progress flag“) na Björnsonovej visí priamo nad pamätnou tabuľou z roku 1946 s úryvkom básne prvého podpredsedu Matice Slovenskej Karola Kuzmányho: „Kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní“.

Nie je jasné, či „pokrokovú“ vlajku s pridaným bielym, ružovým a belasým pruhom pre transrodových ľudí a hnedým a čiernym pruhom pre ľudí hnedej a čiernej pleti niekto nad pamätník vyvesil zámerne alebo ide o náhodu.

Je však možné, že ide o odkaz skutočnému či domnelému fašizmu. Štvrť okolo Slovenského rozhlasu, takzvaný Radiohood, je totiž obľúbeným miestom ľudí, ktorí sa vyhlasujú za antifašistov. Okrem príspevkov na sociálnych sieťach to naznačujú aj všadeprítomné nálepky.

Jedna z nálepiek, ktoré sa v tomto priestore nachádzajú, si zaslúži zvláštnu pozornosť.

Píše sa na nej „na životoch fašistov nezáleží“, a vo facebookovom príspevku sa k nej hlási slovenské punkové rádio Das Antena Rot (Červená anténa). Obrázok muža so samopalom môže odkazovať na samotných zakladateľov tohto rádia, ktorí na fotkách pravidelne pózujú s hlavami v kuklách.

„Antifašistická“ je aj vyššie spomínaná dúha zavesená nad vchodom do budovy VŠVU na Hviezdoslavovom námestí. Rovnako ako na vlajke, pre ktorú na členov kapely Berlin Manson v Skalici fyzicky zaútočili účastníci koncertu a spevákovi zlomili sánku, aj tu figuruje nemecký nápis „Antihomophobe aktion“ a symboly Antify.

Britská odnož Antihomophobe aktion dobre ilustruje, ako sa v ostatných rokoch rozšírila definícia fašizmu. Členovia tohto zoskupenia za fašistky považujú napríklad aj feministky, ktoré veria v existenciu dvoch pohlaví, takzvané TERFs („trans-exclusionary radical feminists“).

Kellie-Jay Keen-Minshullová (známa aj ako Posie Parker), ktorej protestné akcie Antihomophobe Action UK vyhlasuje za fašistické, je zakladateľkou organizácie Standing for Women. Na ich webovej stránke sa dočítate:

„Je nevyhnutné, aby sme zachovali definíciu tohto slova (žena) ako dospelej osoby ženského pohlavia. Bez neho strácame všetky naše práva. Tieto práva neboli nikdy určené nášmu rodu, ale nášmu pohlaviu.“

Považujem sa za podobnú feministku, akou je Kellie-Jay Keen Minshullová. Zažila som aj analogické zaobchádzanie. Keď som v roku 2019 kritizovala niektoré aspekty transaktivizmu, prirovnali ma moji už bývalí kamaráti, známi, a spolupracovníci oboch pohlaví z aktivistických kruhov ku Kotlebovi, a tvrdili, že šírim nenávisť. Niektorí sa mi vyhrážali fyzickým násilím a vyskytla sa aj hrozba zabitím.

Napriek vyhrážkam násilím a agresívnej symbolike niektorých ľavicových aktivistov sa necítim ohrozená na živote. Omnoho viac ma znepokojuje uniformita názorov, ktorú dúha momentálne symbolizuje. Táto jednomyseľnosť sa pritom neprejavuje pevne stanoveným zoznamom presvedčení, ktoré by mal “dúhový človek” zastávať. Naopak, zoznam “slušných” názorov sa neustále mení či už v reakcii na kritické názory, alebo dôsledkom snahy influencerov.

Ak ste teda pred niekoľkými rokmi mohli kritizovať myšlienku, že existujú ľudia, ktorí sú nebinárni, a dnes to už v istých kruhoch nemôžete urobiť bez nepríjemných následkov, čoskoro nespochybníte ani koncept „aromantického spektra“.

Z miest, nad ktorými momentálne veje dúha, to pritom vyzerá, že sa myšlienková uniformita rozmáha práve na miestach, ktoré by mali slúžiť všetkým. Bratislavské kultúrne a informačné stredisko a Metropolitný inštitút Bratislavy sú príspevkovými organizáciami hlavného mesta SR, VŠVU je verejná vysoká škola a Kunsthalle Bratislava je štátom financovaná kultúrna inštitúcia.

Mojím cieľom nie je pridať sa k návrhom, aby bolo zobrazovanie týchto symbolov na štátnych budovách zakázané. Podobné nápady podľa môjho názoru posilňujú pocit perzekúcie, ktorý v „dúhových“ kruhoch vládne.

Omnoho radšej by som prispela k tomu, aby sa zodpovední pracovníci týchto inštitúcií zamysleli, čo chcú vyvesením dúhových vlajok dosiahnuť. Ak ich vešajú preto, že sa boja nástupu fašizmu, majú môj súcit, hoci v tom prípade im vlajky pomôžu rovnako ako cesnak proti upírom. Ak to ale robia preto, aby ukázali, že sú lepší než „bežný plebs“, môžem im len popriať veľa trpezlivosti pri študovaní identít aromantického spektra.