1. Volebný podvod
V utorok sa stalo niečo, čo v dejinách Slovenska nemá obdobu. Mimoparlamentná strana, ktorú zakladal Beblavý po boku progresívcov, za pár hodín obsadila kľúčové štátne úrady. Kontroluje funkciu premiéra a k tomu šesť ministerstiev: obranu, zahraničné veci, hospodárstvo, financie, zdravotníctvo a životné prostredie. Naopak, strana OĽaNO, ktorá vyhrala voľby, o všetky funkcie prišla.
Môžeme to pokojne nazvať politický prevrat. Alebo únos štátu.
Stalo sa to za noc. V pondelok pred polnocou Heger oznámil, že končí v OĽaNO. Poslanci strany sa o tom dozvedeli z Facebooku. Ráno bol Heger formálne zvolený za predsedu strany Spolu alias Modrá koalícia alias Demokrati (tento politický bonsaj menil názvy nadzvukovou rýchlosťou). Už doobeda boli hotoví. Strane, ktorá v koalícii s progresívcami zhorela vo voľbách, sa podarilo prevziať kontrolu nad vládou. Privlastnila si štát.
A k tomu ukázala bohatú dávku zmyslu pre humor. Nazvala sa Demokrati.
Zarážajúce nie je len to, že strana bez volebného mandátu v plnom rozsahu vládne. Zarážajúci je politický kontrast medzi tými, ktorí získali podporu vo voľbách (OĽaNO) a výslednou podobou vlády. Obyčajní sa profilovali prevažne konzervatívne. Naopak, strana Demokrati má silno progresívne a dúhové zafarbenie. Miroslav Kollár si dal pred fúziou principiálne podmienky: strana má byť oddaná LGBTI agende, má byť proatlantická (proamerická) a má sa dištancovať od Matoviča.
Heger, muž obdarený cnosťou poslušnosti, pokyn vykonal. Stranu obsadili ľudia ako Hirman (pôvodne expert Progresívneho Slovenska) a zástup ďalších „pokrokových kádrov“.
Tvrdenia, že vysunutie Hegera do novej strany je Matovičov projekt, sú čistá povera. Blud. „Nová strana“ je mentálne aj politicky blízka progresívcom, nie Obyčajným. Na Hegera má dosah Droba z SaS (bývalý obchodný partner), Naď, Káčer… Nie Matovič. Napokon, to je hlavný dôvod, prečo premiér skončil v OĽaNO a slúži pod novou vlajkou.
Jedným z hlavných odkazov Hegera, ktoré urobil na úvodnej tlačovej konferencii strany, bol verejný dištanc od Matoviča. „Demokrati“ budú otvorení tesnej volebnej spolupráci s inými stranami, no neplatí to pre OĽaNO. Pre stranu, ktorá Hegera dostala do najvyššej politiky.
Slovom, máme tu nový, akože stredový odtieň progresívnej a silno (servilne) proatlantickej strany.
A jej vlády.
Zmena, ktorou prešla vláda od roku 2020, pôsobí neuveriteľne.
Čitateľ s lepšou pamäťou si iste spomenie na nárek progresívneho tábora po voľbách 2020. Predpovedali, že Slovensku hrozí „konzervatívna revolúcia“. Nová vláda, opretá o Obyčajných a Borisa Kollára, vraj strhne Slovensko na maďarskú cestu. Podobné obavy sa potom reštartovali aj v lete 2022, keď koalíciu opustili Sulík s Kolíkovou. Strašili nás, že nastupuje éra ultrakonzervatívcov…
Tieto obavy boli čisto virtuálne. Slovenská vláda sa po voľbách 2020 neprofilovala ani národne, ani konzervatívne (čo bola škoda). Naopak, celý čas bola pod silným tlakom SaS, prezidentky, médií. A progresívnych skupín vnútri vládnych strán, aj tých nominálne konzervatívnych (Kolíková, Budaj, Čekovský).
Výsledná realita je po troch rokoch celkom opačná ako predpovede. Konzervatívne sily boli rozdrvené. Štát po politickom prevrate obsadili progresívne zafarbené figuríny s podporou prezidentky, médií, západných diplomatov a aktivistov.
Tieto skupiny postupne, krok za krokom, prevzali štát do svojich rúk. Hoci neprešli voľbami… To však dnes, v ére hybridnej vojny, nie je dôležité. Vládnu skupiny s „vedúcou úlohou v spoločnosti“ – a bez ohľadu na to, ako vyzeral výsledok volieb.
2. Náraz v Michalovciach
Treba však dodať, že hlavná domáca úloha pre týchto novodobých súdruženkov nie je ideologická (progresívna či dúhová). Zadania, ktoré vykonávajú, sú prevažne geopolitické. Dnes sa vo vláde – a vo funkciách všeobecne – darí tým, ktorí vzorne a bez zbytočných otázok vykonávajú bojové zadania z Washingtonu a Londýna.
Naopak, hlasy realistov, ktoré kritizujú predpísanú vojenskú politiku a žiadajú, aby sme popri podpore Ukrajiny žiadali aj rokovania o prímerí, sú vyháňané do izolácie. Postoje realistov pritom nie sú protiukrajinské. Bezohľadné voči Ukrajincom sú skôr názory, že kríza má výlučne vojenské – a nijaké iné – riešenie.
Nemá. Na Ukrajine žili a žijú milióny Ukrajincov aj milióny Rusov. Od roku 2014 sú v krízovom stave a vojnovom konflikte (spočiatku vnútroštátnom, neskôr medzinárodnom). Riešením nie je ani vojenská porážka Ukrajincov, ani vojenská porážka Rusov – aspoň ak nechceme po vojne podporovať „sudetské scenáre“, respektíve etnické čistky. Riešením sú rokovania a dohody o bezpečnostných zárukách pre Ukrajincov aj pre Rusov.
Tento prístup podporujú krajiny bývalého západného jadra EÚ (Nemecko, Francúzsko). A širokú podporu má aj v slovenskej spoločnosti.
Práve v tom však vidia ľudia, ako Naď a Káčer, ktorí preferujú ostrejší anglosaský kurz, problém. A vidia ho správne. V slobodnej a demokratickej krajine by mala vláda získať pre svoju politiku verejnú podporu. A ak to nevie, mala by odísť.
Káčer a Naď sa pokúsili o komunikáciu. V rámci projektu HlbokáOnline vycestovali na verejnú diskusiu do Michaloviec.
Výsledok bol príšerný pre všetky strany. Pre hostí, pre moderátorku, pre publikum. Káčer a Naď boli škaredo vypískaní. Ako v kotle.
Zradikalizované protivládne skupiny zas ukázali veľkú dávku neslušnosti, vulgárnosti a hnevu. Káčer na to potom reagoval podobným tónom aj obsahom: rebelom odkázal, že sú dobytok a podliaci.
Slovom, celé zle.
Káčer, Naď a médiá sa k nehode v Michalovciach postavili povrchne a prevažne emotívne. Odsúdili časť spoločnosti ako extrémistov a obete ruskej propagandy. Vraj išlo o zrážku dvoch svetov – slušných a neslušných, dobrých a zlých. Vybavené.
Táto optika je však chybná a nikam nevedie. Iba ak k stupňovaniu konfliktu vnútri spoločnosti. A to asi nebude úloha ministrov a médií, však…
Nie, v Michalovciach sme nesledovali zrážku dvoch svetov. Bola to zrážka dvoch extrémov. Na jednej strane sme mali vojnových jastrabov Káčera a Naďa. Jeden z nich pred mesiacom ľuďom z verejného protivojnového zhromaždenia odkázal, že sú háveď. Druhý verejne, v statuse na Facebooku, poslal kritikov vyzbrojovania Ukrajiny „do pi*e“.
Na druhej strane boli zradikalizované protivládne skupiny.
Kedysi silný stred – ľudí s realistickým a racionálnym uvažovaním a vecnou argumentáciou – počuť nebolo. Je buď úzky, alebo menej hlučný ako okraje.
Žiaľ, v ére konfliktov je to prirodzené. Ľudia sa radikalizujú. A platí to pre oba konce polemiky. V takýchto výbušných časoch je potom dôležité len to, či sa darí radikalizáciu, hnev a agresivitu brzdiť a umierňovať. Alebo sa, naopak, hecuje a ženie do bodu varu.
Ministri a médiá sa podujali zabezpečiť to druhé. Stupňovať vzájomné urážky do krajnej roviny: „My sme dobro, oni sú zlo.“
Je to síce nebezpečné, ale v konečnom dôsledku pochopiteľné.
Eskalácia konfliktov má rôzne podoby. A za nimi tých istých hráčov s tými istými nástrojmi.
3. Úsmevné nedorozumenie
Občas sa stane, že ľudia postojačky zatlieskajú predstaveniu, ktoré nebolo určené pre nich. Videli sme to napríklad pri oznámení generálneho prokurátora Žilinku, že sa začalo stíhanie za protipandemickú politiku na Slovensku.
Odporcovia protipandemických opatrení a odporcovia plošného očkovania sú nadšení. Zrejme čakajú, že generálny prokurátor udrie na tých, ktorí spoločnosti nanucovali obmedzenia, ktoré sa časom ukázali ako absurdné.
Čakajú márne. Celé je to inak. Opačne, ako to vyzerá.
Prokuratúra začala stíhanie vo veci nie za prehnané, ale za nedostatočné opatrenia. Tie vraj viedli k zbytočnej nadúmrtnosti počas druhej a tretej vlny pandémie. Podnetom pre prokuratúru bola štúdia exministra Zajaca a analytika Pažitného, ktorý spolupracuje s WHO a Svetovou bankou. Autori štúdie naznačujú, že správne opatrenia boli tie počas prvej vlny, keď boli plošne zavreté školy, pracoviská aj ambulancie. Počas druhej a tretej vlny vraj bola politika úradov nedostatočne rýchla a nedostatočne prísna.
Autori tvrdia, že ak by sme mali podobne rázne opatrenia ako Dánsko, obetí covidu by bolo o 21-tisíc menej.
A mýlia sa.
Ich omyl ukázali dáta zo Švédska. Na rozdiel od Dánska malo mimoriadne mierne až nulové opatrenia – a zároveň malo veľmi nízky počet nadúmrtí počas pandémie (podobne nízky ako Dánsko).
Navyše, vedecká a medicínska komunita sa dnes zhoduje, že väčšina vládnych protipandemických opatrení nemala taký vplyv na šírenie vírusu a na priebeh ochorení, aký sa očakával. Lockdowny boli len kupovaním času. Kto sa zavrel, aby sa vyhol prvej a druhej vlne, toho dobehla tretia… Švédi, ktorí sa premorili už na jar 2020, mali vo výsledku podobný počet obetí ako ich opatrnejší susedia.
Skúsenosti ukázali, že rozhodujúce neboli plošné obmedzenia namierené na spoločnosť (rúška, zákaz vychádzania, zatváranie ekonomiky), ale zdravotnícke opatrenia. Teda presné PCR testovanie, široko dostupná ambulantná starostlivosť o nakazených, dobre pripravené (a izolované) infektologické oddelenia nemocníc…
Na Slovensku sme na to išli inak: namiesto cieleného testovania sa preferovalo plošné, ambulancie sa zavreli, teda vyradili zo systému. Dostupné – preťažené – ostali len nemocnice, kde sa potom masívne šírila infekcia aj na chorých s inými diagnózami. A práve tí boli najzraniteľnejší.
Mimochodom, ambulancie sa plošne pozatvárali už počas opatrení prvej vlny, ktoré autori štúdie chvália.
Jednoducho, prokuratúra dnes vyšetruje protipandemickú politiku z opačného konca. Lebo skúmať by sa mali hlavne plošné zásahy do práv a slobody ľudí, ktoré boli preukázateľne škodlivé a z pohľadu vedy nezmyselné. Nadpráca prokuratúry je pomýlená.
A časť ľudí to omylom oceňuje, pretože si do správy Žilinku projektuje niečo, čo v nej nie je.
4. Obrat pri Nord Streame
Na záver ešte krátko k novým správam o odpálení plynovodov Nord Stream. Nemeckí vyšetrovatelia údajne pracujú s novou stopou, ktorá ukazuje na „proukrajinskú skupinu“. Tie isté informácie preverujú aj americké tajné služby.
Tieto „zistenia“ môžeme pokojne zaradiť medzi bájky a povesti. Sú len informačným šumom. Ničím viac. Prichádzajú zrejme iba preto, že obvineniam o ruskom útoku na plynovod, ktorý umožňoval obísť ukrajinský tranzit, už v európskych politických kruhoch neveril nikto.
Hodiť to na Ukrajincov alebo proukrajinské sabotážne skupiny je však vrcholne nepoctivé.
Je predsa celkom nepodstatné, ktoré ruky vykonali útok proti strategickej európskej infraštruktúre. Západná spravodajská komunita sa od začiatku zhoduje, že sabotáž takéhoto rozsahu nebolo možné plánovať, vykonať a kryť bez vojenskej techniky (prieskumné drony, ponorky, presne dávkované podmorské výbušniny). Navyše, oblasť monitorovalo americké, britské a nórske námorníctvo.
Samozrejme, je vysoko pravdepodobné, že do vykonania akcie neboli priamo zapojené vojenské sily cudzieho štátu. Dnes sa to už robí inak, cez kontraktorov, teda súkromné bezpečnostné služby, ktoré dokážu zariadiť čokoľvek, čo musí ostať „off the record“. Neoficiálne, mimo záznamu. Za plánovaním akcie však museli byť bezpečnostné služby niektorej z veľmocí.
Ak sú európske štáty ešte aspoň trochu svojprávne, mali by trvať na poctivom medzinárodnom vyšetrovaní. Nie na medzinárodnom konšpirovaní, ktoré sa snaží skutočného vinníka zakryť.